Nečisté svedomie

5. listopadu 2009 v 6:06 | Zina Sykorská |  Mimosvetie
P
ravdupovediac ani netuším, prečo sem túto akože "poviedku" (a áno, je na mieste použiť úvodzovky i slovko "akože") vlastne dávam, keďže ide o veeeľmi divnú vec... A ak vravím "veeeľmi", tak myslím skutočne veeeľmi veeeeeeeeeeeeľmi! Sama prosto ani neviem, čo to akože je a chce byť, o čom to vlastne pojednáva, kam to celé smeruje... Ale našťastie tu mám slečnu C., ktorá mi sem-tam vysvetlí, čo som to vlastne napísala, ako tomu bolo i v tomto prípade. Akože "poviedka" tak aspoň dostala meno - Nečisté svedomie. Skutočne netuším, čo ma to napadlo, že si ju o chvíľku budete môcť prečítať... Je celá divná, aspoň uvidíme, ako si ju kto vyloží... To som zvedavá!

Oddeľovač


NEČISTÉ SVEDOMIE



Sedela v opustenom parku na najskrytejšej lavičke a hľadela do neba. Na tú belasú nekonečnosť, po ktorej sa ako lode po mori plavili modročierne mraky plné ťažkých kvapiek vody.

Bol už večer, slnko pred chvíľou zapadlo, do ulíc mesta sa vkrádala tma. Plazila sa po zemi ako jedovatý had, ovíjala sa okolo stromov. Vietor nerozfukoval lístím v bláznivom tanci, no i bez jeho studeného závanu bola zima. Ľudia chodiaci hore-dolu za plotom vydychovali biele obláčiky, sťa by každý z nich bol tuhým fajčiarom.

Bol už november. Pochmúrny a chladný, včera dokonca napadol prvý sneh, ktorý sa do rána stihol roztopiť. Kde-tu sa ešte našli jeho zabudnuté kôpky, nie biele, ale špinavo šedé - mestský sneh.


Sedela v opustenom parku na najskrytejšej lavičke, čierny kabát mala rozopnutý, hoci ju mrazilo až v kostiach. Koniec pestrofarebného šálu, ledabolo omotaného okolo krku, jej v občasnom vánku povieval spolu s kratšími zvlnenými vlasmi, na ktorých mala natiahnutú ružovú pletenú čiapku. Skrehnuté ruky v tenkých rukavičkách pevne zvierali okraje drevenej lavičky, na ktorej sedela. Pohojdávala nohami, obutými v obyčajných plátenných topánkach, rozhadzovala listami, ktoré vietor stihol upratať do tohto kúta parku, pod jej lavičku. Lístie šuchotalo a lietalo na všetky strany, takto navečer už nehýrilo farbami jesene, bolo tmavé, sivé ako okolitý podvečerný svet.


Sedela v opustenom parku na najskrytejšej lavičke, hlava vyvrátená k čiernemu nebu, na lícach primrznuté slzy. Sedela a plakala, dôvodom nebol život, lež ona sama. Úbohá stvora, ničomná potvora, ktorá komusi ukradla miesto na tomto svete. Slané slzy jej stekali po tvári, plakala tíško a úpenlivo, tichšie ako listy, ktoré jej šuchotali pod nohami.

Sedela tam dlho, hľadiac do neba, na ktorom sa objavili prvé hviezdy, nebolo ich veľa - mestská obloha. Svet chladol a chladol, tmavol a tmavol, na ľudí za plotom dopadalo svetlo pouličných lámp, ktoré im svietilo na ich cestu životom.

Ona bola sama, v tieni sveta, akoby si vybrala zlý chodník a stratila sa v temnote zbytočnej existencie. Na čo myslela, nad čím premýšľala? Nad nespravodlivosťou osudu a tohto sveta, nad svojou neschopnosťou žiť v ňom, byť taká ako všetci ostatní? Zatvorila oči v nádeji, že jej mihalnice napité slzami primrznú k sebe a nikdy viac ich neotvorí.


Sedela v parku na najskrytejšej lavičke, tvár vyvrátená k nebu, oči zatvorené. Koruny holých stromov týčili sa jej nad hlavou, tancovali ako hrôzostrašné tanečnice pri bizarnom rituálnom tanci. Vietor zafúkal, tma plynula, lístie svišťalo vzduchom, hralo sa na naháňačku. Reťaze rozhojdaných hojdačiek vŕzgali a pískali, strašidelnými zvukmi rozspievavali tento tichý svet. Šál sa jej krútil okolo krku, sťahoval sa čoraz tuhšie ako povraz slučky šibenice, z líc sa jej odlepilo zopár sĺz, ktoré vyrazili v ústrety vetru ako drobné perly. Bola tma, svet bol razom čiernobiely, stratili sa farby dúhy.

Už nevidela, nemyslela, nebola...


Kam sa podelo to dievča, čo nik si nevšímal? Kam sa podelo to dievča, čo nik nepoznal, o ktoré sa nik nezaujímal? Kam sa podelo to dievča, ktoré nik nemiloval?

Egoistická sebeckosť skrývajúca sa pod povrchom, chcela všetko pre seba, preto bola potrestaná. Potrestaná životom, potrestaná bohom, ktorý sa len pousmial. Jej vina za hlúpu hanblivosť, plachú pochabosť, na všetkých zlosť...


Sedela v osamelom parku na najskrytejšej lavičke, sedela tam nehybne ako kamenná socha.

"Slečna," dopadla na jej studené plece čiasi ruka.

Teplo ľudskej dlane prebehlo jej telom ako elektrický šok, otvorila oči. A stál tam on. Akýsi neznámy, magický elegán s tmavou šticou a diabolskými očami, v ústach cigareta. Jej konček svietil na červeno ako jediný záchytný bod v tomto čierno-čiernom svete.

Hľadela na neho v nemom úžase ako na anjela, pretože ním pre ňu skutočne bol. Hľadel na ňu ustarostene ako na krehké vtáča, ktoré zastihla zima, než stihlo odletieť na juh. Hľadeli si do očí mlčky, bez slova, minútku, dve, tri.

"Nie je vám zima?" prehodil jej cez plecia vlastnú bundu s mäkkou kožušinkou na kapucni, ktorá jej pošteklila studené líca, "Uvarím vám čaj." Načiahol k nej ruku.

Pozrela na jeho veľkú dlaň, ktorú jej podával ako záchranu topiacemu sa, pozrela sa do jeho hlbokých očí, ktoré patrili skôr diablovi ako anjelovi... Opäť zhliadla na jeho vystretú ruku.

Prijala pomocnú ruku diabla, preto bola zatratená.

Oddeľovač

Hm, keď si to tak čítam, možno ani nejde o poviedku... Vyzerá to skôr ako úvod k niečomu väčšiemu...



 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Natalica Natalica | Web | 5. listopadu 2009 v 6:45 | Reagovat

Ja to strašne pekné! Poobede sa zrejme vyjadrím viac, iba teraz už musím ísť na autobus (mrznúť z kamoškami na zastávke a rozoberať pri tom komparo, písomky atd.) :-D

2 Natalica Natalica | Web | 5. listopadu 2009 v 14:08 | Reagovat

Máš pravdu, vyzerá to skôr ako úvod k niečomu väčšiemu. Okrem toho, že sa mi to strašne páči už asi ani nemám čo povedať.

3 Hlas autorky | Tilia Hlas autorky | Tilia | E-mail | Web | 5. listopadu 2009 v 21:48 | Reagovat

[1]: Fakt obdivujem, že to stíhaš - ráno sa vychystať do školy, prečítať si moju stupídnu poviedku a napísať stručný koment :D.
[2]: Myslím, že ten záver k tomu pokračovaniu akosi smeruje, pretože sa tam objaví nová postava a to až v závere, jej úloha je nejasná, z čoho vyplýva, že by tam ešte niečo mohlo byť :D.
Alebo je tá postavička diablika čohosi symbolom... Keby sa na to človek pozeral skôr ako na dáku úvahu alebo čo, veď to i tak nemá žiaden dej, ide len o súbor divných symbolov, mohlo by to byť ukončené i takto...

Dík za pochvalu ;-)

4 Natalica Natalica | Web | 6. listopadu 2009 v 17:15 | Reagovat

[3]: EE nieje stupídná!
A nemáš za čo.

5 Hlas autorky | Tilia Hlas autorky | Tilia | E-mail | Web | 6. listopadu 2009 v 19:44 | Reagovat

[4]: Tak nie je úplne že stupídna, ale tiež to nie je nič moc :-D

6 Tina Tina | E-mail | 6. listopadu 2009 v 23:40 | Reagovat

Líbí se mi.
A toto:
"Koruny holých stromov týčili sa jej nad hlavou, tancovali ako hrôzostrašné tanečnice pri bizarnom rituálnom tanci."
<3

Neviem prečo, ale tá dievčina mi niečím pripomína mňa... a z toho mám tak trošku zvláštny pocit.  :-?
Ale jo, líbí se mi. :-)

7 Hlas autorky | Tilia Hlas autorky | Tilia | E-mail | Web | 7. listopadu 2009 v 3:26 | Reagovat

[6]: To, čo se ti tak líbí, som inak len nedávno doeeditovala :D. "Koruny holých stromov atď."

Pripomína ti teba :D? To bude asi iba klamlivé zdanie, ale viem si predstaviť, že to môže byť divný pocit :-D. Neviem, kto tá dievčina totižto je, ja len viem, kde je ten park :D :D :D. V Blave kúsok od Polusu, zastávka Nová doba :D. Teda viac-menej :D. Tu opisovaný park nie je úplne ten istý, ale bol ním maximálne inšpirovaný ;-)

8 Margaret Margaret | 20. listopadu 2009 v 21:34 | Reagovat

Veľmi pekné! :-)

9 Hlas autorky || Tilia Hlas autorky || Tilia | E-mail | Web | 20. listopadu 2009 v 22:03 | Reagovat

[8]: Veľmi ďakujem :D

10 Polly Polly | Web | 25. listopadu 2009 v 16:42 | Reagovat

wow xD vobec neviem, co si o tom mysliet, ale budem to musiet v hlave este prebrat (no divne - ze mi to vobe nevadi)... paci sa mi vykreslenie oboch postav, zahadnost... neurcitost.. x)...

11 Hlas autorky || Tilia Hlas autorky || Tilia | E-mail | Web | 29. listopadu 2009 v 18:04 | Reagovat

[10]: No, ono je to práve také, že človek ani netuší, že čo to vlastne má byť, chce povedať... Netuší to totiž ani samotný autor, čiže chápem, že čitateľ to už nebude vedieť vôbec... Podľa mňa nad tým ani nemožno priveľmi rozmýšľať, lebo sa to prosto nedá, preto ťa to asi tak netankuje :D. Ale aj ja sa musím skromne pochváliť, že i mne sa páči tá neurčitosť a záhadnosť :-D

12 Suesy Suesy | Web | 30. prosince 2009 v 9:58 | Reagovat

krásne a mrazivé a naozaj si to až vynucuje pokračovanie :)

13 Ayamee Ayamee | E-mail | Web | 30. prosince 2009 v 22:03 | Reagovat

[12]: Len netuším, ako by to malo pokračovať :-D

14 Hlas autorky | Tilia Hlas autorky | Tilia | E-mail | Web | 30. prosince 2009 v 22:04 | Reagovat

Vlastne ma práve osvietilo O_O! Akože wow, asi na mňa dáko inšpiratívne vplývaš, Suesy alebo čo :-D

(Koment vyššie je tiež odo mňa, len som zabudla zmeniť nick, keď som sa prehlásila, ehm, ehm...)

15 Tarin Tarin | Web | 24. ledna 2010 v 19:38 | Reagovat

Súhlasím. Je to úvod k niečomu väčšiemu

16 Hlas autorky | Tilia Hlas autorky | Tilia | E-mail | Web | 11. února 2010 v 21:49 | Reagovat

[15]: A už aj normálne viem, že k čomu ;-)! Dokonca mám napísanú i druhú čas, buhee :D

17 MathewsMolly20 MathewsMolly20 | E-mail | Web | 24. února 2012 v 4:49 | Reagovat

That's perfect that people are able to receive the <a href="http://goodfinance-blog.com/topics/home-loans">home loans</a> and it opens completely new possibilities.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama