Gemini, druhé prvé nahliadnutie

6. dubna 2009 v 6:00 | Zina Sykorská |  Koncepty
G
emini píšem snáď už štvrtýkrát. Či skôr píšem-nepíšem - ja som toto, zasa nie až tak dlhé dielko, dokonca raz aj dopísala, vrátane toho konca, no nespokojnosť ma donútila urobiť "re-make". A potom "re-make" toho "re-mak-u", opäť pre nespokojnosť. Darmo - človek sa časom zlepšuje cvikom, bolo to staré dielo, preto nedokonalé, no istá pekná myšlienka, ktorá v ňom bola obsiahnutá, stojí za to, aby sa mu dožičilo toho nového spracovania. Snáď... Toto, v poradí už tuším štvrté spracovanie, tu raz bolo, nadšene som ho ukazovala slečne Capepeidy, pre ktorú je Gemini taká srdcovka. Predtým to bol skutočný koncept, teraz som po sebe čítala, opravila pár nejasností, preklepov a gramatických chýb, no ešte by sa s tým dalo pohrať. Ale keďže chcem urobiť už vyššie spomínanej slečne C radosť, zverejňujem to hneď. Hoci to už čítala, čiže toto zverejnenie je skôr symbolické - Myslím na Gemini, skutočne myslím! Len nie až tak intenzívne, aby som ho aj písala...

Pikošky: Druhú verziu Gemini som začala písať 11. februára 2006, čo značí, že tá prvá, pôvodná, je ešte omnoho staršia, má vyše troch rokov. Pôvodná verzia, jediná dopísaná (vlastne jediná moja dlhšia poviedka dopísaná celkovo), mala 25 kapitol a celkom slušných 89 strán formátu A4. Druhé spracovanie Gemini malo v počítači prepísané len prvé dve kapitoly, t. j. desať strán, hoci ručne-stručne, na papier, som sa dostala až po kapitolu číslo 21, čo činilo presne sto strán formátu A4. Druhá verzia sa od tej prvej odlišuje len preštylizovaním istých viet, myslím, že som pridala jednu nepodstatnú kapitolu. Tretia verzia bola niekde medzitým, príbeh chvíľu končil inak, ako končí v prvej verzii, druhej verzii a ako bude končiť i v tejto, snáď, poslednej. Poslednej, ktorá už nie je len opravovaním viet, to na prerod dielka k mne dostačujúcej dokonalosti nakoniec nestačilo, preto ho prerozpravávam úplne inak, len myšlienky zostávajú rovnaké. Zatiaľ som napísala jedenásť stránok formátu A5...


Oddeľovač

GEMINI
Zabudnutá legenda



Prvá kapitola: Klenot na vodnej hladine


"Mohli by ste s tým handrkovaním už láskavo prestať? Ako sa mám potom sústrediť na šoférovanie?" okríkla drobná blondínka osadenstvo auta, za ktorého volantom sedela, márne sa snažiac sústrediť sa na prašnú cestu, po ktorej vŕzgali kolesá novučičkého strieborného automobilu Ford C-Max. S hrivou kučeravých vlasov upravených z dosahu tváre čelenkou, veľkými modrými očami orámovanými závojom dlhých mihalníc, drobným nosom - gombičkou, a plnými ružovučkými perami vyzerala ako anjelik, hoci tón jej hlasu bol až desivo diabolský, jeden by neuveril, že to na prvý pohľad krehké stvorenie, dokáže byť aj takéto.

"Sestrička má vodičák sotva pár mesiacov, preboha, veď my sa zabijeme!" začal predstierať hystériu jeden z okríknutých.

"Aspoň na sekundu drž konečne hubu, Alex!" druhý chlapec, sediaci na zadnom sedadle spolu s, ako sme práve zistili, Alexom, ho od seba opäť odstrčil o kus ďalej, "Snažím sa telefonovať!"

Mobilný telefón mu ledva držal pri uchu, hlavou si ho pridŕžal pri ramene, keďže ruky mal zamestnané - snažil sa od seba Alexa odtláčať čo najďalej, na opačnú stranu auta.

"Tak konečne dotelefonuj, súrne si potrebujem skontrolovať maily!" Alex opäť zaútočil, snažil sa k prístroju márne dostať násilím, keď to predtým nešlo podobrotky, no druhý chlapec mu držal obe ruky a nohou zapretou o jeho hruď ho naviac odsúval viac a viac dozadu.

"Je to môj mobil, preboha!" obhajoval svoje poniekiaľ drastické správanie, "Nie, to nebolo tebe, počkaj chvíľu, mám menší problém s bratom," šepol do telefónu.

"Nebuď taký sebec, Eric, dobre vieš, že som ten svoj stratil na letisku!" snažil sa Alex zahrať na bratove city úprimne smutným hláskom.

"Nebuď taký debil, Alex, a nestrácaj mobily, kade chodíš!" nedal sa Eric, opäť ho posunul o kus ďalej, chlapec bol už chrbtom natlačený na otvorené okno, lem jeho trička zachytil vzduch tlačiaci sa okolo vozidla, textília sa divo rozkmitala.

Alex sa opäť pomrvil snažiac sa zvrtnúť situáciu, ale bratovo zovretie nepovoľovalo.

"Sprosté dotykové displeje, zrušil som si hovor!" zrúkol zrazu Eric naštvane, zodvihol hlavu zo svojho pleca, mobil sa po jeho hrudi zošuchol až do jeho lona, kde po ňom rýchlo chňapol, keď pustil bratove ruky a stiahol späť svoju nohu.

Alex, ktorého zrazu nič násilne nedržalo vo vzduchu, bleskovo capol na sedadlo.

"Tu máš, vyhral si, si spokojný?" hodil mu Eric svoj telefón, avšak v tej nesprávnej chvíli. Jeho brat sa totižto pri svojej nešikovnosti nestihol o nič zachytiť, a miesto toho, aby si na sedadlo len s mierne ohnutým chrbtom sadol, sa naň úplne zvalil na brucho a mobil ho tesne minul. A otvoreným oknom vyletel von...

"Preboha!!" vykríkol na to Eric šokovane, "Myslel som, že už sedíš! Preboha!" zmocnil sa ho skutočný záchvat hystérie, "Nadine, zastav, môj mobil..." začal prudko mykať operadlom sedadla vodiča, za ktorým sedel, pri čom stále opakoval: "Preboha, preboha, preboha..." ako pokazený gramofón.

Alex sa medzitým vystrčil z otvoreného okienka hľadiac kamsi dozadu a vzlykajúc pri tom: "Moje maily..."

"Eric, prestaň s tým!" okríkla brata Nadine, od toho mykania sedadlom sa i ona celá triasla, akoby mala epileptický záchvat, hoci jediný záchvat, ktorým práve trpela, bol záchvat hnevu.

Jej brat poslušne prestal, tak rýchlo ju poslúchol asi z toho šoku, v ktorom sa práve nachádzal. So šialenosťou v očiach sa razom otočil ku svojmu bratovi stále sa vykláňajúcemu z okna: "Ty vrah! Zabil si mi mobil! Teraz zabijem ja teba!" a snažil sa ho úplne vytlačiť z auta tým malým a k tomu iba do polovice stiahnutým okienkom. Alex začal jačať, zaprel sa oboma rukami zvnútra auta, no jeho brat bol silnejší ako on, bolo len otázkou času, kým sa jeho telo prekoprcne z idúceho vozidla rovno do priekopy pri ceste.

"Mami, rob niečo!" Nadine sa obrátila na ženu s rovnako kučeravými vlasmi, aké mala i ona, neboli však blonďavé, ale ryšavé. Žena sa mierne pomrvila na sedadle spolujazdca, no inak nereagovala. "No tak, mami!" dievča do nej jemne štuchlo, na čo sebou žena prudko trhla, až jej z ľavého ucha vypadlo slúchadlo MP3 prehrávača.

Prvé, čo uvidela, keď otvorila oči, bola hlava jedného z jej synov, videla ju však za svojim okienkom. Najprv nechápala, čo sa deje, potom jej na sklo, opäť z vonkajšej strany, capla synova ruka v snahe niečoho sa zachytiť. Vtedy zvreskla aj ona.

Nadine prudko zabrzdila, až ju to hodilo dopredu, rovnako ako červenovlasú ženu na sedadle spolujazdca, rovnako ako chlapca sediaceho vzadu. Len druhým chlapcom, ktorý vytŕčal z okna, to pohadzovalo odpredu dozadu, tam a späť, ešte šťastie, že ho brat pevne držal za opasok. Auto zastalo.

fairytales.blog.cz

"Ja si už za volant nesadnem! Nie do jedného auta s nimi!" dievča sedelo na kraji cesty za odstaveným autom, nohy spustené dole briežkom do priekopy, netriasol sa jej len hlas, triasla sa doslovne celá. Potiahla si z cigarety, ktorú držala v ľavej ruke a vyfúkla do vzduchu sivý obláčik dymu.

"Nadine, zlatko, čo to, preboha, robíš?!" zhíkla červenovláska, ktorá doteraz stála vo dverách spolujazdca, ako čosi hľadala vo svojej kabelke. Razom bola pri svojej dcére a s povelom: "Daj to sem!" jej horiacu cigaretu vyšklbla z ruky.

Dievča ani neprotestovalo, ostatne, vlastne nebolo fajčiarkou, brat jej len hodil do ruky svoju krabičku cigariet, keď pred chvíľou odchádzal, vraj mu ju má postrážiť, nech ju mama nezavetrí. Keď si potom zúfalo sadla na okraj cesty, kým sa červenovlasá žena snažila nájsť vo svojej kabelke lieky na upokojenie, a začala škatuľku nervózne obracať v ruke, spontánne ju napadlo zapáliť si, akoby to robila dennodenne, alebo aspoň pri každej takejto stresovej situácii.

Miesto toho, aby červenovláska cigaretu zahasila, si z nej však zhlboka potiahla. S vyfúknutím dymu sa chrbtom takmer hodila na kapotu auta, ešte zopárkrát si potiahla, pri vydychovaní pri tom vždy zaklonila hlavu, aby jej dym stúpal z úst ako voda z fontány.

Dievča na ňu šokovane hľadelo, jej matka bola zásadným odporcom fajčenia. Žena cigaretu veľmi rýchlo dofajčila, ohorok hodila do prachu cesty a zašliapla ho podrážkou svojich ihličkových lodičiek. "A nepotrebujem ani liek na upokojenie..." vydýchla si slastne, stále sa opierajúc o kapotu auta, hľadiac pri tom do pokojne pôsobiaceho, nezábudkovo modrého neba.

Blondínka sediaca na okraji cesty na ňu ešte stále hľadela, dobre že nie s otvorenými ústami, už-už sa chystala skomentovať toto matkino nevídané správanie - takisto bolo asi spôsobené len tým šokom -, keby z diaľky nezačula akýsi hurónsky smiech. Ten silnel a silnel, kým sa spoza stromov v zákrute neobjavili jej podarený bratia.

Malé bodky sa približovali, ako hlasná trúba ich ohlasoval čoraz hlasnejší smiech, ktorý tak rada počúvala. Ktovieprečo Alex niesol Erica na chrbte, obaja čumeli do maličkého displeja mobilného telefónu, ktorý Eric držal pred Alexovou tvárou preto osvietenou modrým svetlom obrazovky. I na tú Ericovu dopadali pásy svetla.

Modrasté svetlo na dvoch rovnakých tvárach, ktoré vždy zdobil ten široký šibalský úsmev. Celé sa smiali - vrátane veľkých modrých očí, do ktorých padala neposlušná blond ofina vpredu kratších, vzadu dlhších, vždy perfektne nagelovaných vlasov, ktoré šikovne skrývali mierne odstávajúce uši. No identické neboli len ich tváre, celý boli navlas rovnakí - rovnako vysokí, či skôr rovnako nízki, hoci stále o čosi vyšší od ich stošesťdesiattri centimetrov merajúcej sestričky, rovnako chudí, či skôr prichudí, hoci pod tričkami sa im konečne začínala rysovať mužná hruď, hodiny strávené v posilňovni už prinášali svoje ovocie. Dokonca sa rovnako aj obliekali, aj teraz mali na sebe rovnaké rifle s rovnakými opaskami, rovnaké čierne číňany na nohách a rovnaké tričká s rovnakým vzorom na hrudi - s akýmsi grafitti nápisom, ktorý sa Nadine ešte nepodarilo úspešne prečítať, v tých hákoch-bákoch sa nevyznala. A hoci Ericovo tričko bolo fialové a Alexovo modré, pretože miestami sa odlišovali aspoň rozdielnou farbou inak toho istého modelu oblečenia, Nadine na prvý pohľad takmer identické dvojčatá od seba dokázala rozoznať aj bez toho. A to nielen podľa ich mierne rozdielnych pováh, hoci aj charakterových vlastností mali viacero spoločných, dokázala to akosi inštinktívne aj takto z diaľky. Obaja sa hrdelne zasmiali na dákom vtipe, ktorý poznali len oni, Alexa mierne zanieslo doprava, ako venoval viacej pozornosti displeju bratovho mobilu, ktorý mu svietil do tváre. Práve okoloidúce auto na nich zatrúbilo, hoci mu ešte nevbehli do jazdnej dráhy. Eric sa na Alexovom chrbte naklonil na opačnú stranu a oboch ich zanieslo späť doľava, skončili takmer až v priekope.

"Prežil to, Eugene to prežil!" zvolal nadšene Eric mávajúc mobilom vo vzduchu nad svojou i bratovou hlavou, držal sa len jednou rukou bratovi okolo krku, aby mu nespadol z chrbta, Alexovu tvár skrivila čudesná grimasa - niečo ako bolestivý priškrtený úsmev.

Nadine len prevrátila očami, vstala, oprášila sa a urazene vliezla späť do auta. No keď ju už nemohli vidieť, potmehúdsky sa usmiala. Boli to jej malí blázonkovia, jej milovaní malí bračekovia, tí by ju skutočne naštvať nedokázali, nech by urobili akúkoľvek hovadinu, a to sa v ich robení, veru, vyznali.

O chvíľu do auta nastúpila aj červenovláska, pri čom si do uší hneď vopchala slúchadlá MP3 prehrávača, a akékoľvek zvuky okolitého sveta razom nahradili tóny jej obľúbenej Mozartovej Malej nočnej hudby.

Auto sa znenazdajky otriaslo, to do zadného pravého boku narazili Alex s Ericom, Eric ešte stále oslavujúc prežitie svojho mobilného telefónu, ktorý familiárne nazýval menom: "Eugene, ty žiješ, človeče, ty žiješ!", Alex sa na tom smial.

fairytales.blog.cz

Auto opäť zastalo až po hodine teraz už o čosi pokojnejšej cesty. Alexa nosenie brata na chrbte asi zjavne unavilo alebo to bolo len tým obrovským časovým posunom, ktorý doteraz nestihol dospať, pretože neprestajne ponocovával za svojim počítačom, zadriemal Ericovi na ramene. Ten pre zmenu netelefonoval, ale esemeskoval, Nadine už začínalo to neprestajné pípanie tlačidiel znervózňovať.

"Tu doprava, tu doprava!" znenazdajky skríkla rusovláska s prstom demonštratívne nalepeným na svoje okno, akoby jej dcéra nevedela, ktorá je pravá a ktorá ľavá strana. Nadine ani nestihla zaregistrovať, kedy odtrhla nos od mapy, v ktorej bola doteraz obrazne i doslovne stratená, no strhnúť volantom prudko doprava, na rovnakú prašnú cestu uprostred riedkeho lesa, po akej sa už hodnú chvíľu viezli, na poslednú chvíľu stihla. Všetkých to mierne hodilo doprava, Alex sa prebudil a ospalo si pretieral oči päsťami ako malé dieťa, čo Eric uštipačne skomentoval: "Aký si chutnučký, braček,", za čo ho Alex, len čo sa úplne prebral, uštipol do boku, čo zastavilo Ericov záchvat smiechu, no spustilo ten Alexov.

Les od cesty o chvíľu ustúpil, obklopovala ju menšia trávnatá rovinka napravo rušená hlbokým korytom akejsi rieky.

"To je rieka Pegas," vyčítala červenovláska z mapy, čo Eric skomentoval slovami: "Ako ten poník z gréckej mytológie, nie?", čoho skomentovanie si zasa neodpustil Alex: "Ty náš mytológ!" a postrapatil bratovi vlasy, čo spustilo priam vojnu vo vzájomnom strapatení si ich dokonalých účesov. Váľali sa po sebe na zadnom sedadle, ako sochy s pohľadmi upretými von oknom vždy zamrzli, keď im matka predstavila ďalšiu časť ich budúcej domoviny, no o chvíľu sa opäť handrkovali odhodlaní čo najviac zničiť jeden druhému účes.

Čistinka zmizla, les vybehol na mierny kopec, čoskoro až na sivé skaly dosť vysokej hory, ktoré stromy pevne obopínali svojimi koreňmi.

"A nemá to byť Tirowská nížina?" komentoval scenériu navôkol Eric, ktorý bol aktuálne navrchu, mal pekný výhľad z okna, kdežto Alex, nateraz ležiaci pod ním, videl akurát tak bratovu hruď.

"Práve prechádzame Tirowskou kotlinou v Tirowských horách, Tirowská nížina je na druhej strane," čítala žena s červenými vlasmi z mapy.

"Niekto bol ale kreatívny pri vymýšľaní zemepisných názvov!" poznamenal Alex, ktorý sa konečne dostal nad brata, využívajúc jeho chvíľkovú zaujatosť okolím.

Les zbehol z hory a akosi zhustol, hoci len na ľavej strane, napravo úplne zmizol nahradený šírymi zeleno-hnedými pláňami tiahnucimi sa až kamsi k obzoru a možno ešte ďalej, cestu z tej strany lemovala len aleja akýchsi ovocných stromov.

"To je Starý les," predstavila im hromadu stromov na pravoboku červenovláska, "A toto sú... Prosto dáke pláne, nemajú meno."

Šarvátka chlapcov konečne prestala, niežeby bol určený víťaz so zachovalejším účesom, dokonca ich to ešte ani neomrzelo, obaja však v nemom úžase hľadeli na obrovskú vilu, ktorá stála na úpätí stromami riedko porasteného kopca, ktorý sa tu objavil, keď skončila aleja oddeľujúca cestu od trávnatých rovín. Dom to bol obrovský a impozantný, príjazdová cesta bola vlastne kamenným mostom, keďže rieka Pegas doteraz sa vinúca kdesi v nedohľadne planinami sa zrazu rozhodla, že opäť bude tiecť hneď pri ceste.

"Marie, prosím, povedz, že bývame práve tu!" zaprosíkal Eric.

"Ja ti dám, že Marie, som predsa tvoja matka!" zahriakla ho červenovláska, pôvodne ho chcela aj demonštratívne tresnúť hrubým manuálom k autu, ktorý sa vysypal z priečinka pri spolujazdcovi, keď z neho vyberala mapu, ale aj jej pohľad sa zastavil na modernej presklenej budove obohnanej spredu ozdobným kovaným plotom, z pravej strany vysokým kamenným múrom, ohraničenie zľava sa strácalo v lese, ktorého časť k domu isto patrila, vykúkala z neho terasa zapustená v hore prerobená na tenisový kurt.

Bránku na dome práve, zdalo sa, že pomerne naštvane, zatresol vyšší blondiak, mohol mať tak osemnásť, devätnásť rokov. Netváril sa priveľmi nadšene, v ústach ešte nezapálená cigareta, v rukách držal vôdzku, vlastne tri vôdzky pre tri obrovské vlčiaky, ktoré vyzerali skôr ako vlky, Marie aspoň ešte nikdy predtým čierno-strieborného vlčiaka nevidela. Chlapec prešiel kamenným mostom, psy ho ku podivu počúvali na slovo, s ich disciplínou nemal najmenší problém, hoci pôsobili skôr divoko ako cvičene. Na konci mosta zastal, z vrecka svojej koženej bundy vytiahol zapaľovač a konečne sa chystal zapáliť si cigaretu, ktorej konček sa mu už pomaly rozpúšťal v ústach.

Auto okolo neho pomaly prechádzalo, chalani i Marie z neho nespúšťali oči, akoby ich akosi zhypnotizoval, dokonca sa otočili dozadu, dvojičky sa od seba rýchlo odlepili a rovnako bleskovo sa vystreli, aby ho mohli sledovať spoza opierok sedadiel ešte aj cez zadné sklo.

Len Nadine mu venovala len krátky pohľad, ona sa musela sústrediť na cestu. "Kam teraz?" spýtala sa, hoci nik jej otázke nevenoval pozornosť. "Kam teraz?" spýtala sa ešte raz a o čosi hlasnejšie, čím sa jej z tranzu podarilo prebrať aspoň svoju matku.

Tá sa so slovkom: "Moment," bleskovo vrátila k mape, ktorú ledabolo zložila, keď jej pozornosť upútal oný dom a potom oný chlapec, bleskovo ju roztvorila, až sa papier na jednom zhybe natrhol, a snažila sa v nej zorientovať.

A tak auto zastalo na križovatke troch ciest nevediac, kam sa má pohnúť ďalej, či doprava, v ústrety hustému lesu, alebo doľava, kde bol les redší, dokonca po chvíli úplne ustupoval od cesty nahrádzaný vinicami.

Nadine netrpezlivo poklopkávala dlhými prstami po volante, Marie zmätene otáčala mapu raz tam, raz tam, asi od toľkého údivu nad impozantnosťou vily, okolo ktorej práve prešli, stratila prehľad o tom, kde na mape sa nachádzajú. Chalani svoj pohľad pomaly presmerovávali od zadného okna k okienku pri ktorom sedel Alex, do auta zrazu dopadol akýsi tieň.

To prinútilo aj Nadine obrátiť sa tým smerom. Popri ich aute práve prechádzal oný blondiak s cigaretou v puse a svorkou vlkov na vodítku, videla ho trhane - len vtedy, keď jej pohľad naňho prestala zakrývať roztvorená mapa, s ktorou jej matka chaoticky šibrinkovala vo vzduchu.

Chalan sa na okamih zadíval do ich auta, Nadine prevŕtal pohľad jeho sýtozelených očí, až sa musela zapozerať inam. Zvrtla svoj pohľad pred seba, chlapec pokračoval vo svojej ceste, sledovala jeho vzďaľujúci sa chrbát.

"Haló, Nadine, vravím, že je to vľavo!" prebralo ju volanie jej matky.

"Jasné, jasné," zamrmlala a auto sa pohlo daným smerom, chlapec sa vybral práve tou druhou cestou v ústrety temnému lesu.

fairytales.blog.cz

Auto konečne zastalo v štrbine medzi lesným porastom, ktorú od prašnej cesty oddeľoval drevený plot natretý bielou, teraz už olupujúcou sa, farbou. Za plotom rástol ešte riedky pás mladých stromov zarastený hustým krovím, no ďalej bola isto iste čistinka porastená veľmi vysokou trávou, možno vyššou od Nadine, ktorú na dve polovice pretínala už málo viditeľná príjazdová cesta. Medzi stromy presvitala silueta bieleho domu.

Ako prvé z auta vyleteli dvojičky, Nadine nestihla ani riadne zaparkovať. Preliezli plot, akoby tam nebola bránička so zámkou v podobe kovového háčika, ktorý sa zakvačoval o kovový krúžok pribitý k bielej doske plotu a pobehli zopár metrov po neudržiavanej ceste. Marie tiež z auta vystúpila akosi nezvyčajne rezko, prišla k plotu, zjavne chcela ísť aj ďalej, no výhľad už odtiaľto ju asi uspokojil. Oprela sa o plot a nadšene hľadela na dom, ktorý sa zjavil za doteraz zavadzajúcou alejou stromov a kriakov.


- kapitola ešte nie je dopísaná -



 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 capepeidy capepeidy | Web | 6. dubna 2009 v 14:29 | Reagovat

ze len srdcovka keby len to teraz som si to znovu citala a vsimla som si dalsie genialne vtipne detaily ako napr. oní chlapec ona vila :) ale s tym mobilom TY SI ZABIL MOJ MOBIL JA ZABIJEM TEBA alebo EUGEN TY ZIJES... :D tak z toho nemozem jejda preco je to len koncept to znamena ze to dlho nepribudne dokelu :( aj ked este si asi nevidela vytrvalejsiu fanusicku  gemini ako som ja a preto JA SI POCKAM ;))

2 Hlas autorky [ Tilia ] Hlas autorky [ Tilia ] | E-mail | Web | 6. dubna 2009 v 17:17 | Reagovat

To nie sú vtipné detaily, to sú hrozitánske preklepy, ktoré potom spôsobia blbosť príbehu :D! Ešteže si taká pozorná, zlato ;). A dobre sa tu už udomácnila, vie, čo znamená koncept :D.

3 Hlas autorky [ Tilia ] Hlas autorky [ Tilia ] | E-mail | Web | 6. dubna 2009 v 17:20 | Reagovat

Počkať, ja že "oní chlapec" je jasná hrúbka, keďže to má byť "oný chlapec", logicky slovensky. Ale neviem to nájsť, tak si to nemyslela tak? :D

A inak sorry, sorry, ja to skúsim cez leto, okej? Že si to ty :D. Teda vieme, že ty si počkáš, že si milušká a nechceš ma súriť, ale chápeš, čo by som pre teba neurobila? To je predsa len nepekné, nechať ťa takto čakať :D...

4 Crazy Crazy | 7. dubna 2009 v 16:34 | Reagovat

čítala som to už na suigeneris, keď si to prepisovala...teda myslím v tejto podobe ;) ...len sa napamätám, či som ti tam písala komentár... mám taký pocit, že sa mi nechcelo ^^... odpusť... :(

ale píšem to teraz :P páči sa mi to, veľmo sa mi to páči... teda pokiaľ posudzujem zatiaľ túto časť (uvidíme ďalej :P:D), ale zaujalo ma to viac, kao pri prvej verzii... prepáč :( ,ale keď som to čítala prvýkrát pred niekoľkými rokmi, vtedy ma to moc nezaujalo... :( ale teraz je to vážne o moc lepšie :P a je tam viac dialógov- to sa mi páči :D a tiež je to vtipné, to s tým mobilom bolo zabité xD...

mno nič, to by bolo tak všetko... musím sa učiť na informatiku, ach jaj :(

5 Hlas autorky [ Tilia ] Hlas autorky [ Tilia ] | E-mail | Web | 7. dubna 2009 v 19:37 | Reagovat

No, Crazy, veď ono práve o to ide, že tam tá pôvodná časť bola v podstate riadny brak :D. No mám rada tie postavy, svoje dvojčátka, preto som ich nechcela odsúdiť na... no na ten brak, tak som sa rozhodla prepisovať :D. Ako vravím, myšlienka je tiež celkom pekná, ale rozhodujúce sú i tak tie postavy, ja ich rada, chcem z nich pekný príbeh. Takže sa niet zač ospravedlňovať, veď ono práve o to prosto šlo, o nezaujímavosť pôvodného diela, a preto jeho prerod v niečo aspoň o čosi lepšie :D. Veľa šťastia pri učení, vlastne aj ja musím, lenže matiku, ach joj, ach joj...

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama