Dvanásta kapitola: Nepriatelia

30. dubna 2010 v 22:31 | Zina Sykorská |  Slza a osud
A
rter sedel na širokej parapete okna na chalanských véckach štvrtého poschodia a nervózne pohojdával nohami. Na každého chalana - ktorí sa pre istotu ponáhľali, akoby do zvonenia na hodinu nemali ešte dobrých desať minút času - sa nepríjemne mračil, nepáčilo sa mu, že musí viesť taký dôverný rozhovor s Ruphusom na takom verejnom mieste. Vlastne mal ešte veľmi dobrú náladu - keby nie, všetkých by jednoducho vyhodil.

"Nebudem ti klamať, Arter," zvŕtal sa Ruphus pred zrkadlom, prehrabávajúc si vlasy prstami, aby mu každý jeden stál presne tak, ako si to želal, "Niečo na tom byť môže..."

Témou bol, ako inak, istý Dorian T. Preto sa Arter tváril tak zúbožene, hlava vyvrátená dohora. A to Ruphusovi ani nepovedal všetko, zamlčal napríklad jej "áno"... Skutočne to povedala, skutočne vyslovila niečo také? Čím viac nad tým rozmýšľal, tým mu to prišlo nereálnejšie. Urobila by mu niečo také?

Zo zamyslenia ho vytrhli až Ruphusove slová, okamžite spozornel. Pohľad uprel do zrkadla, v ktorom sa odrážala tvár jeho najlepšieho priateľa. Arterovo čelo sa zrazu zvraštilo, akoby k nemu to "niečo na tom byť môže" doľahlo až teraz. Tak on očakáva dáku podporu v podobe vyvrátenia tej jeho fantazijnej teórie "Dorian plus Rima" a miesto toho sa mu dostane potvrdenia jej reálnosti?!

Ruphus si však jeho náhle šialený výraz nevšimol, naďalej sa venoval svojim vlasom a dumaniu: "Ani ja ho nemám príliš v láske, poviem ti to otvorene. Vždy, keď sa ocitnem v jeho blízkosti, prepadne ma taký zvláštny pocit... Minule som to vysvetľoval tvojej frajerke..."


Vraj "tvoja frajerka", pch! Arter mal pocit, akoby ňou prestávala byť odvtedy, čo sa na scéne objavil ten...

"... Vtedy si veľmi jasne uvedomujem, že mi vlastný osud uniká pomedzi prstami alebo také niečo... Je to prosto divné... Ale to nie je to najhoršie, pretože... Všimol si si, že ešte aj Jasse po ňom ide...?"

Hoci Artera Ruphusovo vyhlásenie, že v nenávidení toho pajáca sú minimálne dvaja, aspoň na chvíľu (hoci zanedbateľnú, ale predsa) upokojilo, tá posledná veta ho nehorázne rozbesnila. "Jasse, Jasse, Jasse!" Tón, akým to povedal, Ruphusa prinútil otočiť sa k nemu a nechápavo zažmurkať. "Vieš o tom, že vkuse melieš len a len o Jassovi?!"

Bol to dokonalý výbuch nezmyselného hnevu a keby nim Arter neudrel na Ruphosovo citlivé miesto, Ruphus by sa na tomto jeho prehnanom až hlúpom správaní možno aj zasmial. Pretože to, že Arterovi z toho citového vypätia pomaly už preskakuje, bolo priam očividné. A svoju zlosť na Lacrimu si kompenzoval na nevinných kamarátoch...

"Jasse sem, Jasse tam...! Ale tu ide o mňa, len a len o mňa!" dokončil Arter svoju repliku.

V tom okamihu sa Ruphusove oči zúžili na dve zlovestné štrbiny. Mal toho dosť! To večné fňukanie nad Lacrimou, vymyslené "podozrivé" scény, žiarlivostné výstupy a opätovné fňukanie! Veď Ruphus si už nemohol ani v kľude pregélovať vlasy! Arter to všetko tak intenzívne prežíval, až v Dorianovu "nečistú hru" donútil uveriť nielen seba, ale aj samotného Ruphusa! A teraz to zaklincuje týmto vyhlásením?! Kto tu stále omieľa len a len Jassa?! Raz ho spomenul, jeden jediný raz! Tak aké stále?! Veď prečo by on - Ruphus - mal myslieť na dákeho Jassa?!

"Oh, jasné!" Ruphus bol skutočne naštvaný, "Celý svet sa točí len okolo úžasného Artera Reissa!" Naštvaný ako ešte nikdy. Ale aj on sa vyvršoval na niekom nevinnom, nahnevaný bol predovšetkým na seba... Ale bolo ľahšie zvaliť to na Artera, než priznať si pravdu o Jassovi... "Vieš čo?!" Pristúpil k nemu, aby sa i pri precedení nasledujúcich viet pomedzi zaťaté zuby dokonale počuli: "Týmto Dorian prestáva byť našim spoločným nepriateľom! Bojuj si proti nemu sám! Ja sa pridám hoc aj do trojky!" Zakončil teatrálne a už aj namosúrene kráčal preč. Dvere buchli.

Arter ešte stále strnulo sedel na podobločnici. Pochopil, že to prehnal. A už sa to nedalo vrátiť späť, toto mu Ruphus nikdy neopustí...

fairytales.blog.cz

"Ruphus?" obrátila sa k nemu Rima.

Len pred chvíľou sa zložil pri stole, kde ona už dávno čítala najnovšie povinné čítanie, kým Liu s Mishu ešte obedovali, a už odchádzal. A to si pre typické úvodné nezáväzné flirtovanie s Mishu nestihol do svojho hamburgeru ani raz zahryznúť. Baby boli plne zaujaté jedením, no Lacrima si náhlu absenciu doterajšieho úsmevu na jeho tvári všimla. Mračil sa smerom k... Lacrima otočila hlavou. Mieril k nim Arter, ani on sa netváril nadšene.

"Čo sa...?" spýtala sa ho, hoci tušila, že sa dozvie niečo tak nepríjemné, až to možno ani nechce vedieť.

"Pohádali sme sa..." vyriekol Ruphus stroho.

"Prečo?" šepla Lacrima akosi zhrozene.

Ruphus sa opäť na okamih zahľadel na Artera, obaja boli akísi... Stále sa doťahovali, ale vždy to bolo iba v medziach nevinného žartu. Veď Ruphusa ani nebolo možné si pohnevať, s chuťou sa zasmial i sám na sebe a následne to tomu druhému vrátil. Humornou formou, samozrejme. A zrazu boli pohádaní až tak veľmi, aby nevydržali vo svojej prítomnosti?

Ruphusove oči sa vrátili späť k Lacrime. "Vieš, Rima, Arter v jadre nie je zlý. Ale ten obal je taký prehnitý vlastnou pýchou, až sa k tomu dobrému základu sotva dopracuješ," zakončil vážne a odkráčal kamsi preč. S Arterom sa tesne minuli, ani na seba nepozreli.

fairytales.blog.cz

Lacrima mala pocit, akoby sa v posledných dňoch jej život obracal naruby. Niežeby sa to dialo až takým očividným spôsobom, šlo skôr o pocity, chaos v pocitoch...

V prvom rade to bol Ruphus. Deň na to, čo sa s Arterom pohádali, sa jednoducho vôbec neobjavil v škole. A paradoxné bolo najmä to, že si o neho nikto nerobil starosti. Arter nepripadal v úvahu, pretože sa tváril, akoby Ruphus zrazu ani neexistoval. Jej kamarátky taktiež netrápil, ba ani Mishu nie, a to si Lacrima myslela, že jej nie je až taký ľahostajný. Mishu si z nej dokonca robila srandu, vraj prečo ju Ruphus tak zaujíma, až je to podozrivé. Ha-ha-ha!

Akoby si nikto neuvedomoval, že Ruphus bol ako nehasnúce slnko, ktoré nedokázal rozhodiť nikto a nič. A zrazu... Bolo to prosto podozrivé, bála sa o neho!

Christian jej obavy považoval za neopodstatnené - poznajúc Ruphusovu povahu Lacriminej teórii, že môže byť v depresii alebo v podobnej hrôze, jednoducho nemohol uveriť. Podľa neho bolo pravdepodobnejšie, že sa vyspáva z nečakanej opice alebo oddychuje po náročných sexuálnych orgiách.

Jediným, kto prejavil aký-taký záujem o Ruphusovo dobro, bol, ku podivu, Jasse. Hneď, ako onú hádku a Ruphusovu absenciu Lacrima spomenula, vytiahol spontánne mobil a nezvestnému zavolal. No nedovolal sa. A keďže ho o chvíľu Jack súril na futbalový tréning, nadiktoval jej Ruphusovo číslo, vraj mu má skúsiť zatelefonovať neskôr. Čo Rima, samozrejme, urobila, volala niekoľkokrát, no taktiež neúspešne. V škole sa neukázal už tri dni...

Ruphus však nebol jediným pohrešovaným. Zmizol i Chigiru. To jej však, po pravde, až tak veľmi nevadilo. Po tom bizarnom ukončení tej ich na prvý pohľad tak nevinne vyzerajúcej hry by nevedela, ako sa má k nemu chovať. Bolo lepšie, že si jedno z tých svojich nečakaných zmiznutí naplánoval práve na túto dobu. Takto si to celé mohla lepšie premyslieť. Ale o čom chcela vlastne premýšľať...?

Arter v poslednej dobe tiež nebol práve vo svojej koži. Lacrima to najprv pripisovala tej hádke s Ruphusom, ktorú pravdepodobne zapríčinil práve Arter. Keď sa ho spýtala, čo sa medzi nimi stalo, vykĺzlo mu tiché: "nemal som to povedať..." a táto téma sa okamžite stala tabu.

"Nad čím premýšľaš?" spýtal sa jej Arter. Obaja boli už pridlho ticho, ponorení do svojich vlastných myšlienok. Ležali spolu v parku pod stromom, na Liuinej deke, chceli sa učiť na skúšky, ktorých mali takto ku koncu školského roka viac ako dosť. Vlastne len Lacrima si so sebou priniesla i učebnice, ktoré i tak ležali skladom obďaleč v tráve, Arter nebol ten typ, čo by sa poctivo učil, veď to ani nepotreboval. Stačilo mu večer si pred testom prelistovať Christianove dokonalé poznámky a  slušnú známku mal zaručenú. Keby sa štúdiu skutočne venoval, mohol byť i premiantom triedy...

"Prosím?" spýtala sa Lacrima neprítomne.

"Ale nič..." zabrblal Arter a posadil sa. Už vtedy mohla vytušiť, že niečo nie je v poriadku. "Prečo ho neoslovuješ "Dorian"? Ako všetci ostatní..." Ozval sa po chvíli.

Vtedy sa posadila i Lacrima, bola to veľmi zvláštna otázka. "Čo prosím?"

Arter sa na ňu ani nepozrel, nemohla mu vidieť do tváre. Hľadel dolu, do zeme, rukami sa nervózne pohrával s niťou trčiacou z deky, len aby mal čo robiť. "Prečo mu vravíš "Chichiru" či ako sa to volá, keď povedal, že mu to oslovenie vadí?"

"Ale odo mňa mu to vraj nevadí..." šepla.

Tak od nej mu to nevadí...!? Akoby toto bol ešte väčší dôkaz o tom, že ju stratil, než to jej hlúpe "áno"!

"Asi preto, že my sme starí kamaráti, volala som ho tak vždy..." tipovala Lacrima ďalej.

"Lacrima, vy nie ste LEN kamaráti!" Konečne sa k nej obrátil, pretože toto jej musel povedať z očí do očí. "Ty ho jednoducho miluješ a podľa mňa si ho vždy aj milovala!" Mal chuť kričať, zarevať to, ako veľmi ho tieto slová bolia, do celého sveta. Jeho hlas však napriek tomu zostával až desivo pokojný. Akoby skôr, než nadobro prehrá, vytiahol bielu zástavu a zamával ňou. "Možno si si to len nevšimla... Tak, ako si si nevšimla, že neľúbiš mňa. Nikdy si ma neľúbila. Myslím skutočne ľúbiť, nie iba platonicky, zo zvyku."

Videl, ako sa jej oči naplnili slzami, skúsila namietnuť chabé: "Ale...", no on len záporne pokrútil hlavou - ešte nepovedal všetko, čo chcel.

"Keď sa spýtaš ktorejkoľvek charitčanky koho miluje, každá druhá ti povie, že Artera Reissa! A každá tretia, že Ruphusa..." dokonca sa na tom krátko zasmial, "Ale toto nie je skutočná láska, Rima..."

Mala chuť zastaviť ho, prestať počúvať tie hlúposti, čo sa jej snažil natĺcť do hlavy. Nebolo to tak, nebolo! Ľúbila ho! Po lícach sa jej skotúľali prvé slzy, z posledných síl šepla jeho meno, pokúsila sa mu položiť ruku na plecia, aby mu to vysvetlila. No on ju odstrčil a vstal, aby po vyrieknutí svojich posledných slov mohol čo najskôr odísť. Hľadel na ňu zhora, sedela na deke a plakala, vyzerala tak zúbožene, až mu takmer trhalo srdce.

"Keď nemôžem mať celé tvoje srdce, pretože v ňom kempuje Dorian a kempuje tam snáď už odjakživa, tak ho nechcem vôbec!" neubránil sa Arter a zvýšil trochu hlas.

Na čo sa ona skutočne rozplakala, vzlykala, slzy jej v potokoch stekali po tvári, darmo sa ich snažila zotrieť rukou.

"Neplač..." chlácholil ju. Takto to nechcel... "I tak som len taký namyslený, extrémne žiarlivý pako, čo má pribujnú fantáziu. Správam sa ako boh a pri tom jediné, čo viem, je strafiť sa do futbalovej lopty. Konečne som mal skutočnú babu, babu, ktorú som fakt miloval, no moje neohrozené ego si to uvedomilo až priveľmi neskoro... Asi si to aj zaslúžim..." na okamih si k tvári priložil ruku - mierne sa mu triasla -, už ďalej nevládal, "Pre-prepáč!" Povedal a sklonil sa k nej, aby ju ešte raz pobozkal.

Vášnivo spojil svoje pery s tými jej, rukou prešiel po jej teplej hebkej koži na zátylku, keď jej na chvíľu zašiel do vlasov. Jej pery boli slané, slané od toľkých sĺz. Takto ju ešte nikdy nepobozkal. Pretože to bolo naposledy.

fairytales.blog.cz

Chigiru sedel zvalený v jednej z posledných lavíc a znudene po nej poklopkával prstami. Potreboval sa súrne porozprávať s Chartiom. Chcel dať výpoveď... Alebo také niečo. Nemôžu ho predsa nútiť toto robiť! Alebo môžu...? Obával sa, že tento nepríjemný rozhovor bude viac ako zbytočný...

Nepríjemný preto, lebo Chartia nemal rád. A to práve preto, lebo Chartius mal rád jeho. Bol na neho priam vysadený, bol jeho miláčikom, každému ho dával za príklad, vlastne ho považoval takmer za svojho syna, čím sa nijako netajil. A problém bol v tom, že tá hra na otca a syna sa časom zapáčila i samotnému Chigirovi. A to nebolo dobre!

Vzhľadom na to, že Chigiru otca veľmi nepoznal, nemal mu tento rodič prečo chýbať, veď si naňho ani riadne nespomínal, odišiel príliš skoro. No keď sa na obzore objavila jeho náhrada v podobe starého bláznivého "boha", bolo to zrazu... neočakávane pekné. Keď teraz nemohol mať matku, našiel aspoň otca, ktorého doteraz nemal...

Ale jemu sa to delenie na "doteraz" a "odteraz" - "pred smrťou" a "po smrti" - jednoducho nepáčilo! Áno, ako hlúpe malé decko ho možnosť stať sa nesmrteľnou bytosťou zlákala. Najmä ak druhou možnou voľbou bola smrť... Ale čím viac času trávil na zemi medzi ľuďmi a dospieval, tým viac si uvedomoval, že lepšie by bolo byť mŕtvy než... takýto.

Preto Chartia mal rád a zároveň ho nenávidel. Lebo mu svoj údel dával za vinu. On tu bol predsa tým "big bossom", "bohom"! Tak kto za to celé mohol, ak nie práve on?! A keďže šlo o dva úplne protichodné pocity, svoju dilemu riešil tým, že sa Chartiovi prosto vyhýbal...

Očami na okamih prebehol po triede, aby sa dáko rozptýlil. Biela. Plná detí. V bielom. Na chvíľku sa pristavil pri Damnumii... vlastne Mii a Laurelovi. Znudení školáci hrali piškvorky v jednej z predných lavíc, učiteľ si ich nepozornosť nevšimol. A to boli pomerne hluční. Mia, ako inak, vyhrávala, Laurel nezískal ani bod, preto sa na ňom odušu smiala, keď sa snažil ďalším svojim ťahom zvrtnúť situáciu vo svoj prospech - rozmýšľal nad ním už hádam päť minút. Pár žiakov ho podporovalo, hlasno skandovali jeho meno. A zvyšok triedy bol podobne hlučný, každý sa venoval vlastnej zábave.

No vždy nadšený Chartius si to absolútne nevšímal. Pozornosť venoval šťastlivcovi pred tabuľou, ktorý práve odpovedal: "Láska, Nenávisť, Život, Smrť, Bolesť, Osud... Sme Abstraktné pojmy. Existujeme, stačí, že sme. Ľudia si svoj údel vyberajú sami, ale bez nás by ho nemali..." Rapotal žiačik.

Tú hlúpu poučku si Chigiru pamätal dodnes, hoci prešlo už veľa času odvtedy, čo sedel na vyučovaní v základných triedach. Potom prišla stredná, v jeho prípade "motivačné štipendium" - možnosť študovať priamo medzi ľuďmi.

Radšej sa to nemalo stať, nikdy ho nemali prijať do špeciálneho ročníka Súkromnej strednej školy svätého Chartia... Nikdy by nestretol ju a pokojne by si robil svoju prácu bez jedinej výčitky, že už nie je úplne živý! Je možné, že by svoj údel znenávidel kvôli nej, len preto, že s ňou takto nemôže byť?

Lacrima...

Lacrima! Lacrima, Lacrima, Lacrima! Chigiru sa v lavici okamžite vystrel. Niečo sa stalo! Niečo sa JEJ stalo! Vedel to, jednoducho to... cítil! Tú bolesť, jej bolesť! Po chrbte mu prebehli zimomriavky, roztriasli sa mu ruky, miestnosť okolo neho sa začala rozmazávať. Jediným pevným bodom zostal znudený chlapec s čiernymi vlasmi a smutne tmavými očami. Pain, bol to Laurelov kamarát. Chigiru sa na neho díval akosi zhrozene a Pain to vycítil, keď si prestal čarbať do zošita a uprel na neho zmätený pohľad. Bolesť, bolesť! Bol to taký... priľudský pocit!

Chigiru prudko vstal až zhodil stoličku, na ktorej sedel. A tá sa s prudkým rachotom prevrátila. Razom sa do neho zavŕtali dva tucty nechápavých očí. Nemal ten chalan ticho počkať na koniec vyučovania, aby sa porozprával s Chartiom? Tak čo to teraz vystrája?!

Samozrejme, pár žiakov vedelo viac ako ostatní. Freya, ktorá si doteraz nezainteresovane obtáčala pramienok svojich svetlých vlasov o ukazovák a vyfukovala bubliny zo žuvačky, na neho hľadela s otvorenými ústami.

"Chigiru?" náhle sa o neho veľmi živo zaujímal i samotný Chartius. Hoci keď ho chlapec žiadal o súrny rozhovor, poslal ho počkať na koniec hodiny do jednej zo zadných lavíc, až taký dôležitý pre neho vtedy bol!

No Chigiru nemal čas niečo vysvetľovať. Teraz ho nezaujímalo nič, len ona, ona, jedine ona. Niečo sa jej stalo! A on jej musel pomôcť, musel niečo urobiť! Niečo, niečo, čokoľvek! A tak proste zmizol, rozplynul sa vo vzduchu.

Keď sa o niekoľko sekúnd objavil v jej izbe, ocitol sa v tme. Nevidel nič, no vedel, že tam je, počul ju plakať. Zažal lampu na nočnom stolíku a miestnosť osvetlilo tlmené svetlo.

"Lacrima?" zašepkal, aby ju nevystrašil.

Vzhliadla k nemu na kratučký okamih a potom uplakanú tvár opäť zaborila do svojich kolien. Sedela schúlená v kúte na opačnej strane miestnosti, no on zrazu čupel vedľa nej a snažil sa ju nejako upokojiť. Nemohol sa pozerať na to, ako trpí!

"My sme sa roz..." nedokázala to ani dokončiť, ešte väčšmi sa rozvzlykala.

"Pšt," pokúšal sa ju utíšiť. Rozišla sa s Arterom... A tak veľmi ju to vzalo?! Razom mu prišlo akosi zle. Chcel ju pohladiť po vlasoch, ale na poslednú chvíľu svoju ruku odtiahol.

"Po-povedal, že my nie sme len kamaráti..." keď to hovorila, pozerala sa mu priamo do očí, chcela totižto vedieť, ako bude reagovať, "A... A možno mal pravdu!"

"Nie, nemal, Lacrima!" prekvapilo ju, že ho jej slová ani na okamih nezaskočili, odpovedal okamžite - nemal nad čím rozmýšľať, mal v tom jasno, "My by sme nemali byť ani len tými priateľmi, nieto ešte čímsi viac...!"

"A-ale..." Čo sa jej to dialo?! Všetci ju opúšťali a jej zostalo iba hlúpe "ale", ktoré aj tak nikoho nezaujímalo?!

"Žiadne "ale", Lacrima, pochop to už konečne! Aký osud môže mať samotný Osud? Veď jej to priam smiešne!"

No jej to smiešne nepripadalo, mala chuť plakať, ale keďže už plakala, zostávalo jej iba nariekať ešte viac.

"Ne-neplač!" chlácholil ju a tento raz sa skutočne pokúsil pohladiť ju i láskyplne po vlasoch. No opäť to zostalo iba pri pokuse, teraz jeho ruku zastavila ona sama.

"Neplač?!" Prečo naivne verila, že táto scéna bude mať úplne iné zakončenie? "Ja som asi odsúdená k slzám! Volám sa tak - "Lacrima", latinsky "slza"!"

Dievčina sa rozvzlykala ešte viac, ak plakať viac ako doteraz bolo vôbec fyziologicky možné. Odtiahla sa od neho, pevne si objala kolená. Nechcela ho viac vidieť, chcela, aby odišiel!

"Prepáč," začula po chvíli akoby z diaľky. Keď sa odvážila pozrieť sa, už tam nebol. Zmizol.







 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Natalica Natalica | 1. května 2010 v 11:46 | Reagovat

Ahááá, tak teraz už aj chápem tomu názvu tejto poviedky - že Slza a osud... Akože vedela som odkiaľ sa tam objavilo to "osud", ale netušila som čo tam robí to "slza", i keď sa mi to vždy zdalo ako čačaný nadpis... no a teraz to už viem...

No a kapitolka... ja... síce som to čítala ešte pred asi hodinou (alebo dvomi?) ešte teraz som obsahom tejto kapitolky... uchvátená, to bude to správne slovo... aby si vedela, mne ku šťastiu stačí iba priemerne napísaná poviedka s dobrým dejom. Ale ak je nejaká poviedka perfektne napísaná a má nejaký dej (to je jedno že je to len taká oddychovka, len to nesmie mať "dej" ako napr. Deň sv. Marka), ocitnem sa priamo v... extáze. No a do takejto extázy ma vrhla poviedka "Slza a osud", i keď je to iba taká oddychovka (s perfektne napísaným dejom.) dúfam že si ma pochopila ;-)

No a skoro by som zabudla... čítala som tvoju glosu na Glosátorskom doupěti( je perfektná, dosť som sa na nej nasmiala) a musím uznať že máš pravdu, ja som taký osamotený glosátor... ale ak by si chcela, môžme spolu ešte niečo glosnúť ;-)

2 Ayamee Ayamee | Web | 1. května 2010 v 14:35 | Reagovat

[1]: Ďakujem, ďakujem veľmi pekne za milý komentár :D. Potešila si ma :D.

A áno, áno, raz spolu určite ešte niečo glosneme, to si píše! To si ma len pekne inšpirovala, aj ja som prosto chcela niečo glosovať i úplne sama, byť sama sebe pánom, glosnúť a zverejniť glosu kedy len chcem, bez čakania na glosnutie od spoluglosátorky. Tým sa fakt na spoluglosátorky nesťažujem, glosovanie v dvojici je väčšia sranda, ale aj také glosátorske samotárstvo má svoje plusy, preto nebude na škodu, ak budem glosovať jednu poviedku i ja sama :-D

3 Natalica Natalica | 1. května 2010 v 17:29 | Reagovat

[2]: Ok, tak keď budeš chcieť niečo glosnúť, napíš mi na mail ;-)

A ešte som ti zabudla pochváliť to začiatočné "A"! Takže teda chválim, je to veľmi pekné A :-D

4 Leila Leila | Web | 3. května 2010 v 17:33 | Reagovat

uau, uau, uau... ja nemám vety, čo vety slova! perfektné! naozaj ako napísala Natalica sme v extáze! nezmôžem sa na viac, lebo už ma zmáha horúčka...

5 Daffodil Daffodil | Web | 6. května 2010 v 11:01 | Reagovat

Prepáč Aya, síce som to čítala už dávnejšie, nemala som veľmi chuť do komentovania. Ale bolo to skvelé (ako vždy ^^), ale ja sa stále neviem dokopať k prekladu, tak radšej na seba veľmi neupozorňujem :-D

Som zvedavá na tú poslednú kapitolu, keď si písala u capepeidy, že sa ti už nechcelo :D

6 Ayamee Ayamee | 6. května 2010 v 21:23 | Reagovat

[5]: Na tú poslednú kapču by som až taká zvedavá nebola, slečna Capepeidy mi po tom, čo si ju prečítala, povedala, aby som ju celú prepísala, lebo som ju totálne odflákla! Nikto mi prosto neverí, že je hrozná, každý je len zvedavý, čo je to zač a vôbec ma nepočúvate, keď poviem, aký je to desivý des :D.

Čiže vzhľadom k tomu, že by som tú poslednú kapču mala prepísať, sa tiež moc neozývam, lebo sa mi tiež nechce ;-).

Ale z tej Poznačenej si mi mohla poslať tú časť 4-rky, čo už máš, veď si niečo také spomínala a ja som ti to schválila :-D. Pošli, ak chceš :D

7 Ayamee Ayamee | 6. května 2010 v 21:25 | Reagovat

[4]: Hah a tak slečne Daffodilke odpíšem hneď a na slečnu Leilu som zabudla. Pardón ^///^ Ale  čo prosto povedať, ak nie: díky moc za milé slová :D?

[3]: Táto "abeceda" (narážam na úvodné "A") nie je práveže nič moc, ehm, ehm...

A jasné, dám vedieť ;-)

8 Daffodil Daffodil | 7. května 2010 v 17:46 | Reagovat

[6]: No s tou časťou som to trochu prehnala... skôr čiastočkou xD Polka strany...plus - mínus... :-? Keď som ti to písala, akurát som prekladala tak som dúfala, že toho preložím omnoho viac, no príšerne ma to nudilo, tak som to celé zas vypla :-D

9 Ayamee Ayamee | E-mail | Web | 7. května 2010 v 19:33 | Reagovat

[8]: Mne niečo hovor, ja sa premáham to znova otvoriť už asi... dva týždne :D. Keď ono je to hroznééééééééééé! Minule tam pobehovala mačka a na troch síce tých piťavých stránkach, ako to my máme v tom pdf-ku, ale aj tak, no prosto na troch strán sa tam rozplýva nad tým, ako sú mačky spriaznené s upírmi :-?. Koho to trápi, kde je reálny dej? Také blbosti tam rozoberá na celé kapitoly!

Ale ako si písala na blog-u, som zvedavá, ako bude vyzerať tá ich úžo škola... :-D

10 Tina Avoatti Tina Avoatti | 16. května 2010 v 20:58 | Reagovat

Tak ja idem robiť nejakú vec do školy, si zháňam info po nete, a zrazu sa pristihnem, že som sa začítala. A nie do článku o ekológii! 8-O (ale to mi vôbec neprekáža)

Líbí se mi, ako sa to celé vyvíja. Mám taký pocit, že viem, ako to bude pokračovať, že viem detaily. Možno neviem, ale mám pocit, že viem, a líbí se mi to. :D
Ale možno to bude celé inak...
Tá poviedka každou ďalšou kapitolou lepšia a lepšia.

A som tááákto veľmi zvedavá, čo má Ruphus s Jassom. :-D

11 Ayamee Ayamee | E-mail | Web | 17. května 2010 v 16:26 | Reagovat

[10]: Všetko s ním má, všetkooo :D

A ďakujem za pochvalu, aj keď samozrejme, že vieš, ako sa to bude vyvíjať, je to dosť priehľadné, veď je to klišé ;-)

12 Tina Avoatti Tina Avoatti | E-mail | Web | 21. května 2010 v 16:00 | Reagovat

[11]: Všetkooo? Tak to sa k tomu musím dostať ešte dnes! :-D

13 Ayamee Ayamee | E-mail | Web | 22. května 2010 v 3:10 | Reagovat

[12]: Ale v tejto poviedke spolu nemajú nič :D. Takže sa niet kam ponáhľať ;-). Vlastne oni spolu stále majú všetko a zároveň že nič. Ja túto dvojicu tak ľúbim, buheee :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama