Neviditeľná opica

13. dubna 2009 v 18:02 | Zina Sykorská |  Mimosvetie
S
lečna, na tomto poviedkovom blogu zvaná Tilia, si jedného pekného, už pomerne teplého, no stále dostatočne snehovo zimného dňa, vykračuje do školy. A ako tak stojí na semafore čakajúc, kým jej nenaskočí zelená, sledujúc neďalekú autobusovú zastávku, kam má namierené, akoby sa snažila ten autobus, ktorý na ňu má každú chvíľu doraziť, odradiť od tohto činu silou svojich myšlienok, pretože ho chce stihnúť, no tomuto semaforu to vždy riadne trvá a prebehovať pomedzi autá ženúce sa jej rodným mestečkom rýchlosťou isto vyššou, aká je v obciach povolená, to nie je práve dobrý nápad - radšej zopakujem začiatok tohto siahodlhého súvetia, na ktorý nadväzuje tento koniec po tej vsuvke nepotrebných údajov -, čiže ako si tak stojí na prechode pre chodcov a čaká na zelenú, zo stromu, ktorý jej rastie niekde za chrbtom, na ňu dopadne spŕška vlhkého snehu. To značí odmäk, je už teplo, zima končí, sneh sa topí, padá zo striech, stromov, káblov, na tých úbohých ľudí, čo náhodou stoja na mieste, kam sa rozhodne dopadnúť. Presne takto vyhodnotí tento podnet racionálna časť osobnosti slečny Tilie, hoci jej nie-natoľko-racionálna časť sa najprv otočí v domnení, že do nej ktosi úmyselne hádže sneh. No kto by už len liezol po stromoch, aby práve na ňu hádzal také deformované snehové gule? Žeby dáka opica? Haha!

A keď sa slečna Tilia dostaví na onú autobusovú zástavku a postaví sa na koniec toho hlúčiku ľudí, čiže až pred priečelie istého rodinného domu, z jeho strechy na ňu opäť spadne kôpka vlhkého snehu. V tom momente to nie-natoľko-racionálne ja suverénne zahlási: "To je istotne neviditeľná opica!" a na dôvažok sa ešte aj obzrie smer strecha, či ju tam náhodou nezazrie. No racionálne ja sa hneď vzbúri: "Na čo sa tam pozeráš, čo je neviditeľné predsa logicky neuvidíš! A okrem toho, nič také ako 'neviditeľné opice' predsa neexistuje!" Veď všetci dobre vieme, že neexistuje... No keď v ten istý deň, no poobede, stretne slečna Tilia v autobuse svoju sesternicu, a tá sa jej posťažuje, že keď čakala na zastávke, sabotovala ju kôpka snehu, ktorá na ňu zletela z neďalekého stromu, slečna Tilia si v duchu povie: "To bola istotne neviditeľná opica, drahá!", hoci nahlas to nevysloví. Pretože nielenže ona sama vie, že neviditeľné opice v skutočnosti neexistujú, vie aj to, že to vie aj jej sesternica a s ňou i zvyšok sveta. Zvyšok sveta, ktorý by osobu, ktorá mu povie o existencii neviditeľných opíc, vypískal, označil za blázna...


Poviedka Neviditeľná opica je takým zimným dielkom (pripomeňte si na okamih zimu) na štýl Salingerových Banánových rybiek. Viete, v úvode opisovaný deň bol prosto ako stvorený pre neviditeľné opice, tak ako ten Salingerov pre banánové rybky. Napriek tomu sa poviedka možno väčšmi podobá inému Salingerovmu dielu s názvom Kto chytá v žite (ktoré slečna Tilia ešte nečítala, ale raz sa tak isto stane). Áno, 4.C trieda istého bratislavského gymnázia sa na literatúre práve zaoberala cteným pánom Jeromom Davidom Salingerom a jedna žiačka tejto triedy má bujnú fantáziu, ktorá, skombinovaná s aktuálnym odmäkom (poznámka: neviem, či sa slovo "odmäk" používa i na označenie tohto, mnou mysleného odmäku - veď vy prosto viete, keď sa sneh začína pozvoľna topiť a padá na vás odvšadiaľ), dokáže divy...

Oddeľovač

Prehlásenie: Poviedka Neviditeľná opica vyhrala prvé miesto v kategórii Own fiction v literárnej súťaži poriadanej vrámci Anime show 2009 občianskym združením AnimeDream. Za ceny v podobe prvých dvoch dielov Twilight ságy od Stephenie Meyerovej v slovenskom preklade, ktoré mi predal jeden sympatický Miro, keďže na odovzdávaní cien počas festivalu som sa, žiaľ, nezúčastnila, veľmi pekne ďakujem, rovnako ako za výhru ako takú. Za najhodnotnejšie totiž považujem práve to, že mojej tvorbe vôbec bola vzdaná taká pocta, hmotná cena je už len taký bonus. Druhá najhodnotnejšia vec na ocenení Neviditeľnej opice bola reakcia mojej kamarátky, spriaznenej spisovateľskej duše, s ktorou si sem-tam robíme spisovateľské dýchánky (kopa čaju, kecáte čo a ako v akom vašom diele a k písaniu ako takému sa poväčšinou ani nedostanete...), slečny Capepeidy (link). Jej úprimne nadšená reakcia ma prosto nesmierne potešila, azda preto, že to bola prvá poriadne pozitívna reakcia na moju výhru. Hovorím to mamine a ona na to: "Jé, to je fajn. Čo si dáš na večeru? Rozmýšľala som, že uvarím bla-bla-bla..." Čo už, rodičia ma v tomto koníčku nikdy nejak extrémne nepodporovali, v tomto ohľade snívam o záujme, aký sa dostáva slečne C. od jej rodiny... Ale myslím, že týmto mojim bočným obkecávaním sa k samotnej poviedke nikdy nedostanete! Takže ešte raz to opakujem: Veľmi pekne ďakujem, nesmierne si to vážim! Nevyhrávam moc často, a keď človek vyhrá svojim vlastným dielom, o to je to krajšie. Ďakujem! - radosť zo svojej výhry som kompletne opísala na svojom personálnom blogu, kto je zvedavý, stačí kliknúť a začítať sa.

Oddeľovač

NEVIDITEĽNÁ OPICA
Podtitulok: Óda na Jeroma Davida Salingera



"Kedysi som venčil deti, ako som stráženiu ratolestí našich susedov zvykol hovorievať, a veril v neviditeľné opice..."

fairytales.blog.cz

Geromovi sa na druhýkrát podarilo prehovoriť svoj starý, už ošúchaný zapaľovač k poslušnosti, zapálil si cigaretu, ktorej konček už hodnú chvíľu cmúľal v ústach a zhlboka si z nej potiahol.

"Zahas to!" okríklo ho dieťa, ktoré sa brodilo snehovou člapkanicou pár krokov pred ním, keď zacítilo cigaretový dym. Geroma jeho zlovestný tón priam vyľakal.

"Ale no tak, Pris!" snažil sa smutnými šteňacími očkami obmäkčiť malé dievčatko. Niežeby bolo čosi také vlastne nutné. Veď kto tu bol dospelákom, ktorý bol natoľko inteligentným, skúseným, a kto vie akým ešte zodpovedným dospelým, čo mal právo rozkazovať a kto len malým, nevzdelaným, neskúseným a kto vie akým ešte prostoduchým dieťaťom, ktorému tým pádom má byť rozkazované?

"Volám sa Pris-ci-la!" vyslabikovalo mu svoje meno dievčatko, akoby niečo také zjavne bolo za hranicami jeho chápania, "A ani tvrdenie, že je zima a chceš sa len zahriať," to ako doslovne odhadla znenie jeho práve vymyslenej výhovorky, ho priam šokovalo, "neprebije fakt, že pätnásť percent všetkých ochorení na rakovinu pľúc môžeme pripísať fajčeniu, čo je vyše milióna prípadov ročne."

Gerome na Priscilu zazeral ako na zjavenie, cigareta mu takmer vypadla z úst. Odkiaľ vzalo také malé dieťa podobné štatistiky?

A Priscila ešte pokračovala: "A to snáď nemusím zdôrazňovať, že pasívne fajčenie je omnoho nebezpečnejšie, pre deti a mladistvých obzvlášť, takže nielenže zabíjaš seba, ale sebecky a bezohľadne poškodzuješ aj mňa! Výskumy jasne dokazujú, že v zadymených miestnostiach bez vetrania sa koncentrácia oxidu uhoľnatého môže vyšplhať až nad hranicu povolenú pre pobyt ľudí... Áá!" Priscilinu prednášku prerušil piskľavý výkrik. To na ňu zo stromu znenazdajky spadla spŕška vlhkého snehu.

"Ukáž..." Gerome si z úst vytiahol cigaretu, najprv ľútostivo, potom s nevýslovným odporom, sa na ňu nakrátko zadíval a zahasil ju v snehu. Čupol si k dievčatku, aby mu pomohol dostať sneh spoza goliera kabátika a popraviť šál.

"Takže si neželám, aby si fajčil, keď budeš so mnou! Inak to požalujem mame!" dostalo sa mu miesto poďakovania. Žalovanie si nemohol dovoliť, stráženie detí ich susedov bolo jediným zdrojom jeho príjmov a Priscilina matka platila najlepšie. Hoci ako chudobný študent ešte stále býval s rodičmi, takže žiaden príjem vlastne nepotreboval... Ale peniaz navyše sa vždy zíde...

"Veď som to zahasil!" zamrmlal, názorne ukazujúc do snehovej kopy, v ktorom ukončila svoj krátky život jeho cigareta.

"Že sa nehanbíš, takto znečisťovať životné prostredie, pohadzovať cigaretové ohorky kade-tade!" karhalo ho dievčatko, keď ju chytil za ruku, aby spolu bezpečne prešli cez cestu na zastávku električky.

Gerome ani nestihol prevrátiť oči, v diaľke spozoroval električku. Vlastne nebola až tak ďaleko... Zbežne sa obzrel doprava i doľava, potom sa rozbehol cez cestu, ťahajúc dievčatko za sebou, hoci chodcom na prechode ešte nenaskočila zelená.

"Sakra!" zanadával si Gerome, keď dobehli na zastávku tesne po tom, čo sa z nej pohla staručká električka. Až teraz pustil Priscilinu rúčku, ten beh ho vyčerpal, jeho kondícia asi nebolo až taká dobrá, ako predpokladal. Predklonil sa, zaprel do kolien, a sťažka predychával.

Priscilina namosúrená tvár, ktorá sa znenazdajky objavila vedľa neho, prekvapivo na úrovni jeho očí, ho až vydesila. "Ty si taký nezodpovedný!" vrčalo na neho dievčatko nahnevane, "Ja vždy čakám na zelenú!"

"Veď nešlo žiadne auto," obraňoval sa Gerome, "A ponáhľali sme sa, nech nám neujde električka!"

"A aj tak nám ušla!" Priscila sa urazene zvrtla na päte a vykročila ulicou smerom k paneláku, v ktorom bývala, rovnako ako Gerome. Toho nechala na zastávke, ešte stále popadal dych.

"Zasa!" dobehol ju práve vtedy, keď na ňu z ktorejsi pouličnej lampy či strechy spadla ďalšia kôpka snehu, "Toto už nemôže byť náhoda," obzeralo sa dievčatko zlovestne vôkol seba v domnienke, že si z nej niekto robí žarty, "Niekto do mňa ten sneh musí hádzať cielene!"

Gerome sa šibalsky usmial, keď jej z čiapky jedným pohybom ruky zmietol sneh: "To bude najskôr neviditeľná opica," povedal tajuplne, "Dnes je deň ako stvorený pre neviditeľné opice..."

Myšlienkami sa vrátil späť do svojho detstva, do časov, keď sa sám lenivo brodieval špinavým mestským snehom domov. Aj na neho často padal sneh zo stromov, pouličných lámp, káblov ponaťahovaných ponad mestom ako pavučina, striech ošarpaných domov... Akoby mal na to šťastie! No jeho detská fantázia si náhodu, vďaka ktorej vždy stál tam, kam sa z dákeho snehom poprášeného konára oddelila časť snehu, vysvetlila po svojom.

Vymyslel si neviditeľnú opicu, nezbedné zvieratko, ktoré využíva výhodu svojej neviditeľnosti na to, aby si v zime strieľala z ľudí. A to doslovne strieľala - ostreľovala ich kôpkami snehu. V neviditeľnú opicu, ktorú si sám vymyslel, uveril až príliš, na zimu sa ako malý vždy tešil najmä kvôli nej - vždy ju chcel prekabátiť a vyviaznuť z tohto chladného ročného obdobia bez jediného jej zásahu. A možno v ňu skutočne veril ešte aj teraz...

"Snažíš sa o zimnú adaptáciu Salingerových banánových rybiek?" schladila ho Priscila, a to si myslel, že to dieťa konečne niečím zaujme a prekvapí on - veď deti mali podobné hlúposti radi -, doteraz to stihlo byť len opačne a ona šokovala jeho tým svojim pridospelým správaním! "No ja mám so Sybil spoločný akurát tak zmysel našich rodičov pre kreatívny humor pri pomenovávaní svojich potomkov, hoci ja som si to, dovolím si tvrdiť, odniesla viac. Bude to len odmäkom, mňa len tak ľahko neoklameš, Gerome! Som od nej o dva roky staršia, ja už chodím do školy a prostoduchým rozprávkam dávno neverím!"

Gerome na ňu teraz zazeral priam zhrozene. Šesťročné dieťa, ktoré už číta podobné poviedky? Vlastne aké dieťa, Priscila už ani nebola dieťaťom! Prečo vymenila svoje krásne detstvo za nudný, miestami až priracionálny svet dospelých?

"Okrem toho, táto tvoja teória, tak ako Salingerova, má jeden podstatne iracionálny zádrheľ, ak si odmyslíme jej celkovú iracionalitu. Kde by sa v mori vzalo toľko banánov? Dajme tomu, že by tvoja opica mohla byť neviditeľná, no to neznamená, že je nehmotná. Musí v snehu zanechávať stopy..." vysvetľovalo mu dievčatko, "Samozrejme, teraz si odmýšľam skutočný význam, ktorý mala metafora Salingerových banánových rybiek, vžívam sa len do kože Sybil, keďže ma očividne považuješ za rovnako malé dieťa, ktoré bude nadšene tlieskať nad podobnou hlúposťou. Kedy už konečne dospeješ, Gerome?" pokrútila nad ním pohoršene hlavou, "Že neviditeľná opica..." A stále si brblajúc niečo o tom, aké je to hlúpe, vošla do bytovky, v ktorej bývala, ktosi nechal otvorené vchodové dvere.

Gerome si ani neuvedomil, že už sú na sídlisku, bol priveľmi zdesený Prisciliným správaním, bol priveľmi ponorený v analýze jej myšlienkových pochodov. Ešte chvíľu s vypúlenými očami sledoval dievčatko za presklenými dverami, kým nevybehlo hore schodmi a nestratilo sa mu z dohľadu. Prekvapene zažmurkal očami, bol z nej doslovne otrasený!

Skrehnuté ruky si strčil do vreciek svojich nohavíc, z úst mu stúpali biele obláčiky zrazenej pary. Pohol sa chodníkom popred bytovkou k ďalšiemu vchodu, tam býval on.

Priscila bola výnimka, istotne len patrí k tým deťom, ktoré Angličania nazývajú "prodigy", preto to pridospelé vnímanie sveta... Alebo sa na svet detskými očami pomaly prestávali pozerať všetky deti? Zdalo sa mu, akoby dnešné detváky dospievali akosi rýchlejšie. A to nebolo dobré, detstvo bolo predsa snáď najkrajším obdobím ľudského života, keď sa jeden nemusel zaoberať takými nepodstatnými vecami ako boli peniaze, kariéra, moc, popularita, spoločenský status... Detský svet plný fantázie bol krásny, dospelí už neverili na zázraky, boli pre ich racionálny pohľad na svet priveľmi nereálne...

Uprostred myšlienky ho vyrušila spŕška snehu, ktorá do neho odkiaľsi vletela.

"Hej!" nahnevane sa obzeral vôkol seba. Vrásky na jeho zvraštenom čele sa bleskovo vyhladili, keď sa mu zazdalo, že začul opičí škrekot. Prekvapene sa obrátil tým smerom, z neďalekého stromu na zem spadla ďalšia snehová spŕška. Opäť sa pohol z miesta, vraj opica! To sa mu len zdalo, odmäk...

No keď prechádzal okolo onoho stromu, všimol si pod ním akési zvláštne stopy. Odtlačky mierne zdeformovaných ľudských, či skôr detských - boli pomerne malé -, bosých nôh. Ktoré dieťa by behalo po snehu bosé? Potom si uvedomil, že sa mu predtým zazdalo, že počuje opičie pišťanie. Žeby... Opica? Jeho neviditeľná opica? Vzhliadol do koruny stromu, akoby tam mal spozorovať... Neviditeľnú opicu vlastne vidieť nemohol...

"Kedy už konečne dospeješ, Gerome?" ozval sa mu v hlávke Priscilin znechutený hlások, "Že neviditeľná opica..."

Nemala Priscila vlastne pravdu? Nebolo na čase dospieť, prestať sa zaoberať triviálnosťami a neskutočnými, zbytočnými predstavami? Možno bolo už načase vzdať sa toho kúska dieťaťa, ktoré v sebe opatroval. Nemohol predsa zostať jediným hlupáčikom v tomto svete serióznych dospelých.

Neviditeľné opice predsa neexistujú, tak ako nikdy ani neexistovali... A pre istotu tie podozrivo vyzerajúce stopy v snehu zmietol nohou.



 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Anketa

Neviditeľná opica: Ohodnoť poviedku ako v škole (1 - veľmi dobre, 5 - zle):

1
2
3
4
5

Komentáře

1 capepeidy capepeidy | Web | 15. dubna 2009 v 14:54 | Reagovat

to akoze cototo? :) mne sa to tak apcilo az na ten priskory koniec ale odzaciatku si ma nadchla a to je genialne fakt je to asi tvoja najlepsia (a hlavne vyherna :D uz chapem preco) poviedka:) naozaj sa ti podarilo kvalitne opisat tie myslienky a pochody a dnesnu dobu ani ked si mi o nej rozpravala som nevedela ze ja az tak dobre napisana teda lepsie nez tie dve predtym (nic v zlom ale tato ma naozaj nadlachla od zaciatku) a k tomu koncu najprv sa mi zdal nedokonceny ale ked som si to teraz znovu precitala aby som nenapisala hlupost tak je super ale naozaj aj ked velmi velmi velku chybu ktoru tam mas je ze VSADE SI DALA LEN TRI BODKY NAMIESTO siestich :D ale ne :D:D:D ale inac pohoda a k tomu dlhokanskemu predslovu si mala asi pravdu ze dlhy az ako poviekda inac k tomu zavideniu zaujmu rodicov si nerob tazku hlavu ani z daleka nie je prilis velky az tak ako si predstavujes ;)

2 Hlas autorky [ Tilia ] Hlas autorky [ Tilia ] | E-mail | Web | 16. dubna 2009 v 18:57 | Reagovat

[1]: Vieš, ale záujem mojich rodičov je žiaden, takže mne sa akýkoľvek záujem zdá asi veľký :D. Dík za poklonu, akože ja som ti vravela, že toto je vrchol mojej tvorby a dvakrát Everest neprelezeš (tak možno áno, ale koľko horolezcov to dokázalo dvakrát :D?), takže už to bude len horšie :D. Aj ja som si ju potom čítala dvakrát a ten koniec vlastne mal byť taký... nie nedokončený, no rýchly je možno dobré slovo :D. Inak sa to nedalo veľmi rozpisovať, hoci možno by sa ešte dáke myšlienky pripísať dali, aby ten konček teda nebol až tak skoro, ale už do toho nechcem zasahovať. Preto, lebo takto to bolo i v súťaži a bolo to fajn a okrem toho... prosto aj takto je to fajn, však :D?

3 Tina Avoatti Tina Avoatti | E-mail | 1. července 2009 v 16:58 | Reagovat

No wow! Veľmi pekná poviedka, vážne dobre napísaná! Tú výhru si skutočne zaslúžiš.
Inak, Priscila mi pripomína jedno päťročné dievča, s podobnými rečami. Je to hrozné, ja som na ňu civela, kde sa to v nej vzalo :D .
Každopádne, ja som ti tú poviedku uverila a odteraz verím na neviditeľné opice a teším sa na zimu!  ;-)

4 Hlas autorky [Tilia] Hlas autorky [Tilia] | E-mail | Web | 1. července 2009 v 21:08 | Reagovat

[3]: Jééé, dík za pochvalu i za vieru v neviditeľné opice, ja v ne asi verím tiež :-D. Vlastne nie asi, určite! :D Ja som si ich totiž nevymyslela, ja som len prišla na ich existenciu :-D...  A najprv som chcela povedať, že ja žiadnu Priscilu nepoznám, teda reálnu Priscilu, ale predsa len! Raz som stretla takého chalana malého a ty kokso, veď on bol totálna Priscila!! :-D

Báj d vej, aj mne sa táto poviedka, skromne podotýkam, veľmi páči, mám pocit, že je to to najlepšie, čo som kedy napísala. Zdá sa mi, akoby to bol vrchol, ktorý som dosiahla a už ho nikdy neprekonám, len z kopca to teraz so mnou môže ísť...

5 Polly Polly | Web | 10. července 2009 v 8:15 | Reagovat

wow.,.. no mozem povedat, ze to malo absolutne jedinecnu atmosferu..taku zimno-tajomne-prijemnu..a skutocne som miestami mala pocit, akoby to pisal Salinger...ten chalan bol typicky Holden (dufam, ze sa tak volal, uz to bolo davno, co som to citala) z Kto Chyta v Zite...

6 Hlas autorky [Tilia] Hlas autorky [Tilia] | E-mail | Web | 11. července 2009 v 14:34 | Reagovat

[5]: Vážne? To mi jest ďalšia poklona! Aj skritizovať musíš, Polly :D! A ja som nečítala Kto chytá v žite, len sa stále chystám... Ale v škole sme to preberali a Banánové rybky sme čítali, čiže... Díky :D!

7 Tia Tia | E-mail | Web | 16. srpna 2009 v 23:58 | Reagovat

toto bolo vazne uplne super uz davno som necitala nic take originalne navyse to bolo napisane velmi prijemne mala som pocit ze necitam poviedku ale pozeram film len skoda ze tak rychlo skoncil...ale inak klobuk dolu vazne :-)

8 Hlas autorky | Tilia Hlas autorky | Tilia | E-mail | Web | 20. srpna 2009 v 15:57 | Reagovat

[7]: Ufff, veľmi krásne ďakujem, Tia, tvoja pochvala ma potešila!

A hej, hej, je to krátke, lebo je to len krátka poviedka, nač to zasa naťahovať :D? Hoci, samozrejme, že dokonale rozumiem tomu, ako si to myslela s tým, že to rýchlo skončilo :-D...

9 Cat Cat | Web | 25. září 2009 v 20:51 | Reagovat

Jeeeeej, stráááášne ti závidím výhru. :-D A samozrejme gratulujem. Toto úchvatné dielko si cenu určite zaslúžilo. Riešiš tam otázky ktoré sa týkajú aj mňa a vlastne nás všetkých. Ja som bola ako malá vyspelejšia ako ostatné deti, ale ja som verila aj omnoho nadprirodzenejším veciam, ako je neviditeľná opica :-)

10 Hlas autorky | Tilia Hlas autorky | Tilia | E-mail | Web | 28. září 2009 v 22:57 | Reagovat

[9]: Díky, díky, moc. Za kompliment, za gratuláciu ;-). Som na túto poviedku náhodou aj pyšná, vlastne je jediná, na ktorú som úprimne a bezvýhradne pyšná. Môj vrchol, lepšia už asi nebudem, ts, ts, ts :-D!

A čo sa týka toho, aké som ja osobne bola dieťa, či vyspelé alebo nie... Neviem to odhadnúť... Ja som asi nikdy až tak úplne neverila kadejakým nadprirodzeným skutočnostiam a bytostiam... Verím v nich skôr teraz :D. Inverzia :-D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama