Šiesta kapitola: Môj priateľ Dorian (2)

31. ledna 2010 v 16:45 | Zina Sykorská |  Slza a osud

Už od začiatku predstavoval niečo tajomné. Kde sa objavil, pútal jej pozornosť, hoci okolitý svet jeho existenciu takmer ani nepostrehoval. S jeho objavením sa spájali osudové momenty života zamestnancov či študentov Súkromnej strednej školy svätého Chartia, no keď jej posadnutosť zistením, čo sa za tou tajomnou postavou skrýva, vygradovala k ich prvému rozhovoru - hoci bol skôr jeho monológom -, povedal niečo, čo zmenilo jej pohľad na neho.

Dovtedy verila, že je stelesneným osudom, ani netušila, čo podnietilo toto jej presvedčenie - istým spôsobom však bolo celkom pekné veriť v niečo také. Možno mala len bujnú fantáziu, ktorú náhody okolo neho sa točiace menili na realitu...

Ale nebol stelesneným osudom celého sveta, jej podvedomie to snáď vedelo už dávno, preto na Arterovu otázku: "Kto to je?" vtedy odpovedala: "Náš osud." Predtým ho prenasledovala z čírej zvedavosti, potom snáď z vďačnosti, že ich s Arterom dal dohromady. Musel to byť on, musel to byť ich osud...


Nebolo to všetko však priveľmi naivné? Možno práve preto, keď zistila, že je charitským študentom, keď ho pomaly začala spoznávať, to magické kúzlo zrazu vyprchalo, stal sa obyčajným človekom - celkom zabudla na jeho tajomnosť. A spomienka z jej detstva, ten fakt, že sa ako deti priatelili, ju utvrdila v tom, že verila snu, ktorý si o ňom vysnívala...

Aký osud? Nikdy na osud neverila, tak ako si mohla myslieť, že on je jeho stelesnením, že on je Osudom?

Prestala veriť v to tajomno, čo ho obklopovalo, zabudla naň. Hoci jej ho neustále pripomínal... Prečo nechcel, aby svoju chabú teóriu dotiahla dokonca, či už vedel, čo presne si namýšľa alebo nie? Stále jej to prízvukoval, možno až priveľmi často... Nerobil to práve preto, lebo chcel, aby sa do toho plietla? Možno sa už niekomu chcel s tou osudovosťou zdôveriť...

Počkať, nepresvedčila sa práve náhodou, že osud neexistuje, že Chigiru je len obyčajným - dobre, možno dostatočne divným - chalanom, ale nie dákou abstraktnou bytosťou?

Už nevedela, čo si má myslieť, bola zmätená. Ani neregistrovala, kam ide. Samú ju prekvapilo, keď sa zrazu ocitla na začiatku preskleného mosta - prechodu medzi dvoma školskými budovami -, spájal ich na úrovni druhého poschodia. Bola to vlastne len chodba lemovaná lavicami a kvetmi v obrovských kvetináčoch, bujným porastom to tu pripomínalo priam džungľu v skleníku - ostatne, jej steny i strop boli zo skla, ešteže podlaha nebola priehľadná, už takto to tu Lacrime spôsobovalo mierny závrat.

Prečo ju nohy zaniesli práve sem? Na pleciach cítila tiaž školskej tašky. Vlastne dvoch tašiek - niesla i tú Chigirovu. Chigiru... Vedela, že v jeho rozvrhu nasleduje dvojhodinová konverzácia z angličtiny, musel byť v jednej z jazykových tried a tie sa nachádzali práve v druhej budove, stačilo prejsť presklenou chodbou...

Chcela ňou len prebehnúť, ako to robila vždy, výhľad na celé šíre okolie ju, takpovediac, desil. Vždy sa pozerala len a len pred seba, snažila sa na chvíľu poprieť schopnosť periférneho videnia.

Keď sa konečne a horko-ťažko - hoci kráčala zrýchleným krokom, nech to má čím skôr za sebou - ocitla približne v polovici spojovacieho mostíka medzi hlavnou budovou charitskej školy a nedávno pristavanou budovou s jazykovými triedami, uvedomila si, že na chodbe nie je sama. Na jednej z lavičiek, takmer úplne skrytých medzi tu všadeprítomnou zeleňou, ktosi sedel, každú chvíľu okolo neho musí prejsť.

Najprv chcela pokračovať vo svojej ceste bez toho, aby sa na dotyčného čo i len úkosom pozrela. To by predsa musela šibnúť pohľadom doprava, uvidela by presklenú stenu i svet za ňou, a čo bolo ešte horšie - svet pod ňou. Aspoň nenápadnému letmému pohľadu sa však ubrániť nedokázala. A z chlapca sediaceho na lavičke už zrak nespustila, okamžite ho totižto spoznala.

Zastala a uprene sa na neho zadívala. Videla len jeho - lebo iba na neho upierala svoj pohľad, keby sa pozerala i inam, pravdepodobne by dostala závrat a omdlela by tam. On si jej prítomnosť azda ani nevšimol, sedel na lavičke nehybne, hlava vyvrátená dohora k sklenenému nebu, oči mal i tak zatvorené.

Obe tašky zhodila na zem, neprebralo ho ani ich tiché zadunenie o podlahu. Prisadla si na druhý koniec lavičky, pohľad z neho doteraz ani na okamih nespustila.

A tak tam v tichosti sedeli a sedeli tam riadne dlho, až kým sa Lacrima opatrne neposunula bližšie k nebu. A potom ešte raz. Ešte. A ešte. Až sedeli tesne vedľa seba.

Jej prítomnosť zaregistroval až vtedy, keď na jeho ruku položenú na lavičke opatrne položila svoju dlaň. Prudko sebou trhol, skutočne bol natoľko zamyslený, až si neuvedomil, že tam už dlhšiu dobu nesedí sám. Preto upokojujúco šepla: "To som len ja, Chigiru."

"Dorian..." sykol akosi porazene a opäť svoj pohľad presmeroval dohora k nebu, "Volám sa Chigiru Dorian Tenbun. A Dorian je predsa len o čosi menej trápne ako Chigiru..."

"Môžem odísť, Dorian..." povedala opatrne, hoci to, že jej ruku z tej svojej ešte stále nestriasol, brala ako dobré znamenie.

"A prečo si sem vlastne prišla?" spýtal sa jej bez toho, aby sa na ňu pozrel, jeho hlas opäť nabral na útočnosti.

I ona presmerovala svoj pohľad z neho do neba, sklo bolo také číre a čisté, až mala pocit, že bielučké kopy oblakov, tiahnuce sa modrotou oblohy, od ich hláv neoddeľuje žiadna strecha. Krížom cez nebo preletel párik akýchsi vtákov, Lacrima sledovala tie dve bodky miznúce kdesi nad obzorom. Neprišla za ním preto, lebo chcela vysvetlenia jeho podivného správania na obede, prišla preto, lebo...

"Lebo sme priatelia," konečne si premyslela odpoveď na jeho otázku.

"Ale ja nie som ten malý chlapec, s ktorým si sa kedysi hrávala na záhrade vášho domu," predniesol už pokojne, snáď až priveľmi vecným hlasom.

"Možno sme sa pár rokov nevideli a ani ja už nie som tým malým dievčatkom, ktorým som bola kedysi..."

Nenechal ju ani dohovoriť, už sa silene smial: "V tom to ale nie je, Lacrima..."

"Ale," Lacrima sa tvárila, že jeho protestnú vsuvku prepočula, "môžeme sa spoznať znovu! Veď nie je táto scéna," rozhodila rukami, respektíve tou jednou, ktorá nebola zaneprázdnená držaním tej jeho, "symbolická? Vtedy sa naše priateľstvo začalo... Keď si ma utíšil po smrti môjho ocka..."

"Ale z vlastnej smrti ma utíšiť nemôžeš!" zasmial sa opäť tým trpkým smiechom.

Lacrima zvraštila čelo, na chvíľu po ňom šibla nechápavým pohľadom. O čom to hovorí, aká vlastná smrť?

"Kedy sme sa prestali priateliť, Lacrima?" z akýchsi len jemu známych príčin jej položil práve túto otázku.

"Mame dom ocka hrozne pripomínal, do roka sme sa presťahovali... Ale dlho sme si ešte písali listy, naučila som sa kvôli tebe perfektne písať..." lovila vo svojej deravej pamäti.

"Písali sme si..." aj on si na to asi spomenul, lebo sa nepatrne usmial - musela to byť príjemná spomienka -, "Kým som neprestal..." Jeho úsmev zmizol.

"Kým si... neprestal?" Lacrima sa snažila prísť na to, kam tým smeruje.

"A ty si pre zaujatosť svojimi novými kamarátmi na svojho starého priateľa čoskoro zabudla a otázkou: "Prečo už nepíše?" si sa, našťastie, prestala zaoberať..."

"To nie...!" Lacrima sa chcela brániť, ale nemohla - mal pravdu, veď si na ich priateľstvo spomenula len nedávno, do toho svojho sna nechápala, prečo je jej odniekiaľ povedomý. Ale prečo "našťastie"? Prečo jedného dňa prestal odpisovať a prečo bolo dobré, že na neho tak rýchlo zabudla? Prečo...?

A on sa spýtal, akoby jej čítal myšlienky: "Ale teraz možno opäť chceš poznať odpoveď, nie?" Nemusela ani pritakávať, sám pokračoval: "Jedného dňa sa totiž ten malý chlapec rozhodol, že ti nechce len písať, že ťa chce aj vidieť. A tak, kým sa jeho mama vrátila z práce, vybral sa sám do mesta. A... Zrazilo ho auto," zakončil priveľmi vecne, priveľmi chladne.

"Č-čože?" Lacrime sa nepáčilo, čo jej hovoril, bolo to predsa také... Smutné a zároveň... Šialené! Nemohol predsa...

"On zomrel, Lacrima, preto už nemohol písať..."

Nie, nemohol zomrieť, to by sa s ním teraz predsa nerozprávala! Z očí jej vyhŕklo pár sĺz - plakala nad smrťou svojho malého priateľa, nad absurdnosťou jeho tvrdení, nad...? "Ale prečo mi nič nepovedali?"

"Prečo..." trpko sa zasmial, "Keď si stratila otca, utíšil ťa. A teraz ti mali povedať, že si stratila aj jeho? Kto by ťa bol utíšil teraz?"

Znelo to rozumne... Ale aj tak mu nemohla veriť! Nemohla!

"Klameš!" zvýšila hlas, aby zamaskovala, že sa jej trasie akousi bolesťou práve zistenej reality, "Povedali by mi to a... A... To by som sa s tebou teraz predsa nerozprávala!"

"Vravím ti, že som zomrel ako sedemročný, Lacrima," ani si neuvedomil, že na seba hľadia, nepostrehol, kedy sa prestal venovať nebu, ani kedy sa mu prestala venovať ona. Už ju za ruku držal on, pevne ju zvieral, jeho dotyk bol mrazivý, studený, no napriek tomu príjemný, jej sa po lícach kotúľali slzy.

"To je nemožné, aby človek..." namietla.

"Človek?" usmial sa, "Človekom už dávno nie som..."

"A kým potom si?" stále plakala ani nevedela, prečo presne, "Osudom?" šepla.

Zasmial sa, konečne to znelo úprimne, hoci nie práve radostne, skôr bolestne: "A ty veríš na osud, Lacrima?"

fairytales.blog.cz

"Au! Čo to obíš?" pošúchal si Chigiru začervenané miesto na predlaktí, kam ho Lacrima so smiechom pred chvíľou uštipla. Nepovedal to však nahnevane, tiež sa smial, Rima mala pocit, že od ich rozhovoru na presklenej chodbe už nie je taký odmeraný. Akoby prehral boj samého so sebou o zachovanie si ľahostajného prístupu nielen od nej, ale aj od zvyšku sveta, a zmieril sa s touto svojou prehrou. A možno sa mu dokonca začínala páčiť.

Tá zmena v jeho správaní bola priam očividná. Takmer celú prestávku presedeli spolu na chodbe, len ku jej koncu sa opäť pripojili k zvyšku Lacriminých priateľov.

Chigiru mal vlastne zostať na hodine cudzieho jazyka, Lacrima ho šla odprevadiť až do učebne, kde ho však na tabuli čakal milý odkaz - že dnešný kurz znenazdajky odpadá. Preto sa pred školskú jedáleň, kde bola pri jednom zo stolov rozložená známa sedmica, vybrali spolu.

"Prepáčte," začal Chigiru sám od seba, Rima jeho úprimnému tónu ani nemohla uveriť, "mal som zlé ráno..."

Nastalo ticho, nielen Rima bola prekvapená jeho odrazu takpovediac milým správaním.

Ale Ruphus to opäť raz vzal do svojich rúk: "To je v pohode, Chigiru, všetci sem-tam mávame zlé dni." A keďže Chigiru stál rovno pri ňom, na znak pochopenia a azda i súcitu ho dlaňou pobúchal po chrbte, až mu takmer vyrazil dych.

"Dorian," zaangažovala sa do toho Lacrima, "budeme mu hovoriť Dorian."

"Dorian? Prečo?" Arter na neho opäť nepekne vraštil čelo.

"Celým menom sa volám Chigiru Dorian Tenbun," vysvetľoval, jeho hlas bol pokojne veselý - už sa mu nechcelo Artera provokovať a útočiť späť. Aspoň pravidelne nie, možno len sem-tam - bolo smiešne sledovať tie jeho prehnane žiarlivostné reakcie. "A Dorian je predsa len o čosi menej trápne ako Chigiru."

"To uznávam, hoci len o čosi," zhodnotil Arter netaktne, Ruphus mimovoľne vyprskol do smiechu, Rima urazene prižmúrila oči, hoci urazený mal byť Chigiru, no ten sa nedal odradiť ani jeho ostrými poznámkami.

"Prečo sa potom nepredstavuješ rovno ako "Dorian"?" zaujímal sa Christian, ktorému tieto hrátky s menami prišli nelogické.

"Predstavujem, tento raz ma však predstavili iní a moji spolužiaci sú..." povedal šeptom, takmer nebadane, obrátiac svoju zamračenú tvár na okamih k Lacrime. Ktorá razom pochopila, že keby ho nechala počas ich prvých stretnutí hovoriť - za predpokladu, že by konečne prejavil skutočnú potrebu hovoriť, čo bolo na druhej strane dosť nereálne -, mohol byť Dorianom už od začiatku... "Nevedel som, či s vami budem strácať čas pravidelne, preto upozornenie na familiárnejšie oslovovanie mojej maličkosti nebolo potrebné," toto vysvetlenie už adresoval všetkým a zreteľne nahlas.

Arter zlovestne prižmúril oči a tak Lacrima radšej rýchlo zmenila tému: "Kto má ešte vyučovanie a kto už môže odcupkať domov ako ja?"

"Ja mám ešte latinčinu, ale začína mi až o pol hodinu, čo takto neodcupkať domov, ale zložiť sa v parku?" navrhla Mishu.

"Niečo ako piknik?" Liu priam zasvietili oči, "Vonku je predsa tak krásne!"

"Počkať, počkať!" zapojil sa do diskusie Ruphus, "Mishu chodí na latinčinu? Ako to, že o tom neviem, latinčinu mám i ja!"

"Ty celé hodiny prespíš, Ruphus," oboznámil ho s krutou realitou Christian.

"A prečo, preboha, ty chodíš na latinčinu?" nešlo to do hlavy Jackovi, "Je to voliteľný predmet a spať môžeš aj doma..."

"Pretože, ehm, ehm," Ruphus si odkašlal, "Quidquid latine dictum sit, altum videtur."

"A to je čo, preboha?" spýtal sa Jack znechutene, latinčinu nemal, on mával v stredu poobede futbalový tréning. Ako aj Jasse a Arter - bolo teda jasné, že táto trojica sa pikniku nezúčastní.

"Pŕŕ, pŕŕ, chlapče!" Ruphusovi sa jeho tón nepáčil, čakal viac obdivu, "To je jediná vec, čo som sa z latinčiny za tú dobu stihol naučiť, v spánku sa totiž ťažko vzdeláva!"

A tak sa piknik konal len v zostave Mishu, Ruphus, Liu, Christian, Lacrima a Chigiru, dvojčatá a Arter sa neochotne odpojili smer telocvičňa, len čo zazvonilo na koniec obedňajšej prestávky. Po pol hodine sa však z deky, ktorú pre podobné príležitosti skladovala vo svojej školskej skrinke Liu, odpojila i Mishu s Ruphusom, aby stihli spomínanú lekciu latinčiny. A bola to prvá hodina po dlhej dobe, ktorú Ruphus neprespal. O niekoľko minút odišla i Liu - ponáhľala sa domov, aby sa mohla učiť na písomku z histórie, ktorá ju zajtra čakala. A Christian ju šiel gavaliersky odprevadiť. A tak na deke zostali len Lacrima s Chigirom.

"Au! Čo to robíš?" pošúchal si Chigiru začervenané miesto na predlaktí, kam ho Rima pred chvíľou uštipla.

"Skúšam len, ako veľmi si mŕtvy," zasmiala sa Lacrima. Nevedela, či o tom všetkom môže žartovať, mienila to však zistiť. Ale on sa zasmial tiež, asi svoju smrť už predsa len bral na ľahkú váhu, hoci to tak spočiatku nevyzeralo. Haha, že brať vlastnú smrť na ľahkú váhu...

"Fatálne mŕtvy," povedal veselo a oprel sa o kmeň stromu, pod ktorým si rozložili svoju deku, ruky si založil za hlavu. Díval sa hore, do košatej koruny a Lacrimina tvár sa do nej akosi automaticky vykrútila tiež. Listy tancovali v miernom vánku, korunou sem-tam presvitali slnečné lúče. Milovala stromy.

"Chigiru?" oslovila ho nenápadne, stále hľadiac dohora, "Podľa teba existuje osud?" Vedela, že jej o sebe silou mocou nechce nič bližšie prezradiť, musela na to ísť prefíkanejšie...

Krátko sa zasmial. Prekukol ju - veď to bolo také priehľadné! Napriek tomu však odpovedal: "Človek si svoj osud predsa určuje sám. Život je ako labyrint, ktorým jeden neustále blúdi. A možno ten labyrint nevystaval vlastnoručne, no z ponúkaných ciest si vyberá už dobrovoľne."

"Uhm," zamrmlala Lacrima, "Takže osud istým spôsobom je a zároveň nie je... Je preto, že človek má záväzne daných niekoľko životných ciest, no nie je preto, lebo si medzi nimi môže vyberať podľa svojej ľubovôle...?" vyzerala mierne komicky, ako nad tým všetkým intenzívne uvažovala, "A čo potom robíš ty?"

"Ja?" opäť sa zasmial, "Ja som tuctovým študentom istej strednej školy..."

"Aha," povedala, hoci mu neuverila ani slovo. Teda, bol charitským študentom presne ako ona, no on bol určite i niečím viac... Len si nebola istá čím... "A kde vlastne býva, ten tuctový študent?" spýtala sa, dúfajúc, že sa konečne dozvie dáku pikošku.

"V Siedmom nebi..." odvetil ledabolo, "Tak sa volá jedna mestská štvrť tam hore, za Rajom..."

Ha, konečne sa dozvedela niečo pikantné! Hoci mala pocit, že si z nej skôr robí srandu... Vlastne sa sama so sebou dohodla, že jeho prapodivné hlášky bude brať s rezervou, no i tak sa neprestane pýtať a zhromažďovať o svojom tajomnom priateľovi informácie. "Tak Raj?" zatiahla nadšene.

"Nikdy si nebola v parku? Hoci možno by som ho prirovnal skôr k botanickej záhrade," prižmúril oči, akoby o tom skutočne uvažoval.

"V botanickej som teda nikdy nebola!" oči jej len tak žiarili, "Vezmeš ma tam niekedy?"

"To je proti pravidlám," odbil ju.

"Vy máte aj dáke pravidlá?!" ani nevedela, koho presne tým oslovením "vy" myslí.

"Aj to je proti pravidlám - potvrdzovať alebo vyvracať existenciu pravidiel či akokoľvek o nich polemizovať."

Poskladať tú skladačku okolo jeho maličkosti bude asi ťažšie, ako si myslela...

Oddeľovač




 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Natalica Natalica | Web | 31. ledna 2010 v 20:59 | Reagovat

"až kým sa Lacrima opatrne neposunula bližšie k nebu. A potom ešte raz." nemá tam byť "bližšie k nemu"?

Jóóóóóóóóóóóóóój a kapitola bola úúúúúúúplne úžasná!!! Od začiatku som mala pocit akoby som zostupovala zo schodov, pomaly, pomaly, pomaličky, až som sa zrazu potkla a rúúúúúútila som sa dole (to bolo vtedy, keď Chirigu Dorian (odteraz mu budem hovoriť takto!!! :-D ) vyzradil, že ho prešlo auto (aj mňa prešlo auto!!! Keď som bola malá, išla som s maminou a so sestrou cez prechod a zrazu sa zo zákruty vynoril asi syn našej učiteľky Ale prežila som!!! A taký fešný doktor ma niesol cez celú nemocnicu :-D ibaže vtedy som sa akosi na tú jeho fešnosť nevedela sústrediť, bo som mala niečo s kolenami a strááášne to bolelo :-D Bože, kedy sa ja naučím neodbiehať od témy :D)

A strašne sa mi páčilo, keď jej hovoril že zomrel. Som sa skoro rozplakala, lebo som bola v tom momente akási... šťastná, smutná a dojatá zároveň :-D Tak a teraz si o mne budeš myslieť, že som totálny magor :-D

A prepáč že komentár uverejňujem až tak neskoro, ale akosi nám zase nešiel internet.

2 Tina Avoatti Tina Avoatti | E-mail | Web | 31. ledna 2010 v 21:25 | Reagovat

eh... uhm... WOW!
Hehe, ďalší Dorian :D Ale dostalo ma to, absolútne! A že je mŕtvy... júúúúúúú! (nie, ja nebývam často nadšená z mŕtvych ľudí)
A toto: "Skúšam len, ako veľmi si mŕtvy," :D:D:D Nedávam! To nemá chybu! :D Ach, zase raz som otravovala osadenstvo nášho domu tým mojím štekavým smiechom...
Máš tam zopár preklepov, ale už neviem kde... hm, nemám si to zapisovať?
Úžasná kapitolka! Len sa v tom trošku začínam strácať... teraz mi veľa vecí prestalo dávať zmysel, keď je mŕtvy. Nuž, ale je to skvelé!

Inak, šupla som na blog prvú kapitolu toho tamtoho, tak ak chceš prózu od slečny... no ja za následky na tvojom psychickom zdraví potom nezodpovedám, ok?

3 Tina Avoatti Tina Avoatti | E-mail | Web | 31. ledna 2010 v 21:28 | Reagovat

[2]: o_O Blog.cz je tuším zase proti mne, veď koľkokrát som stlačila ten enter, a on je aj tak celý ten text pokope?! Až ten komentár vyznieva divnejšie, než predtým, vrr!

4 Crazy Crazy | 1. února 2010 v 9:08 | Reagovat

Je to super, páči sa mi to čim ďalej, tým viac!  :-P

Ale Chigiru bolo roztomilejšie :-( Pre mňa tak ostane... :-D

5 Hlas autorky | Tilia Hlas autorky | Tilia | E-mail | Web | 1. února 2010 v 18:57 | Reagovat

[1]: [2]: Doeklu, už asi začali tie preklepovejšie časti! Tú poviedku som písala roky, potom, keď som sa k nej po dlhšej odmlke zasa vrátila, musela som si prečítať celý začiatok ešte raz, nech viem, kde som vlastne skončila a o čom to celé bolo. Čiže začiatok som kontrolovala omnoho viac ako ten koniec a tak. Wrrr, nenávidím preklepy :-(, idem si to radšej ešte raz prečítať :-).

[1]: Páni, to s tými schodmi je brutálne krásna metafora :-D! A čo sa týka prejdenia autom - aj mňa dvakrát zrazilo auto! Raz to bolo v pohode, druhý raz som šla cez prechod spolu s maminou, čiže viac toho schytala ona... A tiež tam bol fešný doktor na rontgene, problém bol len taký, že sa to stalo predminulú zimu - ZIMU -, čiže som nemala dohladka oholené nôžky, ksa  :-? :-D. Trapas, prosto...

[2]: Ak to chceš vedieť, v tomto okamihu som sa v príbehu začala strácať i ja sama, pretože TOTO - že Chigi a Rima sa kedysi poznali a priatelili a on si potom zomrel - som nikdy neplánovala, ten príbeh si prosto len SÁM odbočil týmto smerom! Ale čoskoro sa z toho snáď vymotáš (ja som sa už vymotala v priebehu písania toho zvyšku, celkom mi to všetko do seba zapadlo, čiže uvidíme, čo povedia čitatelia ;-)).

[3]: Ale už to opäť funguje! Ja som z toho bola celá zúfalá - že to z komentov robí nechutné haldy písmen, viet, ani blogovať sa mi kvôli tomu nechcelo! Pretože potom tie komenty podaktoré fakt vyzerajú, a čo je ešte horšie - vyznievajú divnejšie, ako predtým :-D. Čiže enetery sa vrátili, banzai, tvoj koment už nie je divný :D :D :D!

[4]: Pravdu povediac, v poviedke ho stále oslovujem Chigiru (tým myslím v reči rozprávača), len ostatné postavičky ho oslovujú á la Dorian :-D

6 Natalica Natalica | 2. února 2010 v 6:05 | Reagovat

[5]: Aj mňa zrazilo v zime! A tiež som nemala oholené nohy... veď predsa kto by si v zime holil nohy? (môj spolužiak!) :-D

7 Hlas autorky | Tilia Hlas autorky | Tilia | E-mail | Web | 2. února 2010 v 19:48 | Reagovat

[6]: Ty máš divných spolužiakov, počúvaj :-D!

8 Natalica Natalica | 6. února 2010 v 8:14 | Reagovat

[7]: To teda mám... ale z nich si nohy holí iba jeden :D možno dvaja :-D

9 Little Treasure Little Treasure | Web | 7. února 2010 v 15:36 | Reagovat

Pod tým lístočkom máš jeden preklep, píše sa tam "obíš" namiesto robíš... Musela som si to párkrát kuknúť, kým som si bola istá, že to nie je vina mojićh šošoviek :D .

On je... mŕtvy? A... pravidlá? Fúúúúha...

Ľudkovia, ospravedlňte ma, ja musím ísť na ďalšiu kapitolu... *Little dezertuje, kliká na odkaz "nasledujúca kapitola" a plná očakávania pozerá po monitore, čo sa objaví*

10 Hlas autorky | Tilia Hlas autorky | Tilia | E-mail | Web | 11. února 2010 v 21:44 | Reagovat

[8]: Už jeden je dosť veľa, nieto ešte dvaja ??? :-D!

[9]: Díky za upozorneniee! Hlúpušké preklepy, omg, sa budem hanbiť :D.

Plná očakávania... Čiže to je akože kompliment alebo také niečo, že :-D?

11 Hlas autorky | Tilia Hlas autorky | Tilia | E-mail | Web | 11. února 2010 v 21:46 | Reagovat

[9]: Inak to chýbajúce "r" :D. Vo worde to mám už opravené, len tu sa mi to akosi už nechcelo alebo čo :-D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama