Desiata kapitola: Hra na pravdu a lož

17. dubna 2010 v 17:19 | Zina Sykorská |  Slza a osud
"
Takže, Chi-gi-ru!" zatiahla Rime. Nadšene vedľa neho hopkala - a to doslovne hopkala -, keď ju tak, ako ho o to v škole požiadala, po vyučovaní odprevádzal domov, "Zahráme sa takú hru, dobre?" Na jeho súhlas ani nečakala, hneď sa podujala na vysvetľovanie pravidiel: "Budeme sa jeden druhého pýtať! Položím otázku, pravdivo na ňu zodpovieš, nech sa spýtam čokoľvek! Potom sa spýtaš ty a aj ja ti odpoviem a to, samozrejme, taktiež nanajvýš pravdivo. Prosto niečo za niečo, otázka za odpoveď. Veď vieš - ako sa zoznamovali tí dvaja v tej aktuálne tak populárnej ságe, len oni to mali po dňoch. Poznáš to, nie?" spýtala sa ho smrteľne vážne.

"To má byť tvoja prvá otázka?" otrávene predniesol Chigiru. Tej babe sa ťažko odporovalo a jemu sa dnes skutočne nechcelo hádať sa. Ostatne, ich posledná hádka dopadla dosť zle...


"Nie, ja mám tie svoje spísané!" A už nadšene vyťahovala zo svojej tašky akýsi blok s farebnou obálkou, roztvorila ho približne v strede. "Ako deti sme sa poznali, prisťahovali ste sa do vedľajšieho domu na ulici na predmestí, kde som vyrastala. Vtedy som mala štyri roky, vlastne som čoskoro mala oslavovať piate narodeniny, ty si mal tiež štyri. A potom..." zháčila sa, na smrť svojho ocka sa jej ešte stále spomínať nechcelo, "Veď vieš... Naše matky sa zblížili a následne sme sa skamarátili i my. Chodili sme spolu i do škôlky a všetky deti sa nám smiali, vraj sme frajeri... Pamätáš si na to?" zvesela sa zasmiala.

"Pamätám, ale odkiaľ to všetko zrazu vieš?" spýtal sa neveriacky. Veď i on si na to len ledva spomínal, bolo to tak dávno! A čo potom ona? Každý predsa vedel, že jej pamäť je deravejšia ako ementál.

"Tvoja mama mi to povedala, keď som vtedy bola u vás," mierne sa začervenala, nechcela tému jeho matky dvakrát vyťahovať, najmä keď si veľmi dobre pamätala, ako reagoval naposledy, "Všetko som si zapísala!" dodala už veselo, "Vidíš?" a na sekundu k nemu otočila blok, z ktorého čítala, samozrejme, že v ňom nestihol vidieť nič, "Vieš predsa, že som veľmi zábudlivý popleta, ktorý expresne ľahko zabúda... Teraz si všetko radšej zapisujem! Pre istotu..." bola priam nadšená z toho, ako dokonale to so svojim zabúdaním vymyslela, "Aha, dokonca tu mám i fotodokumentáciu, to sme my v škôlke," opäť k nemu na chvíľu otočila svoj zápisník, z daného obrázku uvidel iba farebnú šmuhu, "Bozkávaš ma na líce, takí sme zlatí!" hodnotila.

"Odkiaľ máš tú fotku?" načiahol sa za zápisníkom, no ona mu ho nemienila dať, odtiahla ho z jeho dosahu.

"Od tvojej mamy, ale nemôžeš sa pýtať dvakrát po sebe!" karhala ho milo, "To moje "vidíš?" bola predsa iba básnická otázka! Takže pokračujem... Asi rok sme spolu chodili do škôlky, no potom sme sa s mamou odsťahovali do centra. Písali sme si ešte takmer tri roky. Ty si mi poslal presne šesťdesiat osem listov, ja tebe tridsať dva. Všetky ich mám uložené v krabici pod posteľou. Tvoje mne i moje tebe, tvoja mama mi ich dala. Zatiaľ to všetko sedí?" spýtala sa a keď zabrblal svoje: "áno," urobila do svojho zápisníka veľkú fajku perom, ktoré si dodatočne vytiahla z tašky.

"Ale poslal som ti ich šesťdesiat deväť, jeden si musela stratiť..."

"Stratený dopis..." zamrmlala a na koniec stránky rýchlo dopísala akúsi poznámku. Potom obrátila list a chystala sa pokračovať vo svojom výsluchu, no on ju prerušil:

"Som na rade. Koľkokrát si bola za mojou mamou?"

"Iba raz, ale cez víkend má ku nám domov, teda k mojej mame, prísť na kávu," snažila sa tváriť nevinne.

Táto informácia ho však konečne vytrhla z apatie a dokonale ho vydesila.

Preto sa ju rozhodla zahovoriť. "Tri roky si píšeme, no ja na teba pre nových priateľov očividne pomaly zabúdam," zahanbene sa zapýrila, "tak sa zrazu ľahkovážne rozhodneš, že ma ideš sám navštíviť, hoci si v tom čase iba malým, sotva osemročným chlapčaťom. Dostaneš sa do centra mesta, no zráža ťa auto a ty... zomieraš," vyslovila opatrne, "Mám pravdu?"

Chigiru iba prikývol, Rima si urobila ďalšiu fajku. "A-ako, ako sa má?"

"Kto?" spýtala sa nechápavo.

"Moja matka..."

Vzhliadla k nemu vľúdnym pohľadom: "A nechceš sa jej to spýtať sám? Poď na víkend ku nám domov, pozývam ťa..."

"Dobre vieš, že nemôžem..." odvrkol mierne nahnevane, hoci na skutočný hnev nemal oprávnený dôvod.

"Tie vaše akože neexistujúce pravidlá, ja viem!" Lacrima otrávene prevrátila očami, "Ale na čo sú pravidlá? Na to, aby sa porušovali!" Hoci Chigiru na rebela teda nevyzeral... "Chiara sa má fajn, stále pracuje v kvetinárstve pána Bingleyho, má mačku menom Sophia a chýbaš jej," odrapotala. "A kde som to skončila?" snažila sa tú tému radšej rýchlo zahovoriť, očami prebehla po stránke vo svojom denníku, "Zomrel si, si pochovaný na miestnom cintoríne, na vlastné oči som videla tvoj hrob, ktorý tvoja matka každý večer navštevuje. Tvoja smrť..." vyslovila príkro, "Nemyslíš si, že som ju vlastne zapríčinila ja?" Keď sa ku nej prekvapene otočil, pohľad mala zapichnutý do toho svojho bloku.

"Nie, preboha, nemyslím!" vyhlásil razantne, "A nikdy som si to ani nemyslel, prečo by aj?"

"Ale ja som na teba zabudla a za mnou si šiel, keď sa ti to stalo!" zdvihla k nemu pohľad, hlas mala roztrasený, oči sa jej leskli od sĺz.

"Nie, preboha, nie! Nemôžeš za to!" krútil hlavou, "Bol to... Osud..." Posledné slovo vyslovil s akýmsi odporom.

"Podľa mňa som ťa aj tak zabila..."

"Nezabila, Lacrima!" položil jej obe ruky priateľsky na plecia, "Tak nebuď taká egocentrická a prestaň si myslieť, že za všetkým stojí len tvoja maličkosť!" Chvíľu jej trvalo, kým si uvedomila, čo to vlastne povedal a potom neveriacky povytiahla obočie. "Ale za globálne otepľovanie podľa mňa môžeš primárne ty," nadhodil, keď videl, že tá poznámka rozohnala jej pochmúrne myšlienky.

A skutočne, nemohla sa nezasmiať: "Robíš si srandu zo svojho vraha?"

"Rima?" zakričal na ňu ktosi, čím prerušil ich rozhovor, "Čo tam toľko keckáš?" Bola to Liu, kričala na ňu z okna patrične modrého domu Modrého sesterstva, Lacrima si ani neuvedomila, že už dávno stoja pred ním.

"Už idem!" odkričala jej Rima naspäť, no kým vbehla do domu, ešte sa rýchlo rozlúčila s Chigirom. "Na dnes aj tak stačilo, pokračujeme zajtra. Prvá otázka je tvoja! Pa," a kým stihol zaprotestovať, pobozkala ho na ľavé líce, "Ako v škôlke!" zašvitorila na odôvodnenie svojho konania a stratila sa mu vo vchodových dverách domu svojho sesterstva.

"Pa," zašepkal akosi otrasene do ticha, ktoré sa rozhostilo na ulici.

fairytales.blog.cz

Pred týždňom

"Prepáč, Arter, vážne ma to mrzí," ospravedlňovala sa mu Lacrima vehementne, keď vchádzala do svojej izby, mierne otrávene sa vliekol za ňou, "Trochu som sa začítala a stratila som pojem o čase..."

"A akú knihu to čítaš, že je ti zaujímavejšia ako ja?" spýtal sa Arter pobavene po tom, čo sa zvalil na jej posteľ spola zahádzanú akýmisi papiermi, ktoré predtým taktne odhrnul.

Lacrima splašene pobehovala sem a tam, od jednej skrine k druhej, z každej čosi vytiahla, aby sa rýchlo mohla odporučiť do svojej kúpeľne. "Nečítala som knihu, čítala som si dáke staré listy." Jeho pohľad zablúdil k papierom pohádzaným na posteli. V kúpeľni sa spustila voda, vzápätí sa z jej dverí na okamih vystrčila Lacrimina hlava, aby na Artera mohla rozžiarene zakričať: "Pozri, aké sú zlaté!", ukazujúc pri tom na kopu na posteli, "Privriem si dvere, za sekundu som osprchovaná, sľubujem, ten film možno aj stihneme." A ako povedala, tak i urobila.

Keď sa dvere pred Arterom takmer úplne zavreli, zostali otvorené len na škáročku, nech sa môžu aspoň rozprávať, a on siahol do kopy papiera a náhodne z nej vybral jednu obálku. Bolo na ňom Lacrimino meno s adresou domu, kde bývala so svojou mamou, kým nezačala chodiť na strednú a nepresťahovala sa na internát, respektíve do domu Modrého sesterstva. Arter tam - u nej doma - raz bol, keď ho pozvala na víkend.

"S Chigirom sme ako decká boli susedia, potom som sa však presťahovala, no aspoň sme si písali," a tými slovami sa Arter na list vo svojej ruke prestal pozerať so záujmom, už naň hľadel s nevysloviteľným opovržením. "Fakt sú zlaté," kričala Lacrima z kúpeľne pomedzi tečúcu vodu, "Mohla som mať asi tak päť rokov, Chigiru je odo mňa takmer o rok mladší. Ale on už písať dávno vedel, inteligent jeden, veď aj chodí do toho špeciálneho nultého ročníka."

"Kocka," zavrčal Arter ticho a z obálky priam zúrivo vytrhol Chigirov list adresovaný jeho Lacrime.

"Ja som mu posiela skôr... komixy - tie listy som mu väčšmi kreslila než písala, ale niekedy, keď mala mama čas, som jej diktovala a ona zapisovala, akoby nestačilo, že som ju vždy obťažovala s tým, nech mi Chigirove listy stále dookola číta," ozvalo sa z kúpeľne a Arter besne roztvoril dôkladne poskladaný list, až papier pokrčil. "Ale čoskoro som sa kvôli nemu naučila perfektne písať i čítať, potom som sa v prvom ročníku nudila..."

Arterove oči preleteli pomerne krátky dopis. Už len to, že dané písmo bolo profesionálnym krasopisom, hoci patrilo malému päťročnému sopliakovi, by ho dokonale naštvalo - vždy túžil písať minimálne tak čitateľne, aby text po sebe dokázal prečítať aspoň on sám -, nemusel by čítať ani obsah listu. Arter však nanešťastie usúdil, že ešte nie je dostatočne naštvaný a začítal sa.

Chigiru písal o tom, ako staval vodný mlyn na potoku za mestom a veľmi kvetnato opisoval, na akom krásnom mieste to bolo. Dokonalý umelecký opis ako z učebnice! A to boli práve opisy Arterovou slabou stránkou! Znechutene sa prečítal až ku koncu, kde...

"A hádaj, ako končí každý list!" Nemusel hádať, videl to rovno pred sebou čierne na bielom! "Ľúbim ťa!" zacitovala Rima nadšene, "No nie je to rozkošné? To je prvá zmysluplná veta, ktorú som vedela napísať!" Sprcha ďalej hučala, Rima si začala čosi pohmkávať.

A Arterov hnev rástol. Vraj rozkošné, rozkošné?! Veď ten... Chigiru či Dorian či ako sa ten pajác vlastne volal bol... prťavý, príliš zdvorilý a... kockatý a... trápny... provokatér!

V zlosti list pokrčil, zostala z neho iba neforemná hrudka papiera. A potom pre istotu zúrivo pokrčil i tú obálku, keďže si všimol, že na nej bol nakreslený profesionálny obrázok farebného veterného mlynu z papiera, ktoré mala Lacrima tak rada. Vedel to - v okne kedysi mala hrantík s muškátmi a v ňom zapichnuté hneď tri takéto veterníky. No muškáty jej z akýchsi neznámych príčin vykapali, preto teraz už pestovala iba tie veterné mlyny, ktoré sa vo vánku vždy tak bláznivo krútili a ten, na ktorom bola priviazaná rolnička, pri tom i šialene cengal. Dnes bolo v črepníku veterných mlynov asi tucet, z toho jeden z nich bol i od Artera. Bol to darček, vyrábal ho sám. A ten hlúpy veterník načarbaný malým deckom bol omnoho krajší ako tento jeho počin, s ktorým sa trápil snáď aj hodinu! A aj obálka skončila ako list v nej - pokrčená. Sprcha prestala tiecť práve vtedy, keď dve papierové guľôčky vleteli do koša na papier a navždy sa stratili v mori podobných pokrkvancov.

Arterove oči následne náhodne zavadili o Lacrimin nočný stolík, kde okrem atramentového pera s veselým vzorom, troch párov náušníc a niekoľkých cukríkov bolo ešte niečo... V obyčajnom rámiku tam stála fotka, na ktorej malý Chigiru drží za ruku malú Lacrimu. Po tom, čo Arter prestal neveriacky vyvaľovať oči na tú otrasnú fotografiu, si jeho pohľad začal šialene premeriavať celú izbu, dokonca sa postavil, aby sa mohol lepšie rozhliadnuť. Žiadne iné fotky tam však neboli! Tak fotku s tým pajácom tu mala a fotku s ním nie?! Chytil tú zarámovanú fotografiu a mal chuť tiež ju expresne rýchlo poslať do koša za tým pedofilným listom.

Vtedy sa však z kúpeľne konečne vynorila Lacrima, už na sebe mala rifle a podprsenku, jej vlasy boli na koncoch mokré, lepili sa jej na nahú pokožku: "Čo tie deti nevymyslia, nie? Vraj "ľúbim ťa"!" skomentovala so smiechom ešte spornú korešpondenciu. "Pekná fotka, nie?" Podišla k nemu, keď si uvedomila, čím je zamestnaný a vzala mu ju z ruky. Ešte chvíľku si ju obzerala, potom ju vrátila na nočný stolík.

"A fotku so mnou máš kde?!" spýtal sa poniekiaľ ostro.

"Tu!" prebehla k stolu, "Konečne som si kúpila rámy na fotografie!"

A hoci sa Arter neprestával tváriť podozrievavo, zbystril pozornosť. Bola mu otočená chrbtom, zaujatá tým, čo ležalo na jej stole.

"Tu mám fotku s rodičmi, mohla som mať tri roky. A tu je fotka s babami, vlastne si neviem vybrať medzi týmito dvoma, ale asi stavím na túto. Je z prvého ročníka, učili sme sa na písomku z literatúry v záhrade. Respektíve sme skôr kecali ako sa učili," zasmiala sa, "A tu som s Ruphusom! Síce to vyzerá, akoby ma obchytkával, ale aspoň je to taká vtipná fotka... A tu sme všetci, vrátane dvojičiek a Christiana, v pizzerii nás vyfotila tá čašníčka, čo s tebou flirtovala, pamätáš? A tu sme my dvaja!" konečne sa dostala k jedinej fotke, ktorá Artera skutočne zaujímala.

"A čo keby sme na ten film už nešli?" šepol jej znenazdajky nežne do uška, nestihla si ani uvedomiť, kedy sa ku nej priblížil, natoľko bola zaujatá fotografiami a s nimi spojenými spomienkami. Vlastne, nebyť toho nežného tónu, dokonale by ju vystrašil.

Nečakal na jej odpoveď, jeho ruky objali jej pás a jeho pery zasypali jej krk bozkami.

Možno si v izbe plánovala vystaviť fotky všetkých, ktorých mala rada, no tú s Chigirom si vystavila prednostne prvú! A to sa Arterovi nepáčilo rovnako, ako keby ju vystavovala jedinú!

Pravda však bola taká, že Lacrima pri Chigirových fotografiách nemala z čoho vyberať. Mala len dve, tú druhú si už dávnejšie založila do denníku. Kdežto fotiek s rodinou, s Arterom, s kamarátkami mala neúrekom, z nich sa ťažko vyberal jeden jediný reprezentant na zarámovanie...

fairytales.blog.cz

"Jasné, že v tom musí byť dáky zádrhel!" prechádzal sa Arter zúrivo tam a späť po chlapčenských toaletách pri telocvični. "Obsadené!" zavrčal ako rozbesnené zviera, keď dnu vošli dáki prváci. A oni pre istotu hneď i vyspätkovali von. Hold Arter bol v strašení detí dobrý... Opäť sa obrátil k Ruphusovi, ktorý sa, ako inak, zvŕtal pred zrkadlom.

"Bolo by to priveľmi hladko presladené ako z druhotriednej tínedžerskej komédie! Školský playboy sa rachne do nenápadného škaredého káčatka, z ktorého je razom krásna labuť a z playboya dobrý chlapček! No tam tie príbehy končia, kdežto v tomto prípade je tu druhá séria - objaví sa ten debil a...! Ruphus, počúvaš ma ty vôbec?!" Na okamih prestal s tým nervóznym pochodovaním popred kabínkami a opäť besným pohľadom prevŕtal Ruphusa, obzerajúceho sa v zrkadle. Pravdepodobne si na ňom mienil vybúriť svoj hnev.

"Au!" zaskučal Ruphus, ktorý sa omylom pichol do oka. "Žiarliš!" sykol následne pobavene.

Arter prevrátil očami a pokrútil hlavou v zápornom geste, hoci následne akosi posmutnelo poznamenal: "Keby si videl, ako sa na neho pozerá, ako sa jej tvár rozžiari vždy, keď ho zbadá..."

"Akože," predniesol Ruphus otrávene, "tie kontaktné šošovky si každodenne do očí nepchám len tak zo srandy! Nie som slepý, ja to vidím!"

"Č-čože?" vybehol na neho Arter, "Myslel som si, že mi to vyvrátiš, nie potvrdíš, Ruphus! Si ty ale kamoš!" A následne naštvane rozrazil vchodové dvere a vypochodoval von.






 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 jannuš jannuš | Web | 17. dubna 2010 v 19:14 | Reagovat

Uf... Tak som sa prelúskala všetkými kapitolami, ktoré som počas svojej neprítomnosti zameškala. Prečítala som ich jedným dychom a musím povedať, že je to úžasné; presne, ako som na začiatku predpokladala! Ten príbeh je originálny a nie je ani trošililinku Twilightovský (to má byť kompliment ;-)). Myslím, že reakcie postáv sú primerané deju, čím sa môže popýšiť len málo tých internetových príbehov, ktoré som doteraz čítala. Obdivujem, s akou ľahkosťou je napísaný; je vidieť, že ťa to baví. Je to celkom jednoduchý príbeh, no pritom je prešpekulovaný do posledného detailu (čo je úžasné), ak vieš, čo tým myslím. ;-) Skrátka, nemôžem povedať krivého slova! A veľmi sa teším na pokračovanie! :-D

2 Natalica Natalica | 17. dubna 2010 v 20:41 | Reagovat

Ayamee! Musím sa ťa opýtať na jednu dôležitú vec... Ty si jasnovidka či čo? lebo v mojej mizernej nálade a pohádanosti zo sestrou keď ma z depky (a zo skutočnej depresie, nie iba tej blbej nálady čo sa obyčajne depresiou nazýva) ma dokázal vytiahnuť ten nádherný les *zasnene vzdychá* no a teraz keď som mala takú už tú depku-nedepku či li blbú náladu si ma z nej vytiahla zase ty touto nádhernou čačanou prečačanou kapitolkou!!! :D takže neviem či si jasnovidka alebo čo, lebo si "zasiahla" práve vo chvíli, keď som (zase) chcela ujsť z domu... :-D  môžeš byť na seba hrdá, vďaka tebe (a tejto priam úchvatnej kapitolke) si ten útek odložím na predom stanovený dátum čo je na Vianoce (som mala v horoskope, že budem chcieť ujsť z domu, ale že mám počkať do Vianoc :D )

A ináč hrozne sa mi páčilo to vyriešenie s tými otázkami... a Lacrima ma pobavila s tým zapisovaním :-D A to kurzívou napísané, to bolo skrátka úžasné. Nemám slov, všetky mi vyrazila spolu s dychom táto kapitolka... No a na záver... strašne som sa potešila že je to zase v štýle "Arter-a-Ruphus-na-wc" :D skrátka a dobre... celé to bolo perfektné :D

3 Ayamee Ayamee | 17. dubna 2010 v 23:53 | Reagovat

[1]: Jannuš, ani nevieš, ako si ma týmto komentárom potešila! Fakt moc a moc, ani neviem, čo mám povedať :-D

[2]: Jasnovidka? Neviem o tom :D. Ale ty si isto... preháňač! :D Pretože to, že ťa takéto dielko vytrhne z depky, to si isto prehnala :-D

4 jannuš jannuš | Web | 18. dubna 2010 v 10:08 | Reagovat

[3]: To som rada, že som ti spravila radosť! :-D Ale písala som len to, čo som cítila, takže... A keď nevieš, čo povedať, tak nehovor nič! ;-) :-D

5 Tarin Tarin | Web | 18. dubna 2010 v 11:54 | Reagovat

Ďakujem za info k farbe jesene. Po následnom prečítaní som pochopila že je to len jeden s mojích blbých nezmyslov. Vôbec sa mi to nepáči. Máš pravdu. Idem to zrušiť :)

Potrebuje to totálne prepísanie.

6 Ayamee Ayamee | Web | 18. dubna 2010 v 12:37 | Reagovat

[5]: Bože, Tarin, prečo ma ty vždy pochopíš tak zle? Nepovedala som, že je to blbosť, ktorú treba zrušiť, len že je tam veľa preklepov a chybiek z nepozornosti, ktoré zbytočne kazia pekné myšlienky a pointu, preto by si po sebe mala čítať viackrát (možno i s odstupom času) alebo si zohnať betaread, kto si to prečíta a opraví za teba, ak sa ti nechce! Už budem ticho a nebudem tvoje poviedky komentovať, prisahám! :-)

[4]: Zlatá :D

7 jannuš jannuš | Web | 18. dubna 2010 v 13:06 | Reagovat

[6]: Hehe, díky! :-D

8 Tarin Tarin | Web | 18. dubna 2010 v 13:37 | Reagovat

[6]: Neee tu nejde o to že si to kritizovala alebo tak. Ja mám vlastne tvoju kritiku rada lebo potom viem čo mám ako opraviť. A ty mi k tomu pridáš ešte aj také super cool rady.

Len som si tú poviedku práve prečítala a vlasy mi stáli dupkom! Bola som zdesená. xD

Musela som to písať neskoro večer a asi sa mi to už nechcelo čítať. :3

A práve preto že viaceré poviedky by si zaslúžili takúto prestavbu a opravu rozhodla som sa pre Kritické prerábanie stránky.

Vari nenecháme také srdcovky ako cesta lásky v tak dezolátnom stave.
:-D  :-D  :-D

Ale rozhodne kritizuj a komentuj ďalej. Tým že ja to prerábam a kopnem do vrtule sa preberám to kdo reality :-D

9 Ayamee Ayamee | Web | 18. dubna 2010 v 13:59 | Reagovat

[8]: Ta ale ty máš prosto vždy tendencie všetko rušiť, potom mi príde, že by som radšej mala byť ticho :-D

10 Natalica Natalica | 18. dubna 2010 v 19:59 | Reagovat

Ale de, nepreháňala som =D Mala som depku a ty si ma z nej vytiahla touto kapitolkou, koniec, bodka...

Ináč strašne ma ser... štve že nemôžem pridávať komentáre na Glosátorské doupě!!! Takéto nehorázne diskriminouvanie!!! A niekedy tak strašne chcem napísať komentár :-(

11 Ayamee Ayamee | 18. dubna 2010 v 21:06 | Reagovat

[10]: Ale jak to, že nemôžeš?! :-( Mne komentovanie normálne ide! Fakt! Čo ti na tom nejde :-?? Veď najprv si aj komentovala!

12 Natalica Natalica | 18. dubna 2010 v 21:42 | Reagovat

Ja som to asi nekomentovala na blog glosátorského doupě, ja som ti len jeden extra špeciál komentár strčila sem na blog...

A že normálne mi to komentovanie nejde, ja ten komentár aj napíšem, ale keď ho chcem odoslať tak mi to vôbec nejde :-( aj tam kliknem, tam kde je to "zverejniť komentár" ibaže ono sa mi to obalí do čiarkovaného rámčeka a ďalej nič, ani sa mi to nenačíta ani sa tam ten komentár nezobrazí :-( no ale chcela som pochváliť novú glosu, ktorú glosuješ spolu s Crazy... Ja viem že od 16+, ale to skrátka nejde aby som si ja nechala ujsť jednu z tvojich glôs-či-jak-sa-to-do-šľaka-skloňuje... :-D

13 Írime Írime | 19. dubna 2010 v 14:32 | Reagovat

Ja, ich bin glücklich!! Sehr, sehr glücklich!

Ale vieš, že je to nefér? :-( Pridáš kapitolu a potom dlho, dlho nič až na to aj zabudnem a vtedy akurát zverejníš novú, a potom ma na to znovu navnadíš! Lenže potom zasa dlho, dlho nič... :D :-(

14 Tarin Tarin | Web | 19. dubna 2010 v 18:04 | Reagovat

Ahoj. Už som jedného našla ale nieje až taký kvalitný. :-D Vlastne začiatočník. Bola by som rada keby si spravila aspoň takú tú okružnú kritiku a opravu. :D

Vlastne to môj blog potrebuje ako kvietok vodičku. :3

Ak máš naozaj záujem hneď si ťa "píšem". Myslím že by si bola genialny beta reader. :-D  
A moje šialené depresie si nevšímaj. :D

15 Tarin Tarin | Web | 19. dubna 2010 v 18:12 | Reagovat

Ak budeš náhodou súhlasiť bola by som rada keby sme to všetko prebrali cez mail. :-D Tak mi potom nakoniec aj môžeš posielať opravy a dotazy.

16 Ayamee Ayamee | 19. dubna 2010 v 19:23 | Reagovat

[13]: A môžem, ako ne-nemčinár, poprosiť i slovenský preklad :D? Všetko je fér, veď pridávam viac-menej každý týždeň, len som mala... chvíľku pauzičku :D. Ale ďalšia kapča bude okolo konca týždňa, tak čo? A i tak už finušujeme, len 5 ich zostáva... :-D

[12]: Nepísala si koment? Hm, možno sa mi to len zdá :-D. Ta ja neviem... :-|  :-(

[14]: [15]: Poslala som ti mail ;-)

17 Írime Írime | 20. dubna 2010 v 16:20 | Reagovat

[16]: Len päť? Ach, jetzt bin ich traurig :-(

Hah, najprv som bola šťastná a teraz smutná - to je taký zhrnutý preklad :-D

18 Tina A. Tina A. | E-mail | Web | 20. dubna 2010 v 23:43 | Reagovat

Hézky! Chigiru s Lacrimou sú takí zlatí! Ale možno by to chcelo trošilinku viac Ruphusa... :-D

[12]: Presne toto robí aj mne, až na ten rámček, mne sa to do žiadneho rámčeka "neobaľuje". Napíšem komentár a keď ho chcem odoslať, klikám tam, klikám, a ono nič!
Tak to teda aj ja napíšem sem. Tá slashová glosa sa vám fakt vydarila, konečne som sa tento týždeň dobre zasmiala. :D

19 Ayamee Ayamee | E-mail | Web | 25. dubna 2010 v 15:32 | Reagovat

[17]: A prečo na mňa vlastne hovoríš po nemecky? :D

Áno, päť, ale včera som napríklad napísala krátku "poviedočku" z Arterovho pohľadu, plus mám ešte novú poviedku s Ruphusom a Lacrimou v hlavných úlohách... Tieto moje postavičky mi prosto nedajú pokojn, no ;-)

[18]: Aj ja si myslím - Ruphusa nikdy nie je dosť, hoci v posledných kapitolách tejto poviedky ho bude až priveľa!

A nechápem, ako je možné, že vám na tom blogspote nejde komentovať! Ja neviem, v čom je problém! Teda, aj ja som dnes písala dva komentáre a hoci ma blogspot ubezpečil, že komentár bol zverejnený, nič sa nestalo, nič som zverejnené nevidela! Až som sa zľakla :-?! Ale potom, keď som z článku odišla a opäť naň klikla, už tam môj koment bol... Ja už fakt neviem...

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama