Tretia kapitola: Stretnutie s osudom

11. ledna 2010 v 6:00 | Zina Sykorská |  Slza a osud
L
acrima vybehla až na tretie poschodie, čo bol obdivuhodný výkon, najmä ak musela kľučkovať pomedzi študentov schádzajúcich dole či vystupujúcich hore schodmi. Konečne stála na chodbe tretieho poschodia, no nemala čas ani si vydýchnuť. Bála sa, že jej ujde. Vlastne si myslela, že sa tak už isto stalo, preto ju prekvapilo, keď zbadala jeho vzďaľujúci sa chrbát na opačnej strane chodby. Stihla to! Tvár sa jej triumfálne rozžiarila, vlialo to do nej nové sily. Rozbehla sa za ním, nedbajúc na to, že chodba je plná študentov a do polovice z nich pri svojom rýchlom prechode nechtiac vrazí.

"Hej!" schmatla ho za rameno presne ako naposledy.

Jeho prekrásne čierne oči sa otočili ku nej, boli také magické, až z jeho pohľadu opäť na chvíľu stratila reč.

"Zasa ty?!" otrávený tón, akým jej odpovedal, už taký magický nebol, najmä ak k tomu ešte aj otrávene prevrátil očami, "Čo odo mňa stále chceš?!"

Nepriateľstvo v jeho hlase ju dnes však nevyviedlo z miery, jej odpoveď bola pokojná a plná optimizmu : "Nič, chcela som ťa len pozdraviť..."

"Nepoznáme sa!" odsekol a pokračoval ďalej v ceste.

Ona však odhodlane cupkala za ním, hoci nevedela, kam vlastne idú: "Prečo si stále taký namosúrený? Čo ak by som ťa chcela spoznať? To by si ma dokonale odplašil!"

"Ja nie som namosúrený!" takmer na ňu zavrčal.

"No neviem, neviem," poznamenala sarkasticky stíšeným hlasom.

"Počul som to!" osopil sa na ňu.


Už schádzal dole schodiskom, s ňou za pätami. "Prečo ma prenasleduješ?" náhle sa zastavil, vrhajúc na ňu dokonale nenávistný pohľad.

Lacrima túto zastávku ale jednoznačne nečakala a prudko do neho vrazila. A keďže stáli na schodoch, stratil rovnováhu, noha sa mu pošmykla a už obaja leteli vzduchom. Lacrima pristála priamo v jeho náručí, ležali na zemi v dosť zaujímavej polohe - väčšina okoloidúcich sa na nich odušu smiala.

"Prepáč," kajúcne sa ospravedlňovala Lacrima. Ležala priamo na ňom, ruky položené na jeho pleciach, ako sa inštinktívne snažila niečoho zachytiť. Hľadela mu priamo do očí, ich nosy sa takmer dotýkali. Prekrásne voňal. "Si v poriadku?" podarilo sa jej konečne vymaniť z omámenia jeho osobou. Hoci vstať sa jej stále akosi nechcelo...

"Nie, ležíš na mne!" povedal akosi priškrtene. Lacrime sa konečne zdalo, že v jeho hlase zaznel i iný cit než namosúrenosť, aj jeho tvár bola akási živšia.

"Ach, prepáč," opäť sa ospravedlnila, teraz mierne pobaveným tónom. Odprisahala by, že sa červenal! Aspoň trošičku...

Rýchlo sa postavila a podala mu pomocnú ruku. Takmer opovržlivo na ňu hľadel - akoby od nej pomoc nepotreboval. Zdalo sa jej, že ju z akýchsi neznámych príčin nemal rád, hoci mu nič neurobila. Pretože tak, ako sám povedal, ani sa nepoznali...

Konečne si niečo uvedomila - nemá dôvod všímať si ho, je pre ňu cudzím, nezaujímavým človekom! Tak prečo, prečo je ním taká posadnutá? Hlavou sa jej preháňali podobné otázky, upierala na neho neprítomný pohľad.

Ešte stále ležal na zemi, nadvihnutý na laktiach. Tmavé vlasy mu padali do tváre, ktorej dominovali tie najkrajšie oči, aké kedy videla. Bol bledý - jeho biela košeľa, ktorej rukávy mal vyhrnuté, s rozopnutými vrchnými gombíkmi, až mu odhaľovala vcelku mužnú hruď, sa odtieňom podobala farbe jeho pokožky. Mal tmavomodré voľné rifle, o čosi dlhšie, než by mali byť, hoci pomerne extravagantné značkové tenisky nezakrývali. Vyzeral neskutočne dobre, Lacrima sa až začervenala, keď si uvedomila, čo si o ňom myslí - nemala by totižto takéto obdivné myšlienky venovať len a len svojmu frajerovi?

Po chvíľke premýšľania predsa len prijal jej ešte stále nadstavenú pomocnú ruku, až ju to prekvapilo.

"Prepáč," ospravedlnil sa za to, že tak nečakane zastal uprostred schodov. V jeho hlase však nebola ani štipka ľútosti, dokonca sa na ňu pri tom ani nepozeral, oprašoval sa. Veď viete, podlahy v školách nebývajú priveľmi čisté.

Lacrima sa na neho ešte väčšmi urazila, jej oči sa zúžili na nebezpečné štrbiny. Ospravedlnenie, ktoré očividne nemyslel vážne, vždy namosúrený tón, ktorým ju častoval...! Kto si myslí, že je?! Bola ponorená do vlastných myšlienok, v mysli vymenovávala všetky nepekné prídavné mená na jeho adresu. Preto si to, že jej zasa bez slova unikol a akoby nič pokračuje v ceste dole schodmi, uvedomila až po chvíli.

Už na neho nekričala, nijako nepútala jeho pozornosť, len nahnevane kráčala pár metrov za ním. Už ju nezaujíma, nech je to, kto chce, hoc aj samotný boh! Vyzeral božsky... Už ju nezaujíma, snažila sa nahovoriť si, hoci blčiace oči nespúšťala z jeho chrbta.

Na druhom poschodí sa odpojil a pokračoval ďalej chodbou. Lacrima zastala s rukou na zábradlí, ostatní do nej nechtiac vrážali, ako sa preháňali po schodoch sem a tam. Hľadela na jeho vzďaľujúcu sa postavu, mala nutkanie ísť za ním a pokúsiť sa opäť nadviazať rozhovor, konečne zistiť, kto to presne je. A to aj napriek tomu, aký bol odporný!

Arter? Zadívala sa dole schodmi. Teraz by mala sedieť na dvore s ním...

Alebo on? Pozrela sa do chodby druhého poschodia, kde pomedzi poväčšinou športovo oblečenými študentmi kráčal chalan v košeli.

A urobila krok...

"Ty nie si študent Charitky, však nie?" Lacrima by prisahala, že až nadskočil od ľaku, keď sa tak nečakane ozvala spoza jeho chrbta.

Vzápätí svojim typicky otráveným hlasom tíško poznamenal: "Čo som komu urobil..."

"Mesiac som ťa tu nevidela..." pokračovala Lacrima, bola odhodlaná nenechať sa ním tento raz odradiť.

"Čo ak som sa len vyhýbal jednej mimoriadne otravnej babe?"

Stále pokračoval v ceste, ona však odhodlane kráčala za ním, aj keď vnútri potláčala hnev. Avšak veľmi úspešne - v jej hlase sa neodzrkadlil, hoci jej tvár ňou priam blčala, tú ale, našťastie, nevidel. "Si niečo ako externý študent?"

"Nie, mám smrteľne vážnu chorobu, ktorá ma miestami na pár dní zloží, kým ma nadobro nezabije!"

Lacrima bola mierne zmätená, nevidela jeho tvár, nevedela, či to myslí vážne alebo nie. Jeho hlas bol dostatočne presvedčivý, hoci trošku priostrý. Vyjadroval by sa umierajúci človek o svojej chorobe tak ledabolo?

"Do ktorého ročníka chodíš?" spýtala sa radšej, stále sa snažiac udržať si prívetivý tón.

Vtedy jej však zmizol, takmer narazila do dverí, do ktorých vošiel. Visela na nich ceduľka s čiernym cikajúcim panáčikom - skryl sa jej na chalanské záchody!

V Lacrime zapulzoval hnev. Aj ona ho pomaly ale isto začínala nenávidieť! Napriek tomu ju však niečo nútilo nenechať ho na pokoji. Aspoň kým nezistí, kto to je. Bolo na ňom niečo... tajomné a zvláštne, niečo... Odhodlane sa oprela o stenu vedľa dverí na chalanské vécka. Veď ona si počká!

Zrazu sa však celou budovou rozozvučal školský zvonec. Lacrima vedela, že teraz odtiaľ musí vyjsť a to každú chvíľu, inak bude meškať na hodinu. A tak čakala ešte odhodlanejšie.

Všetci študenti pozabudnutí na chodbe sa rýchlo pratali do svojich tried, nech v nich sú ešte pred príchodom vždy dochvíľnych profesorov. Zo záchodov vyšlo niekoľko chalanov, no ten, na ktorého čakala, medzi nimi nebol. Zostala na chodbe úplne sama, už nemohla dlhšie čakať - o chvíľu ju tu nájde dáky mimoriadne zvedavý učiteľ.

"Namyslený magor!" zanadávala si ešte na jeho adresu, potom sa rozbehla do svojej triedy dúfajúc, že Liu, s ktorou mala hodinu biológie, jej vezme veci. Ceduľu "Nebehajte po chodbách!" musela ignorovať.

fairytales.blog.cz

Lacrima ležala vo svojej posteli, bola už tma. Oknom jej do izby dopadal široký lúč mesačného svetla, bol spln. Prehadzovala sa medzi vankúšmi zamotaná v prikrývke, až zostala ležať na chrbte, oči otvorené, upreté na strop izby. Už dlho nemohla zaspať. Mátali ju výčitky svedomia.

S Arterom sa znova stretli až po vyučovaní, keď ju odprevádzal domov tak, ako to teraz často robieval. Hneď začal vyzvedať, prečo musela počas obeda niekoho tak súrne zdraviť, v jeho hlase zaznela akási žiarlivo podozrievavá výčitka. A ona mu nemohla jednoznačne odpovedať, pretože sama odpoveď nepoznala...

Prečo, prečo? Pre takého nepríjemného chalana? Pre niekoho, kto sa tvári neprístupne ako dáky boh? Kto si myslí, že je? Kto to vlastne je...? To bola tá otázka - kto to vlastne bol, že neustále pútal jej pozornosť?

Spomenula si na deň, keď s Arterom začala chodiť. Prisadol si k jej stolu, akoby sa poznali odjakživa, no vtedy sa tam zjavil ON. A Arter na chvíľu prestal existovať, bol tam iba ON...

Vtedy na ňu po prvýkrát prehovoril: "Čo to, preboha, zasa robíš? Prečo sa nebavíš s ním? Tak dlho sa snažím, celú dobu ho máš plnú hlavu a keď sa ti rozhodnem trošku pomôcť, lebo sa na to už ďalej nemôžem pozerať, absolútne si ho nevšímaš! Prečo ťa, preboha, zaujímam ja?! Väčšina ľudí moju existenciu ani nevníma!" ozýval sa jej v hlave ten jeho permanentne namosúrený tón. "Väčšina ľudí moju existenciu ani nevníma!" opakovala sa jej v hlave stále dookola ako z pokazeného gramofónu práve táto prapodivná veta.

Vtedy, keď sa osud profesorky literatúry navždy skončil... Vtedy, keď jeden hazardný hráč úspešne dotiahol do konca osud svojej lásky... Vtedy, keď sa naplnil stredoškolský osud večného študenta... Vtedy, keď začala s Arterom chodiť jedna šedá myš a začal sa ich spoločný osud...

Študenti tieto bizarné udalosti posledného mesiaca príznačne nazývali "štyrmi ranami osudu", keďže školu aspoň na okamih prebudili z bežnej letargie. Smrť na pôde školy bola akosi zvrátene zaujímavá, ľudí podobné veci vždy istým spôsobom fascinovali. A čo zásnuby známeho školského páriku? Ani také veci sa na strednej škole nestávali až tak často... Vzápätí prišlo úspešné dokončenie štúdia každým poznaného večného študenta, až žiaci s pribujnou fantáziou začali spriadať šialené teórie o akýchsi ranách osudu. Ku ktorým čoskoro pribudla ďalšia, keď väčšina dievčat oplakávala fakt, že ich najmilovanejší idol, Arter Reiss, je seriózne - a to serióznejšie ako kedykoľvek predtým - zadaný. Štyri netradičné príhody, štyri rany osudu...

A ON bol pri každej z nich! Asi preto už hodnú chvíľu verila akejsi šialenej predstave, že práve ON má niečo spoločné s osudom... "Tak dlho sa snažím... Tak dlho sa snažím..."

"Náš osud," zaznela jej v hlave znenazdajky odpoveď na Arterovu otázku, kto to je. Náš osud, náš... A odrazu sa na celú tú záležitosť pozerala inými očami!

Vtedy, keď začala s Arterom chodiť...

Vtedy, keď sa naplnil vysokoškolský osud večného študenta... Nestretla vtedy Artera pri Mishinej skrinke a nepokúsil sa ju pozvať rande?

Vtedy, keď sa osud profesorky literatúry skončil... Nenarazila vtedy do Artera a on si ju po prvýkrát všimol - ako jej Liu, ktorá to videla, neskôr ozrejmila?

Ten, kto bol pri každej tej osudovej udalosti nebol len ON, bol tam aj Arter! ON aj Arter...! Nie, tu nešlo o osud večného študenta ani o osud stredoškolskej profesorky... Náš osud, náš! Šlo o jej osud s Arterom, celú tu dobu šlo len o nich dvoch! Nebol tam preto, aby pomohol osudu tých druhých, vždy chcel pomôcť jej a Arterovi! "Tak dlho sa snažím a absolútne si ho nevšímaš..." Prečo ju to nenapadlo skôr? (Azda preto, že to bola priveľmi narcistická a najmä za vlasy pritiahnutá teória...?)

Toto uvedomenie sa ju vytrhlo z polospánku, prudko sa posadila na svojej posteli, takmer šialený pohľad zabodnutý kamsi do tmy.

Vtedy, keď HO videla pred oknom domu ich sesterstva a Liu priniesla tú klebetu o zásnubách hazardného hráča a jeho dlhoročnej priateľky, vtedy tam Arter predsa nebol! A čo ak bol?! Ak by bol, potvrdilo by to jej teóriu...

"Náš osud... Osud..." šepla do ticha.

To bola jednoznačná odpoveď na to, kto to je. Osud...

Oddeľovač




 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Katellinka Katellinka | Web | 12. ledna 2010 v 13:43 | Reagovat

ahojky nechceš spřátelit???

2 Natalica Natalica | 12. ledna 2010 v 14:57 | Reagovat

"Vtedy, keď jeden hazardný úspešne..." nemá tam byť hazardný hráč???

Inač kapitolka je (ako inak) skvelá... páči sa mi ten názov, že "štyri rany osudu"

Ináč ten "osud" nieje náhodou Edward Cullen? čierne oči, bledý, mužná hruď, nepríjemný... akurát tie tmavé vlasy nesedia, ale môže mať parochňu :D  Ospravedlňujem sa, že ho prirovnávam akurát k nemu ale on prvý ma napadol keď som si prečítala ten opis :-D

K ankete... rozhodne Jack a Jasse, pretože aj ja by som chcela mať dvojča... poprípade dojča :D Alebo dokonca dvojča dojča:D:D:D

3 Natalica Natalica | 12. ledna 2010 v 14:58 | Reagovat

[2]: Ináč sorry že tam mám dvakrát ináč :D

4 Shiro Raien Shiro Raien | Web | 12. ledna 2010 v 20:00 | Reagovat

ináč- to slofíčko se pozérce jako mě moc zamlouvá, možná ho zařadím do svého slovníku pozérovských pojmů.

Já jsem tým pana " Tajemného, " Alter či jak se ten hoch jmenuje, není můj tajp, ale ináč( to slovo je úchylně pozérsky despotické) je to celkem zajímavě ne- klišé kapitola, doufám, že brzy přibude další, jelikož ona pozérka mého typu není zrovna dobrý čekatel.

5 Hlas autorky | Tilia Hlas autorky | Tilia | E-mail | Web | 13. ledna 2010 v 0:32 | Reagovat

[1]: Nie. Nespriateľujem.

[2]: Jééé, pozorný čitateľ je na nezaplatenie, asi som omylom zmazala slovo, dík za upozornenie, zlato!

A preboha nie, tamten môj chlapec nie je ani trochu ako dáky Édo v parochni!! :-D

Ja som úchyl na dvojčatá, asi ani nejestvuje poviedka, v ktorej by som nemala minimálne jedny dvočatá, lol. Teda, dáka jednorázovka sa nájde, ale inak... :D

[3]:; [4]: Čo máte s tým "ináč", slečny :D?

[4]: Nepleť si Artera a pána Tajomného! S Arterom chodí hlavná hrdinka a pán Tajomný je zatiaľ tajomný :D. Jééé, neklišé? Úú, dík za krásny kompliment ;-)

6 Natalica Natalica | 14. ledna 2010 v 6:31 | Reagovat

[5]: Nemáš za čo :-D

Ináč teraz s tebou úplne súhlasím:-D opäť som si totižto pozrela jednotku a Edo mi akosi nesedí na pána tajomného :D

No tak keď to slovíčko je tak haluzné:-D

7 Hlas autorky | Tilia Hlas autorky | Tilia | E-mail | Web | 14. ledna 2010 v 13:42 | Reagovat

[6]: No veď preto, veď preto :D! Žiaden Édo u mňa nie je :-D!

8 Little Treasure Little Treasure | Web | 24. ledna 2010 v 10:48 | Reagovat

Ja mám na pána "Osud" iného kandidáta :D . Je to...ehm, Tangle. Však uváž: bledý, čiernovlasý, pekný a... nie je taký "namosúrený" (tuším s to napísala takto a mňa k tomu iné slovo nenapadlo). Hlavne nech to nie je Eďuš a odpustím mu všetko :-P .

9 Hlas autorky | Tilia Hlas autorky | Tilia | E-mail | Web | 11. února 2010 v 21:53 | Reagovat

[8]: Nie, len Édo nie :D!

Čiže ty sa držíš svojho Tangensa, čo :D?

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama