Šiesta kapitola: Môj priateľ Dorian (1)

31. ledna 2010 v 16:43 | Zina Sykorská |  Slza a osud
N
ech sa vám zdá Slza a osud akokoľvek twilightovská, vedzte, že o žiadne palgiátorstvo nejde! Keď príbeh vznikal, Meyerová svoju upírsku ságu nosila ešte len v hlave. Dobre, možno prvý diel už stihla šupnúť i na papier, no Slovensko o ňom jednoznačne ešte ani nechyrovalo, ja som o jeho existencii prosto nevedela. Ani keď som si svoj príbeh vymýšľala, ani keď som ho písala, až keď som ho dopisovala, no to som na papier iba skladala už pospriadané nite príbehu. Jediný twilight, ktorý v mojom príbehu reálne nájdete, je tu:

"... Veď vieš - ako sa zoznamovali tí dvaja v tej aktuálne tak populárnej ságe, len oni to mali po dňoch. Poznáš to, nie?" spýtala sa ho smrteľne vážne.
"To má byť tvoja prvá otázka?" otrávene predniesol Chigiru.

A aj to je dosť veľký trapas *blush*.

Čiže Slza a osud nie je žiaden twilight, Chigiru nie je žiaden Edward, neurážajte môj skromný príbeh! Vlastne by mi to mohlo celkom i imponovať - veď nie je Twilight svetový bestseller (i keď nikto so zdravým rozumom netuší prečo)? A keď sa dá tak ľahko porovnávať s touto mojou "poviedkou"... Ak niekto ešte raz spomenie Twilight, budem to brať narcisticky - ako nehoráznu poklonu -, aj keď viem, že tým štýlom to rozhodne myslené nebolo *wink*!


Oddeľovač

a lavičke v parku sedelo malé dievčatko, mohlo mať štyri roky. Tmavohnedé, mierne zvlnené vlasy malo upravené v dvoch vrkočoch zviazaných veľkými červenými mašľami, jeho šatôčky mali rovnakú farbu. Jeho veľké sivé oči boli smutné - prismutné na také malé dieťa -, upreté neurčito pred seba. Sedelo tam samo, osamelé.

"Veľmi ťažko znáša manželovu smrť," vravela drobná, krátkovlasá žena odetá v ľahkých, čiernych šatách svojej priateľke, sedeli spolu na neďalekej lavičke, "Nedokáže pochopiť, že otecko už nikdy nepríde domov," hlas sa jej triasol, "Nechce sa hrať s ostatnými deťmi, od pohrebu ani len neprehovoria... Už neviem, čo mám robiť, som zúfalá..."

"Bude to v poriadku, Enissa," objala ju druhá žena, "Chce to len čas, ju to prebolí," Enissa sa v jej náručí rozplakala. "Bude to dobré," zopakovala preto ešte raz.

"Ďakujem, Chiara," zdvihla ku nej Enissa uplakané oči, "Neviem, čo by som si bez teba počala," poďakovala jej pomedzi vzlyky.

Ku Chiare vtedy pricupkal malý chlapec, mohol byť približne v rovnakom veku ako Enissina dcérka. Mal dlhšie tmavé vlásky a detsky veľké, tmavé, šibalské oči, jeho biele tričko bolo zababrané, rovnako ako jeho rifle či červené plátené topánky - celý bol ufúľaný od hlavy až po päty. Chlapček poťahal ženu za kvietkovanú sukňu, aby si vyžiadal jej pozornosť: "Mami? Čo sa stalo tete Eniss?"

"Neboj sa, Chigi," postrapatila mu Chiara vlasy, keď v jeho hlásku zacítila smútok, "Teta Eniss bude v poriadku, len sa potrebuje vyplakať. Nejdeš za Rimou?" pozrela sa na dievčatko bezducho sediace na lavičke i on k nej presmeroval zvedavý pohľad.

Chigi pristúpil k Rime, zrak mala upretý do zeme. Chvíľku na ňu opatrne hľadel, v tichosti si prisadol na druhý koniec lavičky. Ani jeden z nich ešte neprehovoril, vlastne to vyzeralo, že Rima jeho prítomnosť ani nepostrehla. Chlapček sa na ňu spýtavo pozrel, prisunul sa k nej o čosi bližšie. Urobil tak zo trikrát, až medzi nimi zostala len medzera na jej drobnú rúčku, zvierajúcu lavičku. Jeho detské očká ju prebodávali pohľadom, až sa osmelil položiť svoju ruku na tú jej. Myslel si, že ju pri dotyku okamžite stiahne, no nestalo sa tak. Preto ju chytil a pevne stisol.

O chvíľu sa parkom začal ozývať jej tichý úpenlivý plač.

Lacrima sa prudko posadila na svojej posteli, oboma rukami kŕčovito zvierala farebnú deku, po lícach sa jej kotúľali slzy. Starí priatelia... Sťažka dýchala, nedokázala prestať plakať.

"Takže to hráš so mnou?" v hlave jej zneli vlastné slová.

"Ja nič nehrám," zopakovala do ticha noci nahlas jeho odpoveď.

fairytales.blog.cz

Lacrima sa i dnes postarala o to, aby Chigiru sedel pri obede s ňou a jej priateľmi. Ešte ráno pred vyučovaním vošla do 0.A a poprosila Mariu - ako sa volalo to kučeravé dievča, čo rado čítalo knihy -, aby mu povedalo, že mu držia miesto pri obede.

Úbohý chlapec mohol priam ľutovať, že teraz nebol chorý! A hoci si aj vravel, že sa tej neodbytnej babe a jej šialeným kamarátom môže jednoducho vyhýbať, po konci tretej vyučovacej hodiny sa zložil pri ich stole. Sám riadne nechápal dôvod tohto svojho správania, v poslednom čase sa celkovo necítil vo svojej koži...

Všetci ho nadšene zdravili, najsrdečnejšie pozdrav vyznel od Jassa a Rime. Arter sa k vrúcnemu privítaniu na druhej strane ako jediný nepripojil. Chigiru sa na osmicu priateľov snažil aspoň priateľsky usmievať, spôsobilo to však len desivý úškrn. Radšej sa rýchlo začal rýpať vo svojom obede.

"Chi-gi!" zatiahla Lacrima. Nenávidel, keď jeho meno takto vyslovovali, veď človek si meno nevyberá... Ale z jej úst to vyznievalo milo, nie zosmiešňujúco, vlastne mal rád, keď vyslovovala jeho meno... "Kde vlastne teraz bývaš?"

"Nevieš ani, kde býva?" ozval sa Arter vyčítavo, "O čom ste sa to včera, keď ste šli spolu," to slovo kto vie prečo zdôraznil, "domov zhovárali?!"

"Ehm," začala Rima, úsmev od ucha k uchu - v prítomnosti Chigira sa akosi automaticky vždy len usmievala, "Nevideli sme sa takmer pätnásť rokov, vieš, koľko si toho musíme povedať?" Náhla pravdivosť obsiahnutá v jej hlase Chigira mierne zmiatla.

Arterovi vadilo už len to, že jeho úžasnej maličkosti odpovedala bez toho, aby sa mu pozerala do očí, stále sa uškŕňala len na toho divného chalana s ešte divnejším menom. Toto bol pocit, s ktorým sa pri babách ešte nestretol - žiarlivosť. Vedel, že by ho nepodviedla, veril jej. Chigiru bol len jej starý priateľ, dlho sa nevideli, logicky mal na ňu preto na chvíľu väčší nárok ako on, jej frajer... Vedel to, no napriek tomu sa nedokázal žiarlivosti ubrániť.

Lacrima sedela pri ňom, rukou ju objímal okolo pliec. Pritiahol si ju bližšie k sebe, nespúšťal z Chigira vražedný pohľad. Nemohol si pomôcť, hoci si plne uvedomoval iracionalitu svojho správania. Ostatne, nebola láska ako taká v istom zmysle priam tým najiracionálnejším citom v celom vesmíre? Veď ktorý iný pocit ľudí natoľko opantal, že sa na ňom stávali závislejšími ako na tej najnávykovejšej droge, že úplne strácali hlavu? Ktorý iný pocit dokázal z ľudí tak jednoducho urobiť bláznov?

Chigiru Arterovu nevraživosť veľmi jasne vnímal. No niečo, čomu ani on sám nechápal, mu zabraňovalo pokorne sa stiahnuť. Nemal rád konflikty, každému vo všetkom radšej ustúpil, vlastne bol najradšej, keď ostatní jeho existenciu prehliadali. No teraz ho niečo nútilo neustupovať - nerobil predsa nič zlé! Môže on za dákeho žiarlivého magora?

A tak sa navzájom hypnotizovali nevraživými pohľadmi.

"Včera som si na niečo spomenula," úsmev na Lacriminej tvári pohasol, zostal po ňom len nepatrný náznak, nahradil ho vážnejší výraz, "Ešte stále bývate..."

"NIE!" vykríkol Chigiru, pričom sa prudko postavil od stola, ani ju nenechal dohovoriť. Jeho podivná reakcia všetkých prekvapila, Mishu dokonca zabehol hranolček a hlasno sa rozkašlala, Liu ju začala búchať po chrbte. Ruphus sa nad jej dusením sa rozosmial, za čo mu potom Mishu uštedrila riadny štuchanec, keď sa jej konečne podarilo popadnúť dych.

Chigiru schmatol Rimu za ruku a vykročil kamsi preč, musela sa postaviť a nasledovať ho. "Len na chvíľu," to bolo jeho ospravedlnenie pre zvyšok stola.

Lacrima bola jeho náhlym výbuchom taká zmätená, až ho poslušne nasledovala. Ťahal ju za sebou niekoľko metrov, až nezastali pod jedným zo stromov vysadených pred plotom, ohraničujúcim koniec školského pozemku. Nachádzali sa tak z dohľadu či dosluchu ostatných študentov, čo sa premávali hore-dolu po dvore.

Prudko ju sotil o plot, až sa pletivo zatriaslo, jeho postava sa nad ňou priam hrozivo týčila, ľavou rukou sa opieral o oplotenie nad jej hlavou. Hľadela na neho mierne vystrašene, netušila, o čo presne mu ide.

"Lacrima, žiadal som ťa," slovo "žiadať" zdôraznil, aby jej pripomenul, že to bola prosba, nie príkaz a práve preto je jej porušenie také hrozné, "aby si s tým prestala..."

Lacrime ešte stále nebolo jasné, čo presne od nej chce, respektíve nechce. "Dnes v noci sa mi sníval sen," začala preto pokojne. Jej milé slová jeho neprívetivý výraz značne nahlodali. "Mám veľmi zlú pamäť, ale vďaka tomu snu som si spomenula..."

Usmiala sa na neho, čo ho už úplne odzbrojilo. Spustil ruku a ustúpil dozadu, zastavil ho až kmeň jedného zo stromov. Zostal pri ňom stáť, opierajúc sa chrbtom o hladkú kôru, hlava zaklonená, vyvrátená do koruny, s ktorej listami sa pohrával vietor.

"Povedal si, že nič nehráš, že nehráš hru o našom starom priateľstve. A bola to pravda..." Lacrima zostala pri plote, delila ich veľká vzdialenosť, on sa na ňu nepozeral, ona na neho áno. Pokračovala: "Oslavovala som štvrté narodeniny, dom plný balónikov a kamarátov," nasilu sa zasmiala, "Čakalo sa len na ocka, po ceste z práce sa mal staviť v miestnej cukrárni a priniesť tortu. Ale neprišiel, už nikdy domov neprišiel..." hlas sa jej začal lámať, zakryla to tým nepresvedčivým smiechom, "Môj ocko bol starší muž, oveľa starší ako mama. Dostal infarkt pred domom našich susedov, len nedávno sa prisťahovali. Ani nás nepoznali, napriek tomu bola pani Chiara jediná ochotná pomôcť mu... Hoci ulica bola plná ľudí, s ktorými sme sa poznali už veky... No iba ona mu poskytla prvú pomoc, ona zavolala záchranku. Prevoz do nemocnice ale neprežil..." opäť si musela dať prestávku, "Ďa-ďakujem..." šepla, po líci sa jej skotúľala slza. Nevidel ju, hoci z jej tónu ju badať bolo. Vydýchla si, hlas sa jej mierne upokojil, na tvár sa jej vrátil úprimný úsmev: "Ešte stále bývate..."

"Tak dosť!" jeho prudká reakcia ju už po druhý raz absolútne vyviedla z miery. Konečne sa na ňu pozrel, jeho pohľad zrazu nebol typicky namosúrený. Oči sa mu leskli akýmsi smútkom.

"Ale prečo...?" Nechápala.

Chigiru zavrtel hlavou, akoby jej nechcel alebo nemohol odpovedať.

"Ale..." zašepkala porazeným hlasom. Nechcela ho do ničoho siliť, najmä keď to vyzeralo, že z akéhosi neznámeho dôvodu ho táto téma zraňuje. A ona predsa nechcela, aby bol smutný... A práve teraz vyzeral, akoby sa mal každú chvíľu rozplakať... Arter jej raz povedal, že muž na tom musí byť veľmi zle, keď plače...

"Bože, Lacrima!" zvýšil hlas, "Myslel som si, že si si to už dala dohromady! Že už vieš, čo som zač a dáš odo mňa ruky preč! Absolútne ti nerozumiem!" Akoby svoju rozrušenosť teraz chcel zamaskovať hnevom. Potom sa jednoducho obrátil a odišiel, mal naponáhlo.

"Stalo sa niečo?" strachovala sa Liu, keď sa otrasená Lacrima vrátila k stolu, kde nechala svojich priateľov, "Chigiru vyzeral divne ani sa nevrátil po svoju tašku, len vbehol do školy."

"Tak čo sa stalo?!" Arter vyzeral rozzúrene - azda z Riminho výrazu usúdil, že ten podivín jeho frajerke dajako ublížil.

Lacrimin hlas mal zvláštnu prímes - smútok, beznádej, sklamanie...? -, načiahla sa za Chigirovou taškou: "Zanesiem mu ju."

A potom jednoducho odišla, hoci na ňu Arter zazeral, ako si cez jedno plece prehadzuje svoju tašku a cez druhé tú jeho. I zvyšok stola sa tváril zaskočene.

Oddeľovač




 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Natalica Natalica | Web | 31. ledna 2010 v 20:07 | Reagovat

Na začiatku toho sna máš "a lavičke v parku" namiesto "na lavičke v parku":-D

Takže. Takže takže takže! Konečne si pridala novú kapitolku:-D už som si myslela že sa nedočkám :D

A strašne sa mi páči to meno, že Chiara :-D do jednej novej poviedky som chcela dať postavu s menom Lara Chiara, ibaže neskôr som ju premenovala na Ľudmilu a potom na Natáliu :-D ale už zase odbieham od témy... ešte sa mi páči to že "divného chalana s ešte divnejším menom" :-D je to také... divné :D

Kapitolka je ináč veľmi pekná, až sa mi to podobá na twilight (som si povedala, že keď už to konečne berieš ako chválu, tak to využijem :-D ) Ale nie... toto sa mi vlastne skoro vôbec nepodobalo na twilight :-D (Až mám teraz výčitky svedomia, keďže ty konečne berieš porovnanie s twilightom ako poklonu a ja ti tu zrazu napíšem, že sa to na twilight vôbec nepodobá :-D) no dobre... každopádne prvá polka kapitolky je skvelá a ja sa idem pustiť do druhej polky.

2 Crazy Crazy | 1. února 2010 v 8:54 | Reagovat

Mne sa hrozne páči Enissa  :-P Mimochodom, toto je zatial najlepšia kapitola! Ani chvíľku som sa nenudila, že by tam nebol zaujímavý dej alebo čo. Prosto super! :-P

3 Hlas autorky | Tilia Hlas autorky | Tilia | E-mail | Web | 1. února 2010 v 18:46 | Reagovat

[1]: Bože, teba je taká radosť mať za čitateľa :D! Ďakujem za upozornenie na chybku ;-)!

A ďakujem za pochvaly, Natalica, Crazy :D. A ohľadom twilightovosti či netwilightovosti vás asi sklame tá druhá časť, ehm... Nevadí :-D!

4 Hlas autorky | Tilia Hlas autorky | Tilia | E-mail | Web | 1. února 2010 v 18:47 | Reagovat

Aha! A špeciálna vďaka za pochvaly mien - aspoň raz niekto oceňuje moju kreaívnu šialenosť v menoslove postáv :D

5 Natalica Natalica | 2. února 2010 v 5:22 | Reagovat

[3]: Ani by som nepovedala, že je radosť mať ma za čitateľa :D

[4]: A nemáš za čo :-D Mne sa vždy páčili výnimočné mená (Asi pred rokom som sa chcela dať premenovať na Jaku :-D )

6 Hlas autorky | Tilia Hlas autorky | Tilia | E-mail | Web | 2. února 2010 v 19:47 | Reagovat

[5]: Ale je, ale je, ja si svoje preklepy prosto sem-tam až tak ľahko nevšimnem, čiže... :-D

A áno, viem, že ty máš pre špeciálne mená zvláštnu slabosť :-D.

Jaku? To je v nominatíve ako :D? "Jaka"? Alebo "Jaku"? :-D

7 Natalica Natalica | 6. února 2010 v 6:22 | Reagovat

[6]: Jaka :D Lebo Jacoba prezývajú Jake a mne sa to akosi zapáčilo, tak som si vymyslela Jaku  :-D Až na to, že Jaka sa aj číta ako Jaka, zatiaľčo Jake sa číta ako Džejk

8 Little Treasure Little Treasure | Web | 7. února 2010 v 15:18 | Reagovat

WoW! Mená chválim aj ja... Od prvej kapče obdivujem meno Lacrima a hoci Arter nie je bohviečo (sorry, mne to strašne pripomína že Artur a toto meno neznášam z celej duše), Chigiru božský a Liu mi zase neskutočne pripomína jednu kamošku... Ona sa normálne volá Natália, lenže ja som si zobrala poslednú hlásku a prekrstila som ju na Liu (Nominatív - Lia) a napokon z toho vzniklo ešte aj Lionella :-D .

Čo sa týka deja, horím od zvedavosti, prečo je to Chigimu tak nepríjemné hovoriť o tom, kde bývajú... Vlastne mám pocit, že od tej zvedavosti naozaj zhorím, lebo aj keď poviedka emá "akčnosť", je strašne zlatá a tá "záhadnosť" Chigiru(-ho) - neviem ako sa jeho meno skloňuje - ma núti zamýšľať sa nad tým, a tak musím ísť na druhú časť ;-) . Hádam nechceš, aby ti za monitorom zhorel čitateľ...

9 Little Treasure Little Treasure | Web | 7. února 2010 v 15:19 | Reagovat

[8]: emá=nemá :D vypadlo mi písmenko...

10 Hlas autorky | Tilia Hlas autorky | Tilia | E-mail | Web | 11. února 2010 v 21:49 | Reagovat

[7]: Ja čítam "Jake" ako "jake" :-D :D! Ale Jaka je super meno! Jacobína! :-D :D :-P

[8]: Nie, nie, horiacich čitateľov si teda rozhodne neželám :-D. Díky za pochvaly mien (ja mám aj Artera rada, lebo doteraz mi ani len nenapadla tá podobnosť s Arthurom, ale teraz... nemusela si mi to hovoriť :D) a celé to horenie, hehe :-D

11 pppppppp pppppppp | 27. dubna 2011 v 17:11 | Reagovat

nech sa vám zdá Slza a osud akokoľvek twilightovská....tak toto nechapem ...vobec sa to na twilght nepodabaaaa vobec :) je to nadherna povietka

12 Tilia Tilia | 5. září 2011 v 20:16 | Reagovat

[11]: Veľmi krásne ďakujem :-)

Možno im to príde twilightovské preto, lebo ON je zo začiatku taká tá tajomná postavička na štýl Eda :-D Neviem... :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama