Ôsma kapitola: Keď vám niekto chýba

11. března 2010 v 23:20 | Zina Sykorská |  Slza a osud
"
Čo ti je, zlato?" hľadela na kamarátku ustarostene Mishu, "Si dáka... divná..." nedokázala nájsť lepšie slovo. Lacrima bola v poslednej dobe akási... Mrzutá, smutná, naštvaná - dobrá nálada ju prosto absolútne obchádzala.

"Zasa zmizol, parchant!" precedila namosúrene pomedzi zaťaté zuby, "Bez rozlúčky, len tak sa vyparil!"

"Aký parchant?" primiešala sa do toho i Liu, všetky tri ležali na obrovskej posteli v Lacriminej izbe a učili sa na písomku z vektorovej algebry. Vlastne Liu sedela na zemi v mori vankúšov - ktoré Rima priam zbierala, v izbe ich mala prosto požehnane - a opierala sa o predok postele chrbtom, preto musela smerom k priateľkám zvedavo vyvracať hlavu.

"Myslím, že myslí Doriana..." sykla Liiným smerom Mishu, no potom svoju pozornosť opäť preniesla na Rimu, "Nemyslíš si, že na neho myslíš dajako pričasto? A dáko priveľmi..." dodala už tichším hláskom, Lacrima tú poslednú vetu takmer nepočula. Takmer...

"Samozrejme, že na neho myslím! Je to predsa môj kamoš! Vlastne aký je to priateľ, ktorý ti ani nepovie "Zbohom!", keď sa plánuje dakam vypariť?!" rozčuľovala sa naďalej Lacrima.

"Ale nepreháňaš to trošku, zlato?" snažila sa jej dohovoriť Mishu, "Nie je on dáky chorľavý či čo? A chorobu si človek predsa neplánuje, nemôže za tebou prísť s tým, že: "zajtra sa neuvidíte, lebo budem chorý"!"

"A čo keby si mu prosto zavolala?" navrhla Liu spontánne, no to robiť nemala.

"Zavolať?" Rima akoby priam ožila, "Ja pôjdem rovno za ním!" prehlásila šialene, na to sa postavila z postele, zo stoličky schmatla svoju kabelku - ešteže mala poobede rande s Arterom a nestihla si do školskej tašky prehodiť ani kľúče, ani peňaženku - a bundu a nadšene vybehla z izby a následne i z domu Modrého sesterstva.

"Rima, čo blbneš? A čo zajtrajšia písomka?!" kričali z ňou Mishu s Liu. Ale márne.


fairytales.blog.cz

Keď Lacrima vystúpila z autobusu mestskej hromadnej dopravy, slnko už zapadalo, ulicu lemovanú malými domami s útulnými záhradami zalievali posledné lúče ružového slnka.

Lacrima suverénne vykročila chodníkom - miestami mokrým, ako ktosi polieval svoj úhľadne zastrihnutý trávnik a pár kvapiek zblúdilo až sem. V mysli sa jej rýchlo odvíjali spomienky na detstvo ako krátky film plný srdcervúcich scén. Bola to ulica jej detstva, miesto, kde sa ako malá hrávala s priateľmi. Šantili tam od rána do večera, hrali sa, zabávali - bezstarostné detské radovánky. Prerušené istou rodinnou tragédiou... Ocko...

Zastala. Zastala pred opusteným domom, pred domom, v ktorom vyrastala. Biela farba sa z neho miestami olupovala, škridly na streche neboli také sýtočervené ako kedysi, slnko z nich vytiahlo farbu. Dom z jednej strany úplne obrastal brečtan, celá záhrada bujnela či naopak schla. Vchodové dvere boli poodchýlené, okná špinavé, sklo na niektorých rozbité.

Už-už chcela vykročiť k tomu pustému domu, domu, ktorý ju tak veľmi lákal. Jej noha dokonca vstúpila na jeho pozemok, podrážka jej topánky zadunela o kamennú dlažbu chodníčka uprostred roky nekoseného trávnika, ktorý sa hadil až k verande. No na poslednú chvíľu si to rozmyslela. Aký by to malo zmysel? Veď sem prišla pre niečo úplne iné...

A zrak presmerovala k domu stojacemu vedľa. Bol na vlas rovnaký, nebol však pustý, bol dokonale udržiavaný. Po chodníčku smerom k ulici práve kráčala akási žena, pozerala sa priamo na ňu a Lacrima jej zvedavý pohľad opätovala. Vykročila hore ulicou, žena na konci chodníka zastala, akoby si na Lacrimu chcela počkať.

"Rima?" oslovila ju, jej hlas znel priam anjelsky. Celá bola nadpozemsky krásna - mala dlhé tmavé vlasy zapletené vo vrkoči, na dokonalej tvári jej sedeli dve tmavé oči - Chigiru mal rovnaké -, na ružových perách srdečný úsmev.

"Pani Chiara?" aj Rima sa razom usmievala, "No páni, vy ste sa teda vôbec nezmenili, vyzeráte presne tak, ako si vás pamätám!" nadšene bľabotala Lacrima a Chiara sa len smiala.

"Za to ty si vyrástla poriadne, je z teba hotová mladá dáma!"

"Och, ďakujem!" Rima sa mierne začervenala.

"Nechcem byť netaktná, ale... Čo tu vlastne robíš?" vyzvedala žena, pohľad jej na okamih zablúdil k opustenému domu.

"Ja... Vlastne ani neviem..." odvetila Lacrima po pravde, "Len sa tak... Prechádzam?" Bola to skôr otázka ako jednoznačná odpoveď.

Chiara sa opäť krátko zasmiala, mala zvonivý smiech: "Aha. A nechceš sa poprechádzať so mnou? O tomto čase chodievam za synom..."

Za synom? "Áno, veľmi rada."

Lacrima sa natoľko zahĺbila do rozprávania o tom, čo má nové, až si ani nevšimla, kam kráčajú. Rozprávala o tom, ako sa dostala na strednú školu, našla si tam priateľov a frajera, rozprávala o tom, ako sa má jej mama a ako sa im páči bývanie v centre mesta a... Zrazu si uvedomila, že sa nachádzajú na miestnom cintoríne. Zmätene sa obzerala vôkol seba, snažila sa zorientovať. No nie na tomto mieste, skôr v dôvode, prečo sa nachádzajú práve tu. Až jej zrak nespočinul na náhrobku, pred ktorým stáli. To meno na ňom...

"Chigiru D. Tenbun..." šepla. A v náhlom návale silných emócii bezmocne klesla k zemi, do vlhkej trávy sa jej najskôr zaborili kolená, potom i ruky.

"Počkám na teba pri bráne," Chiara sa jej rozhodla dať minútku na upokojenie a potom, čo na náhrobný kameň položila kvetinu, čo vyzerala ako červená ľalia s dlhými tenkými pavúčími nožičkami miesto tyčiniek, v tichosti odkráčala preč.

Lacrima kľačala pred hrobom svojho priateľa, s ktorým sa ešte pred pár dňami veselo zhovárala. Zomrel pred desiatimi rokmi... Zomrel pred desiatimi rokmi a nikto jej nič nepovedal! A ona na neho jednoducho zabudla, tých pár pekných spomienok na spoločne strávené chvíle jej jednoducho vyfučali z hlavy!

Do očí sa jej nahrnuli slzy, no plakať nemohla. Chigiru... Mohol byť ten Chigiru, ktorý s ňou chodil teraz do školy tým chlapcom, s ktorým sa ako malá priatelila, tým chlapcom, ktorý zomrel pred desiatimi rokmi?

Hoci vedela, že Chigiru je v istom ohľade akýsi podozrivý, tajuplný, záhadný, veriť tomu, že zomrel a stal sa akousi abstraktnou bytosťou jednoducho nemohla. Bolo to prosto priveľmi... Nereálne, nelogické, neskutočné na dnešný prilogický svet. Ako mohol racionálny človek uveriť čomusi takému?

Bolo pravdou, že o jeho výnimočnosti spriadala miestami až šialené teórie. Raz verila, že je stelesneným osudom, inokedy verila tomu, že jej fantázia je len priveľmi bujná. Chvíľu na osud verila, chvíľu nie, potom sa k viere opäť vrátila, potom ju opäť stratila... A on jej dohady raz potvrdzoval, raz ich vyvracal, inokedy odmietal, miestami radšej nekomentoval... A ona sa stále a stále nedokázala rozhodnúť, či Chigiru je Osudom alebo nie...

No nebol práve toto dôkaz, že osud existuje, že on je osudom? Rukou prešla po písmenách vyrytých do studeného kameňa, po líci sa jej skotúľala jediná slza a vsiakla do zeme.

"Chodím za ním každý deň," keď Chiara v bráne konečne zbadala Lacrimu, odlepila sa od múru, o ktorý sa doteraz opierala a vykročila na cestu vedúcu späť k ríši živých, "a niekedy mám pocit, akoby aj on chodil za mnou," Lacrima, ktorá kráčala zarovno s ňou, sa na ňu s prekvapeným výrazom otočila, Chiara však hľadela kamsi pred seba, "Niežeby som verila na duchov alebo niečo podobné... No niekedy mám pocit, akoby nikdy ani neodišiel, akoby bol stále so mnou. Sem-tam sa mi dokonca zdá, že počujem jeho smiech," hlas sa jej začal triasť, "Môj chlapček mal krásny smiech..." už to nevydržala, hlas sa jej úplne zlomil. Konečne sa k Rime obrátila, oči mala plné sĺz. "Och, Rima!" hodila sa dievčaťu okolo krku a plakala, plakala...

fairytales.blog.cz

Chigiru si znechutene vykračoval bielym mestom. Tie dokonalé priečelia domov ponatieraných čisto bielou farbou, biela kamenná dlažba, ktorá mu tichučko vŕzgala pod teniskami - nenávidel tú jednoliatu dokonalosť! No najviac nenávidel fakt, že si tu nikdy nevidel na topánky! Ktosi sa kedysi totiž rozhodol symbolicky pokryť zem hustou - a ako inak dokonale bielou - prízemnou hmlou, ktorá sa i teraz lenivo prevaľovala ulicami a vzbudzovala pocit, že mesto je skutočne postavené na obrovskom huňatom bielom mraku.

A keďže mesto tak nenávidel, vždy sa ním neskutočne náhlil - nerád sa v ňom zdržiaval. Mal priam neuveriteľné šťastie, že býval až v okrajovej štvrti, tam sa už hmla tak nerozťahovala, tam sa už po uliciach nepotulovalo toľko detí... Mesto bolo totiž plné detí, detské duše boli predsa len najčistejšie, najnevinnejšie, najľahšie sa s nimi pracovalo...

"Ó, Chigiru, kamoš, ty si teda parádne užívaš!" vyrušil ho čísi hlas, keď konečne zabočil do ulice, na ktorej konci stál jeho malý biely domček.

"A potom vraj že sa na zemi len tvrdo maká a na zábavu nieto času!" pripojil sa ku karhaniu ešte jeden hlas, tento bol dievčensky.

Chigiru sa otočil. Doterajšie znechutenie na jeho tvári sa razom premenilo na poniekiaľ kostrbatý úsmev.

"Preboha, veď ty sa zasa usmievaš! Ty a úsmev!" dievča sa pokúsilo zahrať zdesenie.

"Aj ja vás rád vidím, Laurel, Damnumia," nevšímal si jej pripomienku Chigiru.

Laurel a Damnumia boli dvojčatá, Chigirovi najlepší priatelia, hoci sa nenachádzali v rovnakej vekovej skupine - dvojičky boli omnoho mladšie. Boli to dve nezbedné desaťročné deti s rovnakými okrúhlymi tvárami posiatymi drobnými pehami na bledých lícach, mali aj rovnaké oči - rovnako modré, rovnako hlboké, rovnako šibalské. Ich vlasy boli rovnako čierne, čierne ako tá najčernejšia noc, Damnumia ich však mala omnoho dlhšie, siahali jej takmer až po okraj sukne.

"Mohol by si ma už konečne začať volať "Mia"? Ani ja po tebe nekričím "Chiginko"!" šomrala si Damnumia popod nos urazene.

"O akom užívaní si si to vravel?" zamračil sa Chigiru na Laurela.

"Nesnaž sa to skryť, kamoško, videli sme ťa na vlastné oči!" A Mia bratovým slovám len pritakala.

"Vy ste ma špehovali?" zasmial sa Chigiru, "To je zakázané!"

"Vraj špehovali! Za čo nás to máš?" mračilo sa na neho povýšenecky drobné dievčatko.

"My sme ťa študovali, kamoško!" zahlásil Laurel. "Chartius nám chcel motivačne ukázať, aké to je dostať štipko a opäť sa prechádzať po zemi pomedzi ľuďmi," prednášal znudene, keď sa trojica konečne pohla smerom k Chigirovmu domu, "Dobre vieš, že si jeho obľúbenec, príkladný študent, preto si vybral práve teba. Asi nám chcel ukázať tú askézu alebo čo... A miesto toho sa tam vyvaľuješ v parku na deke s dákymi smrteľníkmi a smeješ sa!"

"Ako sa im vlastne podarilo rozosmiať ťa? Úsmev na tvojej tvári som nevidela snáď roky!" Mia bola zrazu smrteľne vážna, skutočne ju to zaujímalo.

"A... Hneval sa?" aj Chigirovi úsmev zamrzol na perách, vyzeralo to na vážny problém...

"Charty a hnevať sa? Takého šťastného som ho nevidel snáď... minútu...? Okamih pred tým sa totiž nad niečím veselo rehlil ako dáky blázon... Chartius vlastne je skutočný blázon... Ale to, že sa jeho milovaný Chiginko konečne usmieva, ho potešilo natoľko, že na ten deň zrušil zvyšok vyučovania! A to sme stihli mať iba prvú hodinu..."

"Ale skôr, než ho pôjdeš pozrieť, by si sa mal určite prezliecť. Toto," prezrela si ho mierne opovržlivo od hlavy až po päty, respektíve len členky - mal na sebe košeľu a rifle, v ktorých chodieval do školy -, "by ho jednoznačne rozčúlilo."

"Neprezlečiem sa," vyhlásil rozhodne, "Nebudem chodiť ako snehuliak len preto, lebo biela je jeho obľúbená farba!"

Laurel i Damnumia boli oblečení v bielom, Laurel mal jednoduchú bielu košeľu a obyčajné biele nohavice, Damnumia ľahké biele šaty s nariasenými rukávmi a sukňou približne po kolená. Bola na nich i biela čipka, no tak dokonale splývala s látkou, až ju bolo sotva vidno, šaty tým vôbec nepribrali na ozdobnosti, boli dokonale... obyčajné.

"Nemám to vziať osobne?" obrátil sa Laurel na sestru, "Práve nás všetkých nazval snehuliakmi!"

Damnumia nad bratovou poznámkou len prevrátila očami a opäť sa venovala Chigirovi. Jej pohľad bol ustaraný.

"Neprezlečiem sa, lebo za ním nepôjdem!" vyhlásil Chigiru, aby ju upokojil.

No spokojnosť sa nedostavila, ba práve naopak: "A to už prečo? Dozvie sa, že si sa vrátil domov a ani si ho nenavštívil, čím ho tiež naštveš!" vybehla na neho.

"Domov? Tak domov?!" Chigiru bol zrazu, kto vie prečo, neskutočne naštvaný, "Ja som sa o tento domov nikdy neprosil! Nenávidím svoj terajší život, ktorý životom už ani nie je, nenávidím toto mesto, nenávidím jeho! Ale nemám na výber!" rozkričal sa.

Damnumia sa inštinktívne prikrčila, šepkajúc: "Počul to, stavím sa, že to všetko počul!" Následne vzhliadala k oblohe, ktorá naďalej zostávala pokojne belasá, žiaden tmavý mrak, ktorého prítomnosť tam očakávala, sa neobjavoval.

"A nech!" Chigiru zlovestne zabuchol dvere na svojom dome, ešteže dvojčatá stihli vojsť do toho bieleho interiéru pred tým, než im privrel nosy.

"Čo blbneš, kámo?" mračil sa na neho Laurel nechápavo, keď sa pohodlne zvalil do jedného z bielych kresiel v obývačke, do ktorej voľne prechádzala, ako inak, biela predsieň.

"Som unavený!" zakričal Chigiru rovnako rozzúreným hlasom, aký používal doteraz. Oprel sa o biele vchodové dvere, až to buchlo, no potom sa po ich na bielo natretom dreve bezmocne zviezol až na bielou dlažbou obloženú studenú podlahu. A zostal tam sedieť, s hlavou vyvrátenou dohora, do bieleho stropu.

Mia ku nemu okamžite pribehla, čupla si, na tvári skutočne ustaraný výraz. Laurel sa síce z kresla nepohol, na to bol až priveľmi pohodlne usadený, ale viditeľne spozornel.

"Chigiru, čo ti je?" spýtala sa Mia opatrne.

"Čo mi je?!" zopakoval tú otázku akosi znechutene, "Ja neviem, čo mi je! Chýba mi!"

"Kto?" Miina tvár bola razom zamračená, nevedela, o kom to hovorí.

"Ona..."

Oddeľovač





 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Natalica Natalica | 12. března 2010 v 16:48 | Reagovat

Teda... ten môj život bez internetu mi nevydržal dlho :-D No tak ale keď som sa na tvoj blog mrkla jedným očkom cez mobil (V škole som sa nudila :-D Alebo jednoducho nemôžem vydržať bez tvojho blogu :D ) a zistila som, že si pridala ôsmu kapitolu, nemohla som to vydržať a prvé, čo som urobila po príchode zo školy bolo to, že som zapla počítač. Ibaže potom zavolala Lenka a pri telefonáte som sa nemohla sústrediť na čítanie :-D Takže len čo som mala chvíľku času, zašla som na tvoj blog a prečítala som si túto náááádhernú kapitolku :-D

Musím súcitiť s Chigirom Dorianom :D Bielu mám síce rada, ale keby malo byť všetko v mojom okolí biele, asi by ma trafil šľak :-D

A hrozne sa mi páči o meno, že "Damnumia" :D

Ale vieš čo sa mi nepáči? Tuto niekde na konci (13 riadok odspodku)Laurel hovorí že "Čo blbneš, kámo?" a neviem, mne to na desaťročného chlapca nesedí...

2 Írime Írime | 12. března 2010 v 17:33 | Reagovat

[1]:  Mne to práveže na desaťročného chlapca sedí...dnešné deti robia aj horšie veci.

Čo sa týka kapitoly, prvá časť s Mishu a Liu bola taká slabšia, ale potom to bolo lepšie ;-) Btw, to by si nebola ty, aby si tam nedala dvojčatá :-D

A inak fandila som Arterovi a Lacrime, ako sa dali dokopy a tak, mala som ich rada ako párik, ale začína sa mi pozdávať aj Chigiru... Lenže...myslím, že by s ním ani nemohla ostať. Jedine ako priatelia, nie? Teda, ja neviem, ale nesedia mi spolu ako pár.. No ok, to je jedno :D

3 Tarin Tarin | Web | 12. března 2010 v 21:18 | Reagovat

wow tak to bolo dobre. Už sa teším na ďalej. :D

Všetci sú taký nervózny. Veď majú byť prečo.

Som si uvedomila že ja si tu čítam a čítam a nejak som pozabudla aj písať komentáre. xD Upsie. Musím vynahradiť. :)

Inak ako sa máš? :D Dlho sme si nepísali.

Ak si ma nepamätáš tak ja som ten ľavý človek čo sa ťa pýtal na desingy :D

4 Tarin Tarin | Web | 16. března 2010 v 17:08 | Reagovat

Info k súťaži :
Si to stihla. :D Dnes končím prihlasovanie.

Pošli mi nejaký príbeh na tému ľudské pocity. Čím skôr tým lepšie. :P štvrtok to budem uzatvárať. Kto nepošle poviedku vypadáva. a pravdepodobne už v piatok začne 1. kolo.

5 Tarin Tarin | Web | 16. března 2010 v 19:44 | Reagovat

Mne tá poviedka prišla.

Mno ty si sa pýtala že dokedy a tak, no tak som ti odpísala. :P

Sme sa nepochopili. xD

6 Tarin Tarin | 16. března 2010 v 21:34 | Reagovat

Príbehy na seba nenadväzujúci. Sú to také úryvky s ich životov.

Vyber si čo ťa baví

Cesta Lásky - romantika , drama , komedia (Hlavné Postavy (HP)) : Fai , Jan3)

Zafírové oči - drama, triller (hp - Fai)

Farby Jesenne - Tajomné mysteriozne (Hp - nepoviem :P)

Železná myseľ- Detektívka (Subaru)

Volám sa Claw (Bude) - drama, horror (Sam)

Plateo príbeh bude základný ale ako som už 2354645 spomenula, nebude pridaný tak rýchlo ako sa zdá.

Mám ho na papiery je dlhý a potrebuje upraviť.  Takže tak enjoy!

7 Tarin Tarin | Web | 16. března 2010 v 21:36 | Reagovat

Jho a všetky ich nájdeš po kliknutí na tlačítko "Plateo príbehy"

Mám to komplikovane ja viem. Však jedna poviedka na všetky ich zážitky by nestačila :)

8 Katy*_xD Katy*_xD | Web | 17. března 2010 v 17:25 | Reagovat

Ahooj..Máš pěknej blog:)..Jukni na můj pls..:)=*

9 Tarin Tarin | Web | 19. března 2010 v 21:16 | Reagovat

Hyu!
Som tu aby som ti oznámila že 1. kolo SONPPP už začalo! :D

Tak šup šup na moju stránku! Sú tam informácie o ďalšom kole. :-P  :-D

10 Tilia Tilia | E-mail | Web | 21. března 2010 v 15:30 | Reagovat

[1]: Páni, až tak veľmi máš rada moje blogovanie :D! Júúú, to si vážim moc a moc :-D!

Mia má pekné meno a Laurel nemá až tak úplne že desať rokov, ehm, ehm :-D.

[2]: Hej, hej, ono sa tu dosť že striedajú také o ničom časti a potom trošku lepšie časti :-D.

A pozor na to, Laurel a Mia sú druhé dvojčatá v tejto poviedke, vezmi si ešte Jassa a Jacka :-D!

Jééé a ty si fandila Arterovi a Rime?! :D Keď si to tak inak vezmem, ani mne sa Rima k Chigimu až tak nehodí... Ale ani k Arterovi, ja by som ju už dala Ruphusovi :-D.

[3]: Čo by som si ťa nepamätala! :D A ako sa mám? Tak zaneprázdnene školou, nooo :-).

Inak wow, ty to tu čítaš? Ďakujem :D!

[4]: [5]: Tak nakoniec sme si porozumeli, resp. ja tebe, hehe :D. Niekedy mi to až tak nemyslí :-D.

[6]: [7]: Aha, aha! A nie, nemáš to komplikovane, keby si ešte len videla, ako komplikovane to mám ja! :D Dobre že to na vás, úbohých čitateľov môjho blogu, nevybaľujem ;-)!

[8]: Díky za poklonu, ale nemám záujem ;-).

[9]: Áno, dala som si reklamku na blogís :D. A na písanie druhého príspevku sa chystám :-).

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama