Posledný zlý deň

30. dubna 2009 v 7:00 | Zina Sykorská |  Mimosvetie
N
a túto, takmer trojročnú poviedku som síce nezabudla, trebalo však na nej ešte trošku popracovať. A aj tak nie som maximálne spokojná - je to priveľmi preláskané, naivné, zbytočne depresívne nafúknuté, také... EMO! Nie, nebojte sa, žiadne čierne ofinky či žiletky, ale aj tak mi to príde také... EMO! Veď posúdte sami...

Ešte by som však chcela dodať, že áno, vo viacerých aspektoch sa na mňa hlavná hrdinka príbehu Tyra dokonale podobá. Respektíve sa podobá na mňa pred tými troma rokmi. A preto, že sa človek skutočne mení, musela som zmeniť pôvodný koniec tohto príbehu, ktorý bol podstatne depresívny, za menej depresívnu verziu. Po jej znovuzverejnení na mojom starom poviedkovom blogu som o nej napísala kratučký informatívny odstavček pri jednom článku na mojom osobnom blogu, ktorý znel takto: "Ešte poznámka k nadpisu článku, pretože, ako vidíte, ak ste sa dostali až na jeho koniec, so samotným článkom to nemá nič spoločné. Znovuzverejnila som jednu svoju poviedku, v ktorej šlo práve o sny, kvetnaté predstavy, ich dobro a zlo. Táto poviedka končila vetou: snívať je zbytočné. Neviem, v akom rozpoložení som ju písala (ale v dobrom asi nie, hehe), no dnes si už nemyslím, že snívať je zbytočné. Sny sú pekné, možno nás aj poháňajú vpred. Ak chceme, aby sa stali skutočnosťou, musíme sa predsa snažiť. Snívať nie je zbytočné, snívať je krásne! Keďže realita je niekedy krute čierna, je dobré mať i farbisté sny, nech sa jeden nescvokne. Túto vetu som zmenila. Ale neprezradím vám ako, skúste si to prečítať. Nemusíte celú poviedku (je otrasná, nezmyselná a chaotická (hoci ten chaos bol zámerný), stačí posledná veta." A áno, súhlasím s týmto starým odporúčaním, ten chaos písmen si skutočne čítať nemusíte, dokonca ani tú poslednú vetu nie...


Oddeľovač

POSLEDNÝ ZLÝ DEŇ



Aj dnes ráno stála Tyra na križovatke, ktorou každý deň chodila do školy a aj dnes ráno tam bol. Chalan, ktorý sa Tyre páčil odvtedy, čo si ho všimla na druhej strane cesty, kde čakal, presne ako ona, na zelenú. Nikdy však nemala odvahu sa na neho čo i len usmiať a tak mu prejaviť svoju náklonnosť, nieto ešte ho osloviť. Na niečo také mala príliš nízke sebavedomie, na niečo také bola až príliš veľkým bojkom...

Skočila zelená a obe skupinky ľudí sa pohli. Tá, v ktorej čakala Tyra, i tá na opačnej strane cesty, v ktorej stál on. Prešli okolo seba, Tyra z neho celú dobu nemohla spustiť svoje smutné sivé oči, on jej nevenoval ani jeden jediný pohľad...

Aj napriek tomu jej každé stretnutie s ním zdvihlo náladu. A tak tomu bolo i dnes - jej nálada sa zrazu vyšplhala k pozitívnym hodnotám.

Všimla si to i Sina, jej spolužiačka a jedna z najlepších priateliek, keď sa neobvykle stretli ešte v šatni na prízemí školy. Na druhé poschodie, kde sa nachádzala ich trieda, desiata C, sa vybrali spolu. Cestou ako vždy kecali, tak si najprv ani neuvedomili, že za nimi niekto ide. A ten niekto boli Dalf a March, ich nie práve najmilší spolužiaci...

"Počuj, March, tá Sina je ale... Big!" začal Dalf opäť zapárať.

Tyra nechápala, prečo si úbohú Sinu stále doberá, bola to taká skvelá baba! Nepatrila práve medzi obľúbencov, rovnako ako Tyra a ich tretia kamoška Emma, to však Dalfa a Marcha neoprávňovalo robiť si z nich srandu, zo Siny obzvlášť.

Tyrina dobrá nálada sa pomaly, ale iste, začala vytrácať. Stačí tak málo, aby bol človek šťastný! A ešte menej, aby sa šťastie rozplynulo...

V Tyre to vrelo. SINA VÔBEC NEBOLA BIG!

"Hej, to máš pravdu, Dalfy! Sina je bigmac!" potvrdil March, ktorý v šikanovaní slabších nebol za svojim kamošom priveľmi pozadu. A obaja sa hrdelne rozosmiali na tom geniálnom prirovnaní, ktoré March tak inteligentne vymyslel.

"Jejda, March!" začal Dalf, keď sa mu aspoň ako-tak podarilo spútať záchvat smiechu, "Ona je pred nami!" Akoby si to len teraz uvedomil!

"Fakt, Dalf! Myslíš, že nás počula?" spýtal sa rovnako pobaveným tónom March.

Samozrejme, že ich baby počuli, ale... Ani jedna z nich nemala dostatočnú odvahu na to, aby im na to dačo odvrkla. Tyru priam ničila tá bezmocnosť, s akou znášala tie ich srandičky... Bola to jej vina... Ona sa nedokázala brániť! A čo ju trápilo ešte viac, nedokázala brániť ani svojich priateľov...

Keby na sebe popracovala, dáko odstránila tú svoju prehnanú hanblivosť... Niežeby sa o to nepokúšala. Hoci to znie jednoducho, v praxi je to komplikovanejšie... Aspoň pre Tyru to tak bolo. Niektorí ľudia sa možno nedokážu zmeniť, akokoľvek sa o to snažia, akokoľvek to chcú...

"Bože!" nahromadila sa v Tyre doteraz nepoznaná odvaha, "Ten Dalf je ale debil!" Vyhlásila suverénne a dostatočne hlasno, aby ju počuli i decká stojace pred zamknutou triedou na chodbe na prvom poschodí. Potom sa obrátila a ako najväčšie neviniatko Dalfovi vmietla rovno do tváre: "Oh, Dalf, sorry, nevedela som, že ideš za nami!"

Na čo Dalf a March zostali len nemo stáť na schodoch, dobre že nie s očami vypleštenými a ústami otvorenými od toľkého šoku, že sa im dožičilo čo i len takéhoto odporu zo strany nimi tak trýznených.

Tyra pocítila zadosťučinenie. Hoci ho okamžite vystriedal pocit viny. Ľutovala, že sa znížila na ich úroveň. Bili sa v nej tie dve myšlienky - brániť sa, hoci takým podlým spôsobom? No dalo sa brániť inak? A nezaslúžili si to, tí podliaci? Vlastne na ich bola ešte veľmi milá... Zaslúžili!

A opäť sa začala radovať. Pokojne by to urobila znova, už len kvôli tej krátkej chvíľke víťazstva...

"Fakt, Dalf! Myslíš, že nás počula?" zobudil Tyru z príjemného snenia Marchov odporný hlas...

Baby vošli do triedy bez akejkoľvek reakcie. Kiežby som na niečo také raz nabrala odvahu!, vrhla na nenávidenú dvojicu Tyra nenápadný nepekný pohľad.

fairytales.blog.cz

"Pravdu povediac, dnes sa mi vôbec nechce hovoriť!" začala profesorka literatúry, len čo vošla do triedy, "Preto budete hovoriť vy a rozoberieme si jednu veľmi zaujímavú knihu..." Následne vytiahla z kopy kníh, ktorú si priniesla, malú knižočku s nenápadnou modrou obálkou so striebristým nápisom Posledný zlý deň.

"Nie, pani profesorka, prosím nie!" tichým hláskom protestovala Tyra červená ako paprika.

Profesorka sa nad jej poznámkou len pousmiala a pokračovala ďalej: "Kto túto knihu čítal, nech sa prihlási!" vyzvala študentov.

V triede to zašuchotalo, do vzduchu sa vznieslo zo desať rúk.

"A nech sa prihlási ten, kto Posledný zlý deň napísal..." dodala žartom, na čo Tyra chabo zdvihla ruku, ešte červenšia než doteraz - rak by bol oproti nej biely ako stena.

Hoci Tyra bola hrdá na to, že už stihla napísať a vydať slušne sa predávajúcu knihu, čo bolo jej snom a zbožným želaním v podstate už odvtedy, čo sa naučila písať, ešte si nezvykla na tú drobnú slávu, ktorú jej to prinieslo.

"Skôr než prejdeme k rozoberaniu Posledného zlého dňa, poznáme ešte iné diela od tejto autorky?" položila profesorka triede ďalšiu otázku, nedbajúc na to, že Tyru privádza do rozpakov.

I keď sa Tyra snažila pôsobiť skromne a aj byť skromná, časť z nej po sláve a obdive okolia túžila. Už len preto, že vždy bola tou šedou myšou, ktorú každý prehliadal, ak jej zo srandy sem-tam ešte aj nepristúpil chvostík.

Ak ti ide len o slávu, slávnym sa nikdy nestaneš, vravieval jej otecko, ktorý bol kedysi sám pomerne úspešným spisovateľom. Ľudia sú však od prírody sebeckí, všetko chcú len pre seba - chcú, aby sa práve okolo nich točil celý svet. Existuje len pár jedincov, ktorí nikdy na nič podobné ani len nepomysleli... A Tyra nikdy nevedela, do ktorej skupiny - či k tej väčšine alebo k menšine - patrí, cítila sa skôr, akoby nepatrila nikam...

"Milla?" vyzvala profesorka jednu zo študentiek, ktoré sa na začiatku hodiny prihlásili ako Tyrine čitateľky.

"Posledný zlý deň je zatiaľ jej prvé a jediné dielo," povedalo dievča akosi nadšene.

"V tom prípade by nám Tyra mohla povedať, na čo sa môžeme tešiť," povedala profesorka veselo a opäť sa pozrela na ňu.

Nastalo ticho prerušované len hlasným šuškaním z poslednej lavice. Tyra netušila, čo má povedať. Z neznámych príčin nenávidela, keď sa jej diela čítali nahlas. A rozoberať ich pred celou triedou bolo v podstate to isté...

Profesorka sa obrátila k vyrušujúcim, zamračila sa na nich: "Dalfred, Marcher! Vy ste si nebodaj ešte nevšimli, že som vošla do triedy?!" A šuškanie okamžite prestalo.

Profesorka sa na nich ešte chvíľku nepekne pozerala, potom svoj pohľad presmerovala k celej triede: "Pravdu povediac, dnes sa mi vôbec nechce hovoriť! Preto budete hovoriť vy a... Niekoho si vyskúšame! Napríklad... Tyru! Tyra! Tyra?!"

Opätovné upozornenie a smiech spolužiakov prebudili Tyru z toho príjemného snenia. Postavila sa, podišla k tabuli a... posadila sa späť s nepekným déčkom.

fairytales.blog.cz

Ako vždy, aj dnes bola vo vestibule školy riadna tlačenica. Akoby sa každý snažil dostať z tej prekliatej budovy čo najskôr! Ich náhlenie ale malo úplne opačný účinok - čas sa neuveriteľne vliekol. Tyra sa však nemala prečo ponáhľať, jej to nevadilo... Práve naopak - premýšľala nad všetkým možným. Kvôli tomu si ho všimla až vtedy, keď prechádzala cez presklené dvere školy. Pri pohľade na neho sa jej však okamžite rozžiarila tvár...

Stál opretý o zábradlie pred školou, tmavomodré a také hlboké oči upreté len na ňu, na perách prekrásny úsmev. Vnímala len jeho, ostatní zošediveli a splynuli s okolím; akoby čas zrazu poľavil a plynul ešte pomalšie. Okamžite sa k nemu rozbehla, nech spomalený časopriestor prekabáti.

Keď sa k Martinovi, pretože tak sa Tyrin priateľ volal, dostatočne priblížila, pritiahol si ju k sebe a už ju nepustil. Bol oveľa vyšší ako ona, musela sa pozerať hore, aby mu videla do očí. Len tam tak stáli, v objatí, usmievali sa na seba, vychutnávali si spoločnú blízkosť. Kto vie ako dlho by na sebe ešte takto viseli, keby Tyru ktosi nepotiahol za rukáv. Odtiahla sa od Martina a pozrela dolu.

Sedel tam jeho pes. Tyra taká malá a on taký veľký, že sa takmer ani nemusela zohnúť a pozerala sa mu priamo do očí. Láskyplne ho pohladila po hlave.

"To si ma prišiel pozrieť alebo len venčíš Bruna?" ďalej ho hladila, hoci zrak upierala na Martina stále ležérne opretého o zábradlie.

Tyra si až teraz uvedomila, že väčšina ostatných, ak nie všetci, na nich zízajú. Chlapci začudovane, dievčatá pomerne žiarlivo. Martin bol pre ňu proste pridobrý! Nielenže bol pekný, súdiac podľa drahého značkového oblečenia i bohatý - bolo jej čo závidieť! O to viac, že to bola taká nula ako ona. A jej sa tie žiarlivé pohľady akosi páčili...

"No tak, pohni si!" strčil do nej Dalf. Akoby ona mohla za to, že sa ostatní tak vlečú! "Si pomalá jak slimák!" A sen o tom, že existuje niekto, kto ju má skutočne rád sa rozplynul...

Keďže ju Dalf tak nešetrne sotil, Tyra sa potkla o prah - práve totižto prechádzala dverami školy. Nohou jej zapulzovala prudká bolesť.

Pozrela sa k zábradliu, kde v jej predstavách postával Martin a oslnivo sa na ňu usmieval, ale nikto tam nebol. Bola sama...

A keďže sa venovala pochmúrnym myšlienkam a bolesti v palci, znova sa potkla. Ale pretože práve schádzala po schodoch, zabalansovala vo vzduchu, len tak-tak udržala rovnováhu. A hoci nespadla rovno na zadok, to ostatným nebránilo v ohlušujúcom smiechu. Dalf sa rehotal až sa za brucho chytal, iste to najbližšie bude rozprávať svojim kamošom ako skvelý vtip. Tyra sa ani neobzrela, len zrýchlila krok - nech je od toho výsmechu čo najďalej.

fairytales.blog.cz

Tyra stála na prechode pre chodcov, čakajúc na zelenú a rozmýšľajúc nad tým, na akú priečku v rebríčku otrasných dní zaradí ten dnešný, keď si zrazu uvedomila, že na opačnej strane cesty stojí On!

Čosi podobné sa nestávalo tak často. I ráno ho stretávala čoraz zriedkavejšie a dnes to bolo už druhýkrát! Mohlo to byť len jasné znamenie osudu! Okamžite pocítila príval optimizmu - tento deň nemusí byť až taký otrasný, môže byť jej posledným zlým dňom! Ona ho z neho urobí! Teraz alebo nikdy! A rozhodla sa, že prekoná svoj stud a na objekt svojich tajných túžob sa aspoň usmeje.

Naskočila zelená a obe skupiny vykročili vpred. Tyra ho celý čas pozorne sledovala, nedočkavo odpočítavala sekundy do toho okamihu, keď prejdú okolo seba.

Keď boli už tak blízko, že si videli do tváre, usmial sa na ňu! Vlastne... Niečo také by bolo síce pekné, ale dosť nereálne... Isto sa usmieva na dáku kočku za ňou...

"Ahoj," pozdravil ju, stále sa usmievajúc. Nedalo sa pochybovať, že by ten oslnivý úsmev či milý pozdrav venoval niekomu inému, darmo tomu Tyra nechcela, nemohla uveriť!

Usmial sa na ňu! A pozdravil ju! Obrátila sa za ním ešte stále rozčarovaná tým, čo sa len pred pár sekundami stalo...

"POZOR!" skríkla akási žena, čo Tyru okamžite prebralo zo sna o jej usmievajúcom sa idole, ktorý práve prešiel okolo.

Na akúkoľvek reakciu však bolo neskoro. Idúcemu autu sa Tyra už nestihla vyhnúť. Preletela cez jeho kapotu a pristála o niekoľko metrov ďalej.

Vôbec sa jej pred očami neprehral celý život, na to bol azda prikrátky. Hľadela na modré nebo bez mráčika, hoci sa jej zrak už pomaly zastieral...

Páčila sa chlapcovi, ktorého obdivovala už celé veky! Veď sa na ňu usmial, pozdravil ju! Tyra tak často snívala s otvorenými očami, až už nedokázala jasne rozlíšiť svoje pekné predstavy od reality. Možno len prešiel okolo, možno si jeho úsmev len vymyslela...

Chcela veriť, že to bolo skutočné, preto tomu verila. Tak to bolo lepšie... Usmiala sa, viečka jej poslednýkrát zaklipkali, zatvorila oči.

A tak sa skončil Tyrin posledný zlý deň, skutočne posledný... A tu končí i tento krátky príbeh. A aké poučenie z neho plynie? Snívať je nebezpečné...



 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Anketa

Posledný zlý deň: Ohodnoť poviedku ako v škole (1 - veľmi dobre, 5 - zle):

1
2
3
4
5

Komentáře

1 sandy sandy | Web | 9. června 2009 v 22:17 | Reagovat

kraasne  :-)...aj ked uz na konci take smutne....a naozaj dobre, ze si prepisala tu poslednu vetu :D lebo snivat naozaj nie je zbytocne...ja snivam az velmi casto :D...hm...a nebezpecne? nwm... tak to potom si asi treba davat pozor, kedy snivame :D

2 Hlas autorky [Tilia] Hlas autorky [Tilia] | E-mail | Web | 11. června 2009 v 0:19 | Reagovat

[1]: Samozrejme, že vyložiť si to nebezpečie snívania môže kto chce ako to chce, ale myslené to bolo skôr tak, že ak budeme snívať priveľmi, možno po čase nebudeme už vedieť odlíšiť realitu od sna a teprve potom to bude nebezpečné. Nebola tým teda myslená len tá autonehoda, ale všetky trapasy, ktoré hlavnú hrdinku postretli. Keby sa viac zdržiavala v realite, nestávali by sa jej tak často :D

3 Polly Polly | Web | 4. srpna 2009 v 15:45 | Reagovat

tak TOTO BOLO NADHERNE!!!Fakt, taka kratka krasna snova poviedocka, v ktorej sa najde kazdy rojko, lebo mna uz kvoli snivaniu skoro preflaklo auto xD..
ale nie len preto - proste krasne sny, pekne spracovanie, koniec depresivny, ale nemam depku, prislo mi to take zvlastne, ako nejaka rozpravka pre dospelych, lebo to malo magicku atmosferu sna... divne, ... skoro az som rada, ze umierala VpodstateStastna...

4 Polly Polly | Web | 4. srpna 2009 v 15:45 | Reagovat

no neviem preco... poslednu vetu by som tam nedala, ale to je len moj nazor, mozno mylny... myslim, ze kazdy by si to uzavrel podla seba, pride mi to ako jedna z poviedodk, z ktorej si kazdy zoberie to svoje...

5 Hlas autorky | Tilia Hlas autorky | Tilia | E-mail | Web | 4. srpna 2009 v 20:03 | Reagovat

Hm, Polly, tak to ti ďakujeeeeeeeeeeeeeem! Za taký pekný kompliment! A s tou poslednou vetou vlastne aj máš takú polopravdu... Mohlo by to byť bez poučenia, nech si ho vyvodí každý sám... Hm... Prosto chápem, ako to myslíš a dík za pripomienky, veľmi si to vážim :D.

6 Cat Cat | Web | 19. září 2009 v 20:41 | Reagovat

Pekná, pekná poviedka. Ona vlastne ani nebola depresívna, iba smutná. Bolo mi jej ľúto. Aj ja sa veľmi rada skrývam do svojej osobnej KrajinyNekrajiny, ale snažím sa aby to nedopadlo takto.

(S technickej stránky tam bolo pár vecí...nie chaotických, ale skôr takých divných..napríklad to posmievanie..ale to je nepodstatné, pretože celkový efekt bol veľmi pekný)

A nakoniec dodávam: Neodpútavaj sa nikdy od svojich snov! Keď zmiznú budeš ďalej existovať, ale prestaneš žiť. (Mark Twain)

7 Hlas autorky | Tilia Hlas autorky | Tilia | E-mail | Web | 19. září 2009 v 22:54 | Reagovat

[6]: Ten citát je krásny :D. Aj pochvala je krásna. Kritika ani tak nie, mohla si byť konkrétnejšia! Čo sa ti nevidí na tom posmievaní sa :-D? Pretože, vieš, ono je to posmievanie vlastne dokonale autentické :-D. Nerobím to bežne, že by som do svojich diel dávala udalosti či scénky, ktoré sa mi fakt stali, ale toto je výnimka :-D. Mala som presne takých spolužiakov-šikanátorov :D. Repliky Dalfa a Marcha sú vlastne ich citáty :D. Akože, neboli takýto hlúpi permanentne, sú to zozbierané zážitky s nimi z celého môjho pobytu na gypmli, len som to vtesnala do jedného zlého dňa, možno preto to bolo technicky divné? Definuj "skôr divné veci z technickej stránky" :D. Myslíš také, čo sa nemôžu reálne stať? Ako som už povedala, vysmievanie je autentické :D...

8 Cat Cat | Web | 20. září 2009 v 14:59 | Reagovat

Asi sa budeš smiať, ale mne to prišlo dokonale také ako z článku z Bravíčka XD
Vieš, to ,,ona je ale Big!" a následne... ,,Sina vôbec nebola Big!!!" XD ale zase vravím, koľko ľudí, toľko chutí :-D
A ešte to ,,a ich tretia kamoška Emma"
Bože ja som taká nekonkrétna!!! Neviem to opísať.
Jednoducho mi to prišlo aké bravíčkovské... :D

Asi začnem chodiť na kurzy Slovenčiny, kvôli nedostatku slovnej zásoby!! :-x

9 Hlas autorky | Tilia Hlas autorky | Tilia | E-mail | Web | 28. září 2009 v 23:03 | Reagovat

[8]: Mne niečo vrav ohľadom chabej slovnej zásoby! :-D

Čiže bravíčkovské, hm... Čo ti ja viem... Akože chápem, aké to sú bravíčkovské scénky, ale nedokážem asi objektívne zhodnotiť, či sú, pretože som ich zažila :D. A hoci nám tie bravíčkovské témičky prišli často trápne, dievčencom, čo ich vymýšľali, seriózne trápili srdiečko :D. Chápeš :D. Možno máš kvapku pravdu, keď sa na to takto dívam, hehe :-D...

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama