Dvojčatá

12. dubna 2009 v 18:27 | Zina Sykorská |  Mimosvetie
N
a úvod sa chcem ospravedlniť, že tu dlho nepribudlo žiadne moje dielko. Pôvodne som vás chcela na prázdniny potešiť dákou poviedkou, ešte ich mám zopár (že zopár, skôr, ehm, dve, ehm) v zálohe, no blog.cz akosi blbol pre tie úžasné zmeny, ktorými nás admini prekvapili, až podaktorým vyrazili dych, no nie práve v tom dobrom slova zmysle. A aj slečna, na tomto blogu nazývaná Tilia, to musela predýchať! O čo viac, že teraz musí tie svoje "abecedy" - tie veľké písmená, ktorými sa začína každý jeden článok -, používať na trošku iný štýl, ale všetko sa dá prežiť. Po upokojení sa teda konečne prinášam novú poviedku.

Opäť ide o jednorázovku, je to druhé dielko z tej mojej "poviedkovej trilógie" (ktorú čoskoro zakončí tá víťažná Neviditeľná opica) s názvom Dvojčatá. Dvojčatá bol vlastne pôvodne len podtitulok, pôvodný oficiálny názov znel: Toto sa môže stať iba mne, no nakoniec som titulok s podtitulkom zamenila. "Toto sa môže stať iba mne" je inak presné znenie slohovej témy, na ktorú bola písaná (čiže som ju písala do školy).


Oddeľovač

D V O J Č A T Á
Podtitulok: Toto sa môže stať iba mne



"Adam, vstávaj!" zatriasol bratom Filip. Adam sa len pomrvil, Filip ním zatriasol ešte raz: "No tak, budíček!" zopakoval o čosi hlasnejšie, hoci stále musel šepkať, nemohol totiž riskovať, že zobudí rodičov.

Adam konečne otvoril oči, ospalo žmúril na bratovu hlavu, ktorá sa nad ním skláňala. Bola ešte tma, spoznal ho len podľa hlasu.

"No tak, vylez z tej postele, dnes ideš do školy miesto mňa!"

Tá veta ho úplne prebudila, oči sa mu priam rozžiarili. Bleskovo sa vymotal z prikrývok a nadšene odcupkal k dverám.

"Inak píšeme písomku z matiky," zamrmlal ešte Filip, ktorý už zaujal Adamovo miesto v jeho posteli, "kombinatorika alebo také niečo." Filip nemal rád kombinatoriku...

fairytales.blog.cz

"Dobré ráno, mami, oci," pozdravil rodičov Adam, keď prišli do kuchyne. On už sedel za stolom a doraňajkovával. Z dnešného sľubného dňa bol taký nadšený, že v posteli nevydržal dlho.

"Ty si už hore, zlatko?" čudovala sa mama, keď preletela cez kuchyňu do haly, aby sa učesala a namaľovala, bolo tam zrkadlo, "To sa na teba nepodobá!" zakričala.

"Zaspali sme," vysvetlil mu matkin zhon otec, nalievajúc si do šálky kávu, "Bude ti veľmi prekážať, ak dnes pôjdeš autobusom?"

"Nie, nie, vôbec nie!" synovo nadšenie ho až prekvapilo, predpokladal skôr pobúrenú reakciu.

"Zlatko, nezdržuj, ponáhľame sa!" vrátila sa do kuchyne mama, aby si zo stola uchmatla jeden toast, ktorým sa začali i skončili jej dnešné raňajky.

"Veď ja čakám na teba, miláčik," podotkol otec so stoickým pokojom.

"Dobre vidím?" mamin pohľad zavadil o ďalší prichystaný tanier s toastami, "Ty si urobil raňajky aj Adamovi?"

Adam sa potmehúdsky usmial. S Filipom boli jednovaječné dvojčatá, natoľko sa na seba podobali, až ich riadne rozoznať nedokázali ani vlastní rodičia. A v časovom strese už vôbec nie!

"Tak pa, zlato!" pobozkala ho mama na čelo a tak rýchlo, ako jej to vysoké podpätky elegantných lodičiek dovoľovali, vybehla z kuchyne.

Otec ju nasledoval, len čo dopil posledný dúšok svojej rannej dávky kávy: "Veľa šťastia v škole!"

fairytales.blog.cz

Adam do autobusu mestskej hromadnej dopravy nastupoval s takým nadšením, s akým v rannej špičke necestoval snáď nik iný. Tie masy ľudí ho priam fascinovali!

Už odmalička bol mimoriadne chorľavý, jeho lekársku kartu zdobilo hneď niekoľko nepekne znejúcich diagnóz. A jeho prehnane starostliví rodičia sa preto rozhodli chrániť svoje dieťa pred okolitým svetom plným nebezpečných bacilov, vírusov a alergénov, ktoré neustále ohrozovali jeho podlomené zdravie a takmer vôbec ho nepúšťali z bezpečia domova. Filip našťastie chápal jeho túžbu po styku s okolitým svetom, preto sa zopárkrát vymenili.

Adam vystúpil pred bratovou strednou školou, obdivne vzhliadol k starej, už ošarpanej budove. I obyčajný deň v škole bol pre neho dobrodružstvom, vždy sa učil len doma a sám. Nemal príležitosť hľadať si priateľov, za to Filip bol jedným z najobľúbenejších študentov, mal veľa kamarátov a celý fanklub obdivovateliek k tomu.

"Chytaj!" prekvapil ho Lucas, Filipov najlepší kamarát, keď do neho znenazdajky hodil basketbalovú loptu. Adam ju napriek svojim nepestovaným reflexom chytil. "Nazdar, kámo! Nepôjdeme si poobede zahádzať?"

Školskou bránou už prešli spolu.

fairytales.blog.cz

"Dík za príklad číslo osem," poďakoval Adamovi Lucas, cez prestávku sa niekoľko spolužiakov zhromaždilo pri jeho lavici, aby spolu prebrali práve dopísanú písomku.

"Čože?!" zatiahol Filipov spolužiak menom Joseph, "Filip niekomu dovolil opisovať? Neverím! Vždy chce byť najlepší, preto zásadne nepomáha ani len kamarátom!" Na čo sa spoločnosť rozosmiala, vrátane Adama.

"Chalani, neskočíme večer na pizzu?" zastavila salvu smiechu spontánna otázka ktoréhosi z dievčat.

Adam trochu posmutnel. Tak rád by s nimi šiel von i večer, no nemohol toho od Filipa až toľko chcieť! Jeho brat už takto dosť riskoval. Keby to zistili ich rodičia!

"Filip, vnímaš nás ty vôbec?" upútal ktosi zo spolužiakov opäť jeho pozornosť, "Tak máš večer čas alebo nie?"

"Myslím, že hej," pokrčil plecami, "Ešte niekomu z vás zavolám," dodal, hoci vedel, že jeho brat spoločnosť miluje a bude si chcieť vyraziť. Adam mu jeho život žitý naplno, bez obmedzení spôsobenými zlým zdravotným stavom, tak závidel!

"Čo je to?" všimol si Lucas inhalátor trčiaci z jeho peračníka a už ho aj zvedavo obracal v rukách. Adamova fantázia pracovala na plné obrátky, musel si niečo rýchlo vymyslieť! "Aha!" ale Lucas na vysvetlenie ani nečakal, hodil drobný prístroj Josephovi, nech si to čudo pozrie i on. A tak si začali inhalátor medzi sebou so smiechom prehadzovať.

"No tak, chalani!" Adam sa rozhodol ich zábavku po chvíli radšej zastaviť, načiahol sa za svojim liekom proti astme, keď mu opäť preletel nad hlavou. Lucas ho preto tento raz Josephovi hodil vyšším oblúkom, vlastne privysokým, prístroj vletel do steny, na zem dopadol rozbitný na tri kusy.

"Mrzí ma to, Filip," ospravedlňoval sa Lucas, keď mu Joseph s akýmsi strachom v očiach podával rozbitý prístroj.

"To je v pohode," doma mal náhradný a vyučovanie už o hodinu končilo. Basketbal s Lucasom radšej oželie...

fairytales.blog.cz

Filip vstal až po desiatej, no z postele nevyliezol ani potom. Len sa naraňajkoval a pripravil si občerstvenie k tým niekoľkým prvotriednym akčným filmom, ktoré si mienil pozrieť.

Taký krásny deň nezažil už riadne dlho - žiadna nudná škola, žiadni otravní spolužiaci, žiadni dotieraví kamaráti, len ničím nerušená pohoda! A to ešte urobil dobrý skutok, keď dožičil svojmu malému bračekovi trošku zábavy!

Adam, ten sa mal! Nemusel chodiť do školy, celé dni mohol len leňošiť, všetci okolo neho poskakovali, veď bol taký chorý, chudáčik! Tak mu závidel!

Uprostred ďalšieho filmu ho vyrušilo hlasné búchanie na vchodové dvere. Žeby si Adam zabudol kľúče? No keď odomkol dvere, po tvári ho bez varovania udrela otcova dlaň, až musel hlavou otočiť do strany. Líce mu okamžite sčervenelo, v očiach sa zaleskli slzy bolesti.

"Ako si to mohol urobiť, Filip, ako?!" kričal otec, keď za svojou manželkou zlovestne zabuchol dvere, "Ako si Adama mohol len tak pustiť z domu, ako ste sa mohli s bratom vymeniť?!"

"Dostal astmatický záchvat, no rozbil sa mu inhalátor." nariekala mama, "Je v nemocnici, Filip, tvoj brat je v nemocnici!"

"Teraz sa budeš darmo tváriť ľútostivo!" otca neobmäkčil ani jeho zhrozený pohľad, naďalej pokračoval vo výčitkách, matka v hysterickom vzlykaní.

Filip sa zvalil na gauč, ruky založené na prsiach, čelo zvraštené. "Bože, toto sa môže stať iba mne!" hovoril si v duchu, "Tak človek chce pomôcť a takto sa mu odplácajú? Akoby nemohol skolabovať doma! No nie, on sa na to podujme práve vtedy, keď mu jeho obetavý brat urobí láskavosť a trčí miesto neho zavretý doma! Dúfam, že aspoň stihol napísať tú písomku..."

Oddeľovač

Slovo na záver: Profesor mi túto poviedku zhodnotil dvadsiatimi ôsmymi bodmi z dvadsiatich ôsmych možných. Poviedka súťaží v súťaži Bestfiction 2009, kde od istého pána Z. dostala známku 2-, pretože som ňou vraj do literatúry nič nové nepriniesla, téma je to triviálna. Rovnako sa vyjadril jeden pán na deviantArte. Viem, že ide o pomerne klišé tému na jednej strane, no na druhej to zasa až také veľké klišé predsa len nie je. Možno je zápletka triviálna, no ak si vezmete tému, na ktorú je písaná, je v podstate originálna. Téma "toto sa môže stať iba mne" sľubuje dáku nepravdepodobnú hovadinu, ktorá sa vám predsa len prihodí a vy nad ňou horekujete, že koľké to máte šťastie! Ako terajší názov napovedá, v tejto poviedke sú hlavní hrdinovia dvaja, sú to súrodenci-dvojčatá. Adamovi sa tu čosi prihodí, kdežto v závere nad tým na štýl "koľké to mám ale šťastie!" horekuje práve Filip, hoci na to, viac-menej, nemá právo. Mne príde takéto spracovanie témy "toto sa môže stať iba mne" náhodou pomerne zaujímavé (to sa nechválim). V diskusii k poviedke v rámci súťaže Bestfiction 2009 sa objavil ešte jeden názor na toto dielo, danú slečnu Y. citujem: "Problematika súrodeneckých vzťahov, rovnako ako cit pre empatiu a vykreslenie postáv, ktoré v príbehu figurovali, dokázali aj všednej téme pridať na kráse. Práve atypicky zvolený hrdina nedbajúc o zdravie vlastného brata, žijúci vo vlastnom malom zidealizovanom svete, ktorý nedokáže poriadne prijať zodpovednosť za svoj skutok ani potom, čo sa situácia vyhrotí, osviežil text a prinútil človeka zamyslieť sa nad sebou. Niekedy príbeh jednoducho nestačí, umenie sa skrýva v tom, ako dôveryhodne načrtneme postavy a situáciu, ktorú práve prežívajú ;)." Takže váš názor?



 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Anketa

Dvojčatá: Ohodnoť poviedku ako v škole (1 - veľmi dobre, 5 - zle):

1
2
3
4
5

Komentáře

1 capepeidy capepeidy | Web | 13. dubna 2009 v 15:26 | Reagovat

takze moja ;) ... ten zaciatok bol trochu strohejsi ale vyhrotilo sa to dobre a ten koniec bol drsnejsi ako si mi opisovala ale bol fajn :) akoze nemyslim ze to jeho myslenie schvalujem ale myslim sposom ako si napisala jehosebecke az znechucujuce myslienky... aj ked chybal mi tam ten tvoj smrnc v daktorych castiach ako aj opis budto miestnosti alebo pocitov(hlavne pocitov) ale chapem ze poviedky + opisy miestnosti= ze to bude nehorazne dlhe ale ako poviedka to uznav hlavne tu facku vtedy to nabralo tie spravne grady a vyrazilo dych aj ked postupne zoznamovanie s vlastnostami postav schvaluj dala by som ich drsnejsie ale bolo to zaujimave hlavne v drastike myslienok Filipa :)  

2 Hlas autorky [ Tilia ] Hlas autorky [ Tilia ] | E-mail | Web | 13. dubna 2009 v 16:48 | Reagovat

[1]: Ono to dokonca bolo pôvodne dlhšie, ale prosto sama si to povedala - poviedka by nemala mať dlhé opisy postáv, okolia, na také krátke dielko to tak podrobne predsa netreba :-). Inak ako som už povedala, bolo to dlhšie, ale aby sa mi to zmestilo na predpísané tri strany A4, trebalo to trošken skrátiť ešte :D.

3 Polly Polly | Web | 9. července 2009 v 8:48 | Reagovat

akoze dnes som si to precitala rano v autobuse...
vytlacila som si to a povedala som si, ze si zacnem vytlacat tvoje veci a poprecitam, lebo som prasa, este som necitala! prasa prasa *zaneprazdnene prasa!!
je asi jasne, ze ma nadpis DVOJCATA hned zaujal, ze? xD
tazko sa mi teraz komentuje, neviem preco, ale cakala som nejake vacsie psycho..ale to asi preto, ze rozmyslam podla seba a neviem preco, podvedome som si myslela, ze niektore veci budeme pisat rovnako...a vlastne teraz som sa s tvojou tvorbou iba zoznamovala, takze som si najprv utvorila nejake zavery..
no pravda je taka, ze som zabudla, ze som v buse, ked som citala, takze tvoj styl mi ako citatelovi nanajvys vyhovuje...
cakala som, co sa stane a nevedela som, co bude, takze super..
koniec by som mozno vysperkovala trosku viac...
to jeho sebaspytovanie mi prislo..mno..ako skolska praca..co to aj bolo... ale inak skvele...asi si pochytila surodenecke vztahy, ved to mas doma, to je take typicke surodenecke sebectvo..ze ved ja chudak, sa snazim bratovi pomoct a on si skolabuje..
very realistic...zazivam to s mojou sestrou xD

4 Hlas autorky [Tilia] Hlas autorky [Tilia] | E-mail | Web | 11. července 2009 v 14:50 | Reagovat

[3]: Preboha, Polly, že vytlačila? Takto míňať papierom :D? Ale ani nevieš, ako si to cením! Vážne! Nie si žiadne prasa, milá moja, keď tak si zaneprázdnená :D! Okrem toho, ja toho od teba tiež nemám veľa načítaného, to ti poviem!
Samozrejme, že ťa názov zaujal, veď máme spoločnú úchylku a dobre to vieme, nie :D?
Ale konečne si niečo aj trošku pokritizovala, díky :D! Takže nedostatky vidíš na konci, trošku ho došperkovať (to je inak aké pekné slovo :D). A pravda je taká, že som to písala na školský sloh, to som to nechcela až tak psycho, nech ma profesor nepošle rovno k školskej psychologičke :D. Profesori - nikdy nevieš, ako si oni môžu vyložiť tvoje správanie :D. A potom, priznám sa, keď som to hádzala na net, len som tú prácu prepísala na PC, už sa mi nechcelo robiť dodatky, ja lenivec :D. Čiže dík :-D.

5 Tia Tia | E-mail | Web | 17. srpna 2009 v 0:05 | Reagovat

Mne sa nahodou tato poviekda celkom pacila bolo to velmi dobre napisane a inspirativne by sme mohli s luckou podobnu zamenu niekedy vyskusat:D len skoda ze my sa na seba az tak velmi nepodobame a ani neberieme rovnake ucivo s radostou by som ju poslala na moju matiku:D jedine co ti môzem vytknut je filipovo spravanie voci adamovi viem ze je dôlezitym aspektom v tomto diele ale zda sa mi nerealne proste si neviem predstavit ze by som mala surodenca v nemocnici a uvazovala podobnym sebeckym spôsobom inak je to velmi pekna praca :-)

6 Hlas autorky | Tilia Hlas autorky | Tilia | E-mail | Web | 20. srpna 2009 v 16:11 | Reagovat

[5]: Díky, díky! A áno, väčšine ľudí sa zdá Filipovo správanie voči bratovi priam prehnané... Máš pravdu, možno je to "preháňanie" pre toto dielo prosto účelové, ale ja si na druhej strane fakt aj myslím, že podaktorí ľudia dokážu byť až takéto svine... Som hold pesimista, čo ľuďom príliš neverí :D...

A vy ste skutočne dvojičky?! Páni, závidím, vážne! Mám na ne (na dvojičky) vážnu úchylku!! :-D

7 Cat Cat | Web | 25. září 2009 v 21:04 | Reagovat

Bože, ja už neviem čo písať, tie tvoje jednorázovky sú kúzelné! Okrem danej témy si tu riešila aj problematiku ,,Každý chce to, čo nemá."
Och, ja neviem čo zhodnotiť, moja slovná zásoba je obmedzenejšia, než som si myslela...! Rrr, asi, že je piatok, budeš mi to musieť odpustiť :-D

8 Hlas autorky | Tilia Hlas autorky | Tilia | E-mail | Web | 28. září 2009 v 22:54 | Reagovat

[7]: Okej, odpustené, veď je to aký krásny kompliment toto :D. Inak si tuším prvá, čo registruje i problematiku "každý chce to, čo nemá", pretože i o ňu mi, samozrejme, šlo :-D!

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama