Najkrehkejšia niť

17. května 2009 v 5:00 | Zina Sykorská |  Denník básnika
P
iata báseň v poradí a stále rovnako desivo depresívna tematika! Nie, nie som depresívna kôpka nešťastia (čo sa v dnešnom výkladovom slovníku rovná definícii "emo cvoka"), moja zbierka veršíkov, súdobým názvom Denník básnika, má však špecifické delenie. Najprv je podelená na tri knihy: Zina, Sýkorka a Preteky s časom. A každá táto kniha sa delí ešte na kapitoly. Zatiaľ vám bližšie predstaviť stačí knihu prvú, Zinu, pretože zatiaľ tu mám básne len z nej. Vlastne primárne z jej prvej kapitoly, keďže ich zverejňujem po poriadku, ako ich mám zapísané v tom Wordovskom dokumente s názvom Denník básnika.docx - a to preto, aby som dáku nevynechala. Nevynechala omylom, podaktoré nepodarky vynechávam zámerne... Keď vám poviem názov kapitoly, z ktorej tu nateraz máme ukážky, možno vám celá tá depresívna atmosféra bude jasnejšia. Volá sa Antidepresíva. Pomalším jedincom snáď pomôže motto kapitoly, ktoré znie: "Možno som básnik a básne sú moje antidepresíva." Ak má človek zlú náladu, niekedy mu pomôže, keď sa z nej vypíše. A ak má človek tú najhoršiu náladu... Viete, ako zistím, či mám zlú alebo rovno najhoršiu náladu? Najhoršie som na tom jednoznačne vtedy, keď depčím vo veršoch... A stačí zopár takých veršíkov, kde sa človek vykričí na celý svet a jeho triviálne problémy (triviálne problémy daného človeka, nie sveta), a všetko je oveľa viac v poriadku... Zvyšné kapitoly spomeniem len letmo: Láska-neláska a Koniec večnosti. Ono je totiž celé prvá kniha jedna veľká depresia, nehovorila som?


Oddeľovač

NAJKREHKEJŠIA NIŤ


Ako ti to mohli urobiť?
Človek sa snaží celý život postúpiť,
uskutočniť svoje plány, sny,
čo nikdy sa mu nesplní.

Cieľom života je prebojovať sa k smrti,
to odmenou nám je za tie rany,
ktoré život uštedruje nám,
za ktoré môžeme si sami.

Život je tragédia,
čo vždy sa končí smrťou
a toľko snahy dáš do toho
žiť ho naplno.

Skracuje sa každou sekundou,
nitka visiaca z ničoho,
ktorú ktosi namotáva v klbko.
Skracuje svoju nekonečnosť,
často ešte my pútame ju v uzly.

Svetlo sveta uzri,
zomri v tme.
S plačom sa rodíme,
s plačom žijeme,
s plačom hynieme.

Kto pozbiera moje slzy
a zmení ich v diamanty?
Kto mi tú niť navždy skráti?
Nie som to ja sama?

Otvorená krvácajúca rana,
čierna vrana, východ rána...

To my sme tí,
čo skracujú tú nekonečnú niť,
na čo nám vôbec žiť?

Raz zomrieme v zabudnutí,
čas sa na nič skráti.
A naše kosti zapadnú spomienkami,
zostane z nás len prach
omotaný v striebristých nitkách.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 capepeidy capepeidy | Web | 20. května 2009 v 9:14 | Reagovat

no tak tato nepatri medzi moje "vyvolene"  a daktore slovka sa mi zda ze si len takk hodila a ti vytvarali dojem too sa mi na basnach paci tie nebadanme slovka ktore maju len doplinit rym a nakoniec urobia ovela vatsi jkus prace a to ze zanechaju dojem :-)

2 Hlas autorky [ Tilia ] Hlas autorky [ Tilia ] | E-mail | Web | 20. května 2009 v 10:57 | Reagovat

Haha, a mne sa práve táto páči :D. Každý má iný vkus, darmo :D. Ja nebadané slovká hádžem často, poväčšinou fakt na doplnenie rýmu, no ak sa správne navolia, zanechajú i dojem, že tam patria :D.

3 capepeidy capepeidy | Web | 22. května 2009 v 13:05 | Reagovat

zas sme sa zhodli tie slovka su jednoducho huste  :-D

4 Hlas autorky [Tilia] Hlas autorky [Tilia] | E-mail | Web | 22. května 2009 v 15:23 | Reagovat

A najprv mi prišli skutočne odvecné, no keď i ty súhlasíš s ich hustotou, zdajú sa mi čím ďalej, tým viacej správne :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama