Ľudské pocity

1. července 2010 v 2:58 | Zina Sykorská
H
ádam prvýkrát absolútne netuším, kam zaradiť túto poviedku. O.o Ide totižto o príspevok do poviedkovej súťaže, v ktorej som nedávno súťažila - Tarinkinej SONPP - na tému "ľudské pocity". Ku ktorej som napísala nasledovných pár riadkov o dileme istého Chigira/Doriana z našej starej známej poviedky Slza a osud. Do rubriky Slza a osud tento článok zaraďovať nechcem, pretože v tej rubrike chýba ešte epilóg (a verte, že mňa by sakramensky štvalo, keby epilóg nenasledoval bezprostredne za poslednou kapitolou - to ten perfekcionizmus ^.^). No na strane druhej, táto poviedočka mi značne pomohla v splietaní záverečných vlákienok pointy Slzy a osudu...

Rubriku nechajme rubrikou (hoci by som si možno mohla založiť dáku oomenovskú rubriku alebo čo, takýchto poviedok pomimo Slzy a osudu a zasa nie AŽ tak mimo mám dosť *grin*), radšej vám poprajem príjemné čítanie, hoci mnohí ste dané dielko už čítali práve v spomínanej súťaži. Urobila som však zopár nenápadných drobných úprav, no.



Ľudské pocity



Sedel na studenom kamennom múriku, ktorý obkľučoval celý park, a sledoval ľudské pocity. On, ktorý človekom nikdy nebol, aj keď donedávna ešte veril, že ním len prestal byť.

Všimol si mladú mamičku, ktorá ťahala za ruku svoju ratolesť, zvíjajúcu sa v záchvate plaču. Ako krásne dokáže dať človek najavo, že sa mu niečo nepáči! Bezmocné dieťa ďalej nariekalo, ak mu žena doteraz i venovala dáku pozornosť, zrazu sa rozhodla nechať ho sa vyplakať, veď jeho to prejde!

Sledoval odtiene pocitov, ktoré sa menili na detskej tváričke - bezmocnosť, smútok, namosúrenosť, urazenosť... No potom sa mu dvojica stratila z dohľadu, dieťa si nakoniec hádam predsa len vydupalo aspoň rýchlu návštevu detských preliezačiek.

Videl zopár školákov, ktorí úhľadný trávnik parku zmenili na ihrisko, rozjarene sa po ňom naháňali za futbalovou loptou; boli veselí, šťastní, bezstarostní. Ich svet sa na chvíľu scvrkol na kus zelenej trávnatej plochy a tú bieločiernu guľu. Na ničom inom teraz nezáležalo, všetko bolo razom také jednoduché!

Až kým to neskomplikoval akýsi postarší pán vo vyšúchanej pracovnej kombinéze, ktorý deckám prišiel vynadať, že ničia jeho trávnik. Tvár mu horela červeňou, spodná pera sa mu triasla, besne mával rukami, keď sa snažil zakročiť ručne stručne a vyťahať dáke chlapča za trest za uši. Toľko hnevu pre trávu, ktorá i tak dorastie!

Deti však mali z namosúreného záhradníka zábavu, utekali pred ním, provokovali ho. A keď ich to už prestalo baviť - a pána takisto, opierajúc sa o vlastné kolená ťažko predychával -, rozutekali sa kamsi preč.

Dorian svoj pohľad presunul na zamilovaný párik tínedžerov, ktorí kráčali ruka v ruke po kamennom chodníku, on jej do uška šepkal dáke milé slovká, ona sa chichotala.

Toľko ľudských pocitov a on zrazu nevedel, ktorý je ktorý, ako ich má všetky pomenovať - akoby mu došli slová. Pretože on ich nepotreboval vymenovať či definovať, potreboval ich cítiť!

Pohľad nespúšťal zo zamilovanej dvojice. Láska...

Na okamih sa mu zazdalo, že porozumel otcovej potrebe vyskúšať si, aké je to byť človekom.

Čo robí človeka človekom? Pocity. A jedným z najsilnejších ľudských pocitov bola práve láska, tá sa aj dala najjednoduchšie vyskúšať - veď zamilovať sa je také ľahké! No ide o takú jednoduchú úlohu i pre niekoho, kto človekom nie je?

Jeho otcovi sa to nepodarilo; Dorian neveril, že otec matku skutočne ľúbil, že otec ich ľúbil. Dorian starší sa síce zaprisahal, že odišiel preto, aby neokúsil tú odvrátenú stránku lásky - a síce bolesť -, vraj chcel odísť skôr, než by sa skutočne zamiloval, potom by to bolo ťažšie, bolestivejšie... Dorian mal však inú teóriu - podľa neho otca ľudské pocity časom začali jednoducho nudiť.

Ľudia a ich pocity...

Nebolo lepšie, keď ešte bol človekom; keď ešte cítil?

Keď si ešte myslel, že je človekom; keď si ešte myslel, že cíti?

Keď cítil, pretože veril, že cíti? Hra na pocity, hoci nevedomá.

Už dlho nepociťoval nič len prázdno, akoby mu niečo chýbalo. Možno by sa mal hrať i naďalej, i tá pretvárka bola lepšia ako nič.

Hra na ľudské pocity...
  

Ak niekoho zaujíma, kedy presne sa táto Chigirova/Dorianova návšteva parku uskutočnila, myslím si, že to bolo niekedy medzi čítaním Príručky v Schönbrunne a záverečnou scénou u Rimy. ;)



 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Foxie Foxie | Web | 2. července 2010 v 9:53 | Reagovat

V spomínanej súťaži som to nečítala, ale bolo to skvelé! Fakt skvelé a asi mi došli slová, už nemám čo dodať. To bude tou debilnou migrénou :-?. Takže...chválim ťa a možno sa ešte zastavím, aby som dala nejaký zrozumiteľnejší koment :-P.

2 Ayamee Ayamee | E-mail | Web | 2. července 2010 v 17:44 | Reagovat

[1]: Za pochvalu ďakovala, aj takto v skratke to stačí, cením si to moc a moc :D

3 pierrot the clown pierrot the clown | 2. července 2010 v 22:58 | Reagovat

Ja som z tých, čo to už čítali v súťaži, ale rada som si to prečítala znova. Pekne si tie pocity vystihla, i keď dosť stručne, ale trefne. Je to super! :)

A vieš, čo máš v piatom odseku?  "...postarší pán vo vyšúchanej pracovnej kombinéze, ktorí deckám prišiel vynadať..." Tých pánov bolo viac, hm?

4 pierrot the clown pierrot the clown | 2. července 2010 v 23:06 | Reagovat

[3]: Ehm, hrám sa tu na múdru a tuším tam mám sama chybu...
(a možno nie, tak načo tu na to upozorňujem? mehé, toto som nikdy nevedela, tak si nemôžem byť istá... *skrýva sa za obrazovku notebooku*)

5 Ayamee Ayamee | E-mail | 19. července 2010 v 0:03 | Reagovat

[4]: Ale áno, áno, áno! JA tam mám úplne že otrasnú chybu O_O (a tebe tam naopak žiadnu nevidím 8-O), díky ti moc a moc za upozornenie na ňu! Napravím!

[3]: Stručne?! Ale vraj trefne, veď preto :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama