Deviata kapitola: Poškoláci (1)

2. dubna 2010 v 19:07 | Zina Sykorská |  Slza a osud
Bola som u vás doma," začala Rima opatrne, pozorne sledujúc Chigirov výraz.

Chlapec okamžite spozornel: "Doma?"

"Svojej mame veľmi chýbaš," pokračovala pokojne, hoci čakala, že jej priateľ tento jej drobný výlet až tak pokojne nespracuje.

A jej predpoklad bol dokonale správny - Chigiru mal poniekiaľ výbušnú povahu. "LACRIMA!" jej meno priam zvreskol. S hrmotom sa postavil zo stoličky a nahnevane tresol do stola. Zostal stáť, opierajúc sa oň, pohľad mu smeroval k zemi, pre vlasy, ktoré mu náhle spadali do tváre, mu nevidela do očí, hoci si živo dokázala predstaviť blesky, ktoré z nich šľahali.

"Chodievaš za ňou, však?" jeho prudká reakcia ju už nedokázala vyviesť z miery, hoci väčšina študentov 0.A na nich prekvapivo hľadela. Lacrima aktuálne Chigirovi robila spoločnosť počas jednej z prestávok v jeho triede, chcela ho prehovoriť na istý výlet, preto sa tu zastavila.

"LACRIMA!" opäť zostra zopakoval jej meno, tento raz o čosi naštvanejšie, čím potvrdil, že trafila presne do čierneho.


"Chodievaš za ňou tak, aby to nevedela, tak aby to nik nevedel, nemám pravdu?" spýtala sa ho, hoci to bola skôr básnická otázka, "Mám!"

Konečne sa na ňu pozrel, no jeho pohľad nebol naštvaný, bol... smutný.

"Prečo za ňou chodievaš iba tajne, prečo..."

Dopovedal to za ňu: "Prečo sa jej desať rokov mŕtvy syn jedného dňa neobjaví na prahu jej domu? Veď to jednoducho nejde!"

"Ja viem, je to proti tým pravidlám, o ktorých ani nemám vedieť, ale..."

"Tu vôbec nejde o pravidlá, ja kašlem na pravidlá!" konečne si sadol a tie zvedavé pohľady spolužiakov sa naoko stiahli, "Ono to proste nejde..."

"Ani keby ste sa čírou náhodou stretli?"

"Nemôžeš veriť aj na náhody, aj na osud, Lacrima!"

"Medzi náhodou a osudom je len tenká čiara!" zahlásila Rima už naštvane. Pre ich drobnú výmenu názorov si ani nevšimla, že už dávno zazvonilo na hodinu, dokonca ani to, že do triedy už vošiel profesor, ktorý na ňu teraz pohoršene hľadel spred tabule.

"Pardón," usmiala sa profesorovým smerom nevinne, čo najrýchlejšie sa snažiac dostať preč, "A nabudúce by si sa mohol aspoň rozlúčiť, keď si len tak zmizneš!" sykla ešte Chigirovým smerom, bol to riadne naštvaný tón. "Čaute, decká!" rozlúčila sa s celou triedou a jej hlások bol zrazu sladký ani med, dokonca im aj zamávala. Poslednýkrát sa mimoriadne nepekne zamračila na Chigira, ktorý sa aktuálne tváril dokonale nechápavo, potom sa ešte raz kajúcne, ako tá najväčšia svätica, usmiala na prísneho profesora a už jej nebolo.

fairytales.blog.cz

"Chigiru?" vopchala Lacrima svoju hlavu do triedy 0.A. A hoci sa snažila pôsobiť naštvane, jej tón bol skôr ustaraný.

Chigiru sedel vo svojej lavici v treťom rade pri okne, a hoci bol čímsi zaujatý, na okamih k nej znechutene otočil hlavu.

"Tak tu si!" Lacrima viditeľne odľahlo, postavila sa do dverí, "Ale veľmi si nenamýšľaj, stále som na teba riadne naštvaná, len kontrolujem či si mi zasa," to slovo zdôraznila, "nezdrhol. A to bez akejkoľvek rozlúčky!" dodala namrzene.

Nepekne na ňu zazeral iba chvíľu, potom sa opäť vrátil k... "Som po škole," oznámil jej sucho, "Mám tisíckrát napísať..." na okamih sa akosi zasekol, no rýchlo sa vynašiel, "Mám toto tisíckrát napísať, o hodinu ma prídu skontrolovať..."

Rima sa škodoradostne zasmiala, no vošla do triedy a zavrela za sebou dvere. Namierila si to priamo k oknu. Prisunula si k nemu stoličku a takmer nadšene sa na ňu usadila.

"Ukáž, čo to máš písať, pomôžem ti s tým!" načahovala sa za papierom, ktorý ležal pred ním na lavici, "Babám som vždy falšovala ospravedlnenky, nik si ani nevšimne, že si to celé nepísal ty."

"Nie!" Chigiru sa z nevysvetliteľných príčin snažil papier s rozpísaným trestom držať čo najďalej z jej dosahu, "Zvládnem to i sám! Neobťažuj sa, vlastne... Nie si na mňa aktuálne naštvaná?"

"Chi-gi-ru!" Rima sa za papierom naťahovala ako malé dieťa, no nemohla ho dočiahnuť. Preto zvolila inú taktiku. Útok šteklením!

Svojou šikovnou rukou napadla jeho bok a chlapec sa okamžite začal zvíjať v záchvate smiechu, do očí sa mu až slzy nahrnuli. A snažiac sa ubrániť šteklivýn výpadom, papier chtiac-nechtiac pustil z ruky. A ten skončil v rukách Lacrimy, darmo sa za ním Chigiru ešte nešikovne načahoval. Papier totiž držala v jednej ruke, čo najďalej od neho, a druhou rukou mohla pokračovať v šteklení.

"Vyučovacia hodina začína príchodom profesora a mojou povinnosťou počas nej je venovať všetku svoju pozornosť jemu a jeho výkladu, nie svojej frajerke," čítala Lacrima nahlas.

A Chigirov záchvat smiechu spôsobený šteklením vystriedal Lacrimin rehot. Dokonca ho štekliť prestala, taká bola zaujatá vlastným chichotom.

"Ha-ha-ha, fakt vtipné," Chigiru bol razom až mimoriadne vážny, "Ako by som mohol za prekrútený zmysel pre humor nášho učiteľského zboru..." Odfrkol akosi urazene.

"Pre-prepáč..." krotila Rima svoj záchvat, "Vlastne je to hlavne moja vina, nemala som ťa zdržiavať... Akoby si za to mohol iba ty. Daj mi pero," a on jej ho poslušne podal, "Vraj "frajerka"!" zasmiala sa potichu, keď dopísala prvú vetu.

Jej ruka behala po papieri sem a tam, písala priam neuveriteľne rýchlo. Sledoval oblúčiky atramentu, ktorý ani nestihol zaschnúť a ona už obracala list. Chigiru ležal na svojej lavici, sedeli tak blízko seba... Zrazu zodvihol zrak z papiera na jej tvár. Sústredila sa a milo pri tom vraštila čelo. Vycítila jeho pohľad, využila ho na prestávku. Párkrát pomykala unavenou rukou, pozrela sa pri tom na neho, usmiala sa. No skôr, než sa stihla vrátiť k svojej práci, on spontánne vyslovil:

"Chýbala si mi," tiež sa pri tom nepatrne usmial.

Mierne ju to zaskočilo, jej úsmev na okamih skostrbatel, no napriek tomu nepoľavil. Hneď sa však vrátila k písaniu. Nevedela totiž, čo na to odpovedať, preto radšej zostala ticho. No potom...

"Ty si mi nechýbal," vyriekla, snažiac sa, aby to vyznelo čo najpresvedčivejšie. A aj keď pravdivosť jej tónu chýbala, samotné slová, ktorá vyslovila, Chigira uviedli do pomykova.

Okamžite sa narovnal, upriamil na ňu svoju razom dokonale bezvýraznú tvár. Ona sa však neprestávala venovať papieru.

"Zmizol si si a to bez rozlúčky, pri čom pár dní pred tým sme sa bavili práve o tvojich nečakaných zmiznutiach," prednášala vecne, "Nič mi nechceš povedať, neviem, kam si to mizneš a čo tam robíš. Kto vie, či mi vôbec máš prečo chýbať..."

Zostal ticho, až mala pocit, že to prehnala. Opäť ho len chcela dohnať k dákemu šokujúcemu priznaniu, nemyslela to až tak vážne, ako to povedala...

"Tak ja ti nič nechcem povedať? Minule som chcel, no zdrhla si mi s tým svojim namysleným frajerom a..."

"Čo si to povedal?" vyletela na neho Lacrima, razom sa k nemu otočila. Chigiru ju takú nahnevanú hádam ešte ani nevidel, až sa jej výrazu zľakol a mierne sa stiahol dozadu, "Kedy sme prešli k urážaniu Artera?"

"Veď ja ho neurážam. To, že je namyslený, je všeobecne konštatovaný fakt!" oponoval jej Chigiru zostra.

"Ale Arter aspoň má prečo byť namyslený! Pri svojej dokonalosti má na namyslenosť právo!"

"Počkať, počkať," vyletel na ňu Chigiru naspäť, "Čo to bol za tón? Snáď tým nenarážaš na to, že on má na namyslenosť na rozdiel od niekoho iného nárok?!"

"Prosím ťa! Si rovnako namyslený ako on, večne sa tváriš ako dáky boh, ako hotový nadčlovek, a pri tom mi ani nechceš povedať, v čom tá tvoja výnimočnosť vlastne viazne!" A ich rozhovor razom prerástol v ostrú hádku.

"Som napríklad mŕtvy, to ti nestačí?!"

"A tomu mám veriť?!" zasmiala sa opovržlivo.

"Nebola si náhodou pri mojom hrobe? A to bez môjho povolenia, podotýkam!"

"Odkedy majú mŕtvi dáke návštevné hodiny? A aj tak to nič nedokazuje!"

"Tak ty chceš iný dôkaz?!" a načiahol sa do ľavice za sebou vediac, že tam nájde presne to, čo potrebuje - istému svojmu spolužiakovi totiž sľúbil, že ho podučí tajom umenia origami, ak bude mať k dispozícii papier formátu 17 × 17 cm a tak daný spolužiak dnes len strihal a strihal...

Lacrima si uvedomila, že to, čo drží v rukách, sú nožnice, až vtedy, keď si ich jediným prudkým pohybom zabodol priamo do hrude.

Všetko sa to odohralo tak rýchlo - jeho razom bezduchý výraz, nožnice trčiace z jeho hrude, okolo ktorých sa okamžite vytvoril červený krvavý kvet. Vydral sa z nej prestrašený výkrik, v iracionálnej snahe odsunúť sa od neho čo najďalej spadla zo stoličky a on sa bezvládne na zem zviezol tiež.

"Chigiru, preboha!" prestala sa posúvať dozadu, rýchlo sa po všetkých štyroch priplazila k nemu. Triasla sa, vzlykala, nevediac, čo má robiť...

"Au," ozvalo sa akési zabrblanie, Lacrima sa nad ním skláňala, prsty mala od krvi, ako sa snažila... Vlastne ani netušila, čo robí, čo chce urobiť, čo...

No s ďalším auknutím si sám vytiahol nožnice z hrude. Akoby... Akoby sa nič nestalo... "Au, to bolelo," zakašľal, vypľul pri tom trochu krvi.

O kúsok sa odtiahla a on sa konečne mohol posadiť. Vyvaľovala na neho oči plné sĺz, ruku si zhrozene priložila k ústam. No i jeho pohľad bol mierne prestrašený.

"Č-čo...?" nevedela, ako má formulovať otázku, nevedela, čo presne sa chce vlastne spýtať.

So záujmom si prezeral svoje ruky pokropené vlastnou krvou - zababral si ich, keď odkladal skrvavené nožnice. I jej vydesený pohľad k nim zablúdil.

"Preboha!" rozvzlykala sa opäť, hodila sa mu okolo krku a tuho ho objala. Nevadilo jej, že si zakrvaví šaty, chcela ho len držať a cítiť, že jeho srdce tlčie tak, ako má. "Prečo si to urobil?" Dostala zo seba pomedzi vzlyky.

A on sa zasmial: "Nechcela si predsa dôkaz? A takto to robia vo filmoch, či nie? Tak ma napad..."

No tú vetu nestihol dopovedať, uprostred započatého slova ho prerušila parádna facka, ktorú mu uštedrila. "Tak ty si ani nevedel, čo sa stane?! Prestaň už konečne blbnúť, preboha!"

No on miesto toho, aby jej tú facku akokoľvek vyčítal, sa len pousmial a zotrel jej z líca slzu, zanechávajúc po svojom dotyku krvavú šmuhu. "Takže by som ti chýbal..." šepol, "Vždy ti chýbam..."

"Dobre, chýbaš!" priznala porazene, konečne sa usmiala a opäť sa mu vrhla okolo krku, "Ale nič mi nechceš povedať a to ma štve! Hlavne mi to však neukazuj!" Dodala bizarne veselo.

Dvere sa však zrazu rozleteli a oni sa od seba bleskovo odtiahli.

"Ale, ale, pán Tenbun," zatiahol profesor, s ktorým sa Lacrima dnes už stihla stretnúť. Bol to ten, na koho hodine sa pozabudla, ten, ktorý Chigira nechal po škole. "Nedostali ste trest práve preto, aby som vám pripomenul, že škola je seriózny ústav, v ktorom na podobné intímne záležitosti nie je miesto?" Profesorov triumfálny tón sa však razom vytratil, keď spozoroval krv na jeho košeli: "Pán Tenbun...? Čo sa vám to, preboha, stalo?"

Obaja hľadeli na profesorovu tvár. Lacrime prišlo na um upozornenie od ich profesorky, ktorý im prízvukovala na každej triednickej hodine: "V škole je za vás zodpovedný profesor, preto neblbnite a dávajte si na seba pozor! Riešiť úrazy a zranenia sa mne osobne nikdy nechce! Všetky tie zápisnice a tak..." A tento profesor aktuálne vyzeral podobne znechutene ako pani profesorka vždy, keď to vravela. Rozhodne nepôsobil nadšene, že ho čaká dáke papierovanie...

"J-ja..." ozval sa po chvíli ticha Chigiru, "Zastrihol som si do prsta?" Bola to skôr otázka ako odpoveď.

"A prečo máte od krvi celú košeľu?" spýtal sa ho profesor akosi nedôverčivo.

"Chcel som si zotrieť z rúk krv?" opäť sa Chigiru skôr pýtal, ako konštatoval.

Lacrimine oči behali od profesora k Chigirovi tam a späť.

"A vy, slečna?" oslovil ju práve vtedy, keď pohľadom skúmala Chigirovu bezvýraznú tvár.

"Mal ma odprevadiť domov, hľadala som ho..." odvetila ako v tranze. Vlastne v ňom i doslovne bola - nemohla z hlavy dostať jeho krv a ich spoločný smiech. Šialené, bizarné, neskutočné...

"Počul som vás kričať," profesor sa stále tváril akosi skepticky. Niečo mu na tom celom nesedelo, len nevedel prísť na to, čo to je. Bolo tu až príliš veľa krvi na dáky poranený prst. No ten chalan vyzeral dokonale čulo a hádam až prizdravo na to, aby to bol dáky väčší úraz...

"Veď viete, ženy," prevzal iniciatívu Chigiru, razom bol z neho celkom dobrý herec, "Zľakla sa tej krvi a to jej ani nebolo veľa." A Lacrima tomu odušu prikyvovala, hoci takmer nevnímala, čo vraví.

Profesor sa trošku silene zasmial a jeho príklad nasledoval i Chigiru s Lacrimou. Azda tak chceli odľahčiť situáciu.

"Asi už nekrvácate, však?" spýtal sa ho profesor, hoci na odpoveď ani nečakal, videl, že krvi je tam už viac ako dosť, "Aj tak si však myslím, že by ste mali ísť na ošetrovňu."

"Nie, to nebude potrebné..." snažil sa to Chigiru zahovoriť, no Lacrima profesorovým slovám pritakala s akýmsi zúfalstvom v očiach.

"Odprevadíte ho, slečna?"




 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Casion Casion | Web | 2. dubna 2010 v 19:10 | Reagovat

jj no to je prawda... pekná kapitola...

2 Tilia Tilia | 2. dubna 2010 v 19:14 | Reagovat

[1]: To už si to prečítala :D? Počuj, ty si dáky rýchločítač :D :-D :-P! Ale je to iba prvá časť kapitoly, nevošlo mi to celé do jedného článku, tak pokračovanie až zajtra ;-)

3 Casion Casion | Web | 2. dubna 2010 v 19:19 | Reagovat

jj no hej je to dosť dlhé... zopár riadkow som preskočil XD ale weľmi sa mi páči ako na ňu wierskal to bolo fakt super XD a potom ako newinne odišla XD no fakt sranda :-D

4 Tilia Tilia | 2. dubna 2010 v 19:28 | Reagovat

[3]: Potvorka, že zopár riadkov preskočila :D! Ale ty ten príbeh asi nečítaš od začiatku, nie :D? Tak sa ti ani nečudujem :-D Díky za pochvalu :D

5 Casion Casion | Web | 2. dubna 2010 v 19:36 | Reagovat

[4]: jj nie nečítam ho od začiatku...

a inak ten film Alice in Wonderland je fakt super ti odporúčam pozrieť si ho!!! strašne super XD zabáwný a sú to aj dobré efekty a weľmi dobré počítačowé scény...

6 Natalica Natalica | 3. dubna 2010 v 12:00 | Reagovat

Jééééééééééééééj, aká krásna kapitolka... I keď mne stačilo prečítať už len to slovíčko, že "krv" a už mi bolo zle... síce nie som alergická na krv ale akosi... v poslednom čase mám strach že do mňa niekto vrazí nôž a ja vykrvácam... a to ani nehovorím keď čítam alebo pozerám niečo, kde si ktosi úmyselne podreže žily (respektíve vrazí nožnice do hrude :D:-D:-);-)

7 Ayamee Ayamee | 3. dubna 2010 v 15:12 | Reagovat

[6]: Počuj, ty máš zvláštne... stavy :D. Teraz predpokladáš, že do teba niekto len tak vrazí nôž... :-)

8 Natalica Natalica | 3. dubna 2010 v 15:24 | Reagovat

[7]:To s tým nožom je ešte nič, veď len ešte pred niekoľkými dňami som mala asi taký ročný stav, že som sa bála že ma v našej pokojnej dedinke napadnú ostreľovači :-D

9 Tilia Tilia | 3. dubna 2010 v 15:28 | Reagovat

[8]: Tak to asi nebudú stavy, bude to bujná fantázia spojená s paranojou :D

10 Tilia Tilia | 3. dubna 2010 v 15:28 | Reagovat

[5]: Tak čo ťa to potom napadlo, len tak si prečítať deviatu kapitolu :D?

A áno, na Alicu RAZ pôjdem, len musím nájsť niekoho, kto bude mať čas ísť so mnou :-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama