Pár strán (B)allenderovej dediny

21. května 2009 v 14:26 | Zina Sykorská |  Koncepty
P
rvý oslavný koncept dnešných menín je doteraz napísaná časť Ballenderovej dediny. Ktorá bola predtým Allenderovou dedinou a ako Tajomstvo Allenderovej dediny ste si ju na starom poviedkovom blogu aj mohli prečítať. No teraz si môžete prečítať Tajomstvo Ballenderovej dediny! A myslím, že tam je taký piťavý kúsok i navyše, veď aby sa nepovedalo *wink*...

A o čo vlastne ide? Sci-fi v apokalyptickej budúcnosti. Našťastie nie na našej modrej planétke, ale na Zemi II. "Planétka o čosi menšia než Zem, s veľmi podobným rázom, prečo aj dostala meno ZEM II. Na rozdiel od svojej menovkyne ju však postihol dramatickejší osud. Vplyvom globálneho oteplovania sa ľadovce na jej póloch začali roztápať, prímorské oblasti a neskôr i celé nižšie položené nížiny boli zaplavené. Ľudia sa utiahli do suchých hôr a kvôli strachu pred zánikom svojho sveta zničili všetky moderné technológie, ktoré mohli, no častokrát i nemuseli, byť príčinou znečisťovania životného prostredia a následných globálnych zmien. Tým sa akoby vrátili v čase. A novozniknuté dediny tých, ktorí prežili, teraz medzi sebou bojujú o každý kúsok suchej zeme." Asi tak dajak...


Oddeľovač

Slovník výslovnosti: Ballender [Balender], Berenger [Berendžer], Blandine [Blandin], Byru [Birú], Bendasse [Bendas], Bhisfaine [Bisfejn], Barassa [Barasa], Bahn [Ban] - a že prečo je to zrazu Ballenderova dedina...

Oddeľovač

TAJOMSTVO BALLENDEROVEJ DEDINY



Keby ste sa na Zlatú planinu pozreli z vtáčej perspektívy, javila by sa vám ako vlniace sa zlaté more. Podľa toho aj dostala prívlastok "zlatá" - celú ju pokrývala vysoká suchá tráva.

Starší obyvatelia Ballenderovej dediny si ju ešte pamätali ako sviežu nížinu s ostrovčekmi lesov, ktoré by ste dnes už len darmo hľadali. Ľudia ich vyrúbali, drevo potrebovali na stavbu domov a kolových ohrád, ktorými sa dediny obohnávali kvôli strachu pred nepriateľmi.

Lesy preto zmizli, zostala len svieža tráva. Kvôli otepľovaniu sa však i tá sviežosť časom vytratila a, ako sa zvyklo hovoriť, planina začala zomierať. Nebyť toho sviežeho pásu lesa, ktorý planinu pretínal na dve rovnako veľké polovice, ľudia by ju už dávno považovali za mŕtvu. Ten pás bol však stále rovnako svieži, každý si ho tak pamätal. Najprv to ľudia pripisovali čarom, neskôr zistili, že planinou preteká rieka prameniaca kdesi hlboko v horách, takže je neustále zásobovaná roztápajúcim sa snehom a ľadom. To zapríčiňovalo, že les nevyschol ako zvyšok planiny.

fairytales.blog.cz

"Schválne, kto zvládne viac zdvíhačiek!" vyzval Berenger Blandina a vyhupol sa na železnú tyč vrastenú medzi dvoma stromami.

Visela nad riekou v mieste, kde sa začínala rozširovať a vytvárať menšie jazierko. Jazierko, ktoré Berenger a jeho priatelia premenili na svoje ihrisko, hoci bolo prísne zakázané zdržiavať sa mimo dediny bez dozoru dospelých. No Berenger sa rád hral na dospelého, veď mal už šestnásť rokov.
"Dnes nie som vo forme..." odmietol Blandine a demonštratívne sa potľapkal po objemnom bruchu, ktoré mu vytŕčalo spod vyťahaného bieleho trička.

"Ako chceš..." Berenger sa rozhojdal.

Blandine sa zvalil do trávy na brehu, z vrecka vytiahol skromnú desiatu a s chuťou sa pustil do jedenia sledujúc úkosom svojho priateľa.

"Poď si so mnou aspoň trošku zacvičiť!" apeloval na neho Berenger hojdajúc sa na tyči ako opica. Odrazil sa, urobil vo vzduchu mierne nemotorné salto a ledva sa zachytil na druhej tyči, ktorá visela medzi stromami o kus nižšie. Druhým saltom, tento raz už vydarenejším, sa z nej vrátil naspäť, na vyššiu tyč. Priveľmi neskoro si však uvedomil, že na preliezky vyliezol i Blandine, preto sa mu nestihol vyhnúť, zrazili sa a obaja spadli do vody, až to čľuplo.

Berenger rýchlo vyplával na hladinu, aby mohol Blandina sfúknuť. Ku podivu sa však z vody nevynorila Blandinova strapatá hlava, lež... Akési dievča...

Krátke červené vlasy, vpredu o čosi dlhšie, hnedé oči na bledej tvári, plné červené pery...

"Berenger, Byru je tu, vyhlásili poplach!" zakričal na neho ktosi z brehu.

Berenger sa obrátil, aby videl, že tam stojí Blandine, vedľa neho zadychčaný Byru, jeho mladší brat.

"Ale..." obrátil sa späť na dievča, ktoré tam už nebolo...

"Ale čo? Poď už, lebo budeme mať problémy!" súril ho Blandine.

Berenger vyliezol z jazera, zo svojich dlhých vlasov i poplátaných šiat vyžmýkal všetku vodu a rozbehol sa za Blandinom a Byrom späť do hôr.

Dierou v plote preliezli do jednej z bočných uličiek, ktorej domy už neboli obývané, dalo sa tadiaľ nepozorovane prekĺznuť von z i dnu do mesta. Z uličky vybehli priamo na námestie, aby zistili, čo sa deje.

Dedinou sa niesol hukot radničného zvona, ktorý ohlasoval poplach. Dedinčania sa zjavne pripravovali do boja. Vojaci z kasární vyzbrojovali nielen seba, ale aj každého bojaschopného muža, ženy žehnali svojim manželom, deti sa lúčili s otcami so slzami v očiach...

Blandine, ktorého otec sa z minulej bitky už nevrátil, býval priamo na námestí. Vybral sa domov, pretože vedel, že jeho matka Boe bude stáť na prahu vchodových dverí a sliediť po dave. Nemala koho vyprevádzať do boja, no zvedavosť nútila vyjsť na námestie i vdovy, deti, starcov a stareny.

Byru ho nasledoval, Blandine mal mladšieho brata Bryana, bol to Byruho rovesník a jeden z najlepších kamarátov. Deti sa vždy z príprav do boja tešili, pobehovali pod nohy nervóznym dedinčanom, umocňovali všeobecný chaos, pre ktorý sa im častokrát podarilo ukradnúť zopár drobných, šperkov, či niečo z prídelov jedla. Robili si žartíky z vojakov, ako jediní sa zabávali.

Berenger zostal sám, no ku podivu v tom zmätku rýchlo našiel Bendassa a Bhisfaine, svojich rodičov a Bassaru, svoju staršiu sestru. Bendass už nebojoval, pri poslednom vojnovom ťažení prišiel o nohu, a so starou protézou, pretože kvalitnejšiu si dovoliť nemohol, sa zle bojovalo. Bhisfaine podopierala manžela, Bassara pokukovala po vojakoch.

"Čo sa deje?" spýtal sa Berenger otca dychtivo, dychtivo preto, lebo už tušil otcovu odpoveď.

"Zvedovia zistili, že sa nás chystá napadnúť Dupont, preto sme sa rozhodli udrieť skôr..." odvetil starý muž.

"Idem za vojakmi!" oznámil im s nesmiernym nadšením v hlase a zmizol v dave, darmo za ním jeho matka kričala.

Berenger sa predieral zmätenými ľuďmi hľadajúc Bahna, veliteľa Ballenderskej armády. Pohľad mu konečne zavadil o tmavovlasého chlapíka v sivom vojenskom plášti, sedel na stole pred hostincom a nezúčastnene si čistil svoju zbraň, hoci potrebnejší by bol skôr pri organizácii zbrojenia. Bol vodcovským tipom, čo rád rozdával rozkazy, mal autoritu, pre ktorú boli do bodky plnené, no to platilo len na jeho mužov, nie na ostatných dedinčanov. S chaosom zbrojenia toho prijednoduchého ľudu sa nemienil zapodievať.

"Bahn, Bahn!" mával na neho Berenger predierajúc sa davom.

Muž mu nevenoval najmenšiu pozornosť, akoby ho ani nepočul, stále sa sústredil na svoju pušku.

"Kapitán Bahn!" zakričal Berenger opäť, tento raz muža tituloval. A skutočne, to slovko na neho zabralo rovnako čarovne ako "abrakadabra" na zajaca v klobúku. Bahn na neho vzhliadol svojimi bielymi očami - ich dúhovky boli tak slabo sivé, až takmer úplne splývali s bielkami, v ich strede svietili len šedé zreničky - z takých očí mnohým ľuďom behali po chrbte zimomriavky.

Berenger sa konečne predral až k nemu, z toho namáhavého postupu bol priam zadychčaný, oprel sa o stôl oboma rukami: "Kapitán Bahn, kapitán Bahn, vezmite ma so sebou!" prosíkal.

"Aj ja ťa zdravím, Berenger!" poznamenal pobavene Bahn a vrátil sa k lešteniu hlavne. Mal toho chlapca rád, hoci to nikdy nedal najavo, to by sa nezhodovalo s jeho postavením odmeraného kapitána.

"Salut, kapitán Bahn!" opravil sa Berenger, "Vezmete ma so sebou?" rozhodol sa tento raz to nevzdať. Chcel bojovať, no všetci ho považovali ešte len za dieťa, hoci usilovne trénoval, skúšky do Ballenderskej armády mu už druhýkrát nedovolili ani len podstúpiť.

Bahn sa ďalej venoval svojej zbrani, na Berengera ani nepozrel. A Berenger vedel, že to nie je preto, lebo zvažuje svoju odpoveď, presne vedel, aká bude a že sa mu to nebude páčiť.

"Mám si pred vami kľaknúť?" snažil sa ho predsa len obmäkčiť, "Mám vás prosíkať ako hladný psíček, čo chce kosť? Mám vám dohodnúť rande s Bassarou?" skúsil to poslednýkrát.

Na Bahna platili len dve slová - "kapitán", pretože na tomto váženom titule si zakladal a "Bassara", pretože sa mu očividne páčila a Berenger vedel, že aj on sa páči jej, hoci sami by si to pre akúsi zvláštnu hanblivosť ani jeden z nich nepriznal.

Bahn okamžite zdvihol hlavu, jeho výraz už nebol taký pevný, teraz skutočne váhal.

"Kapitán Bahn, prosím!" naliehal na neho Berenger zúfalo. Bol už tak blízko, tak blízko! Ešte nikdy sa mi nepodarilo podnietiť v kapitánovi čo i len najmenšie zauvažovanie nad inou ako zápornou odpoveďou na jeho otázku.

"Oddiel tri, spadáš priamo podo mňa." povedal Bahn, postavil sa a odišiel.

fairytales.blog.cz

Berenger sedel na konci lavice v nákladnom priestore transportného obrneného auta, ďalej od ostatných chlapov. Bol z nich jedným z najmladších, mohol tušiť, že ho budú považovať len za dieťa. Mračil sa na skupinu ostrielaných bojovníkov, šialene sa na niečom smiali, a kto vie prečo mal Berenger pocit, že objektom ich žartíkov je práve on.

Auto sa na nerovnej ceste natriasalo, motor hučal z posledných síl. Znenazdajky zastalo, a všetkých mužov v ňom to za nepríjemného škripotu bŕzd hodilo dopredu, vzápätí späť dozadu. Jeden z mladších vojakov, pôdobil mimoriadne nervózne, sa z lavice takmer zviezol na zem, stihol sa však zachytiť kusu plechu trčiacemu zo steny. A keďže vozidlo bolo priam pozliepané zo schopnejších kusov starého kovového šrotu, oný kus plechu mu zostal v rukách. Mladík sa zmätene pozeral von novovzniknutým okienkom, kým k nemu nepristúpil jeden zo skupiny teraz už od smiechu priam po zemi sa váľajúcich mužov.

Pôsobil prísne, pokožka tmavá, opálená, jeho oči boli čisto čierne, nemali bielka, ani zreničky, jeho vlasy boli rovnako čierne, dlhé takmer do polovice chrbta.

"Tá dnešná mládež!" vytrhol mu kus plechu z rúk a priložil ho naspäť, a aby tam aj držal, dopomohol mu niekoľkými údermi rukoväte krátkej dýky, ktorú vytiahol z pošvy pripevnenej na opasku.

Chlapec preglgol, celý sa triasol. Muž, hrozivo sa týčiaci nad ním, sa len uškrnul.

Zadné dvere auta sa rozleteli, dnu šikovne vhupol útly mladík. Pohľadom prebehol všetkých vojakov v nákladnom priestore, až medzi nimi nenašiel toho, koho hľadal. Pristúpil k veliteľovi Bahnovi a čosi mu šepkal do ucha, Bahn vážne prikyvoval.

Berenger sa v teórii boja veľmi dobre vyznal, vedel podľa akej šablóny prebieha napadnutie nepriateľskej dediny. Preto odhadol, že dotyčný musí byť zved, ktorý prišiel veliteľa oboznámiť s najaktuálnejšou situáciou, aby veliteľ mohol dotiahnuť vždy rovnako prebiehajúci plán útoku do dokonalosti na základe konkrétnej situácie.

A skutočne, mladík hneď odišiel, vojaci v aute spozorneli, všetky oči sa upreli na veliteľa, ktorý zostal stáť priamo v strede.

Berenger zvonku počul čulý ruch, hlasy, určite za nimi dorazili i zvyšné obrnené vozy, v ktorých sa už organizovali ostatné jednotky.

"Bias, Bist, Bernardo, Berenger," oslovil zopár chlapcov Bahn. Keď Berenger začul svoje meno, prestal sa venovať ruchu vonku, tiež Bahna prevŕtal očami, "od teraz je vaším veliteľom pod kapitán Barnass," pohľady troch chlapcov, boli to tí najmladší, sa presmerovali k opálenému chlapíkovi, ktorý ešte stále stál pri ...


- pokračovanie očakávajte vo vzdialenej budúcnosti -



 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama