Poviedka o ničom

24. srpna 2010 v 15:42 | Zina Sykorská
P
ráve pre toto mám radšej Artera ako Chigira/Doriana! Chigiru/Dorian má celú tú svoju sexi tajomnosť, ale Arter je prosto Arter - je to síce dosť hlúpe, ale namyslených chalanov jednoducho môžem, pretože zastávam názor, že ak sú fakt taký úžasný, na dáku tú pýchu majú prirodzený nárok!

Táto poviedka je o Arterovej porozchodovej depresii (po tom, čo sa pohádal s Ruphusom, ak si ešte spomínate, a následne sa rozišiel s Rimou). Je to iba také zmätočné tliachanie, ale ak sa človek cíti podobne blbo, väčšinou z neho pocity len tak prekypujú, jeden cez druhý... A možno si vďaka tomu Artera aj o trochu viac obľúbite, možno ho väčšmi pochopíte. A možno vás to len utvrdí v tom, že Arter je debil. Pretože Arter fakt blbcom je. (: A i tak ho mám radšej ako Chigira/Doriana! Chigiru/Dorian je nudný! S Arterom je aspoň sranda. :)

A ešte čosi - ak niečomu nebudete rozumieť, nevadí. Ja to mám celé - všetky nitky osudu mojich postavičiek zo S&O - tak dokonale premyslené, až v tom je desivý chaos. ;) A posledné upozornenie: vulgarizmy!



POVIEDKA O NIČOM


Cítil som sa príšerne mizerne. A vždy, keď som sa cítil mizerne, som sa na niekom jednoducho vyvŕšil, čo bohato stačilo na to, aby mi bolo aspoň na nepatrnú chvíľu opäť fajn. A tým, kto to väčšinou najviac schytal, bol, ako inak, práve Ruphus. Ale od čoho sú priatelia, no nie? Aj keď teraz som tušil, že sa na mňa a moju mizernú náladu akurát tak vyserie. Minule som to totiž trochu prehnal... Ale prísť kvôli takej troške o naj kamoša? Veď s Ruphusom sa poznáme už odmala...

Na ten deň, kedy som ho prvý raz stretol, si pamätám veľmi dobre, hoci som bol ešte len malé nevinné decko. No stretnutím Ruphusa moja nevinnosť nadobro skončila, kto by si to teda nepamätal, však?

Moji fotrovci majú na Južnej pláži plážový dom (parádne sa v ňom robia žúrky). Kedysi som tam s nimi povinne trávieval leto. A tak sa raz stalo, že som na pláži stretol malého Ruphusa Rennara zo susedného domu - rozkopal mi môj pieskový hrad. A to len preto, aby som si ho všimol. Chcel sa so mnou spriateliť, preto sa ma prišiel spýtať, ako sa volám - poslala ho jeho matka, ktorá si jedného dňa čírou náhodou obsadila lehátko vedľa mojej matky, a tak sa dali do reči.

Ale ako decko som bol hrozný usmrkanec, maminkin maznáčik, ostatných detí som sa vždy hanbil a bál. Preto som Ruphusovi ani len neodpovedal, nevšímal som si ho, ďalej som sa hral v piesku. Tak mi moju pieskovú pevnosť skrátka rozkopal, aby si získal moju pozornosť, či skôr aby ma jednoducho nasral, keďže som jeho veľaváženú maličkosť tak odignoroval.

Od zlosti som mu potom plastovým vedierkom plným vlhkého piesku takmer rozbil hlavu. Bol to pekný hrad! A na Ruphusa to aspoň zapôsobilo, dal mi ešte jednu šancu a vzal ma k útesom, odkiaľ sme potom nenápadne sledovali dáke kočky z vedľajšej pláže, ktoré sa opaľovali hore bez. Mňa osobne niečo také vtedy ešte nezaujímalo, no Ruphus bol nadržaný snáď odjakživa a vždy...

Takto podobne som s ním na Južnej pláži prežil niekoľko liet, kým Ruphus prázdniny nezačal trávievať so svojim starším bratom Rupertom. Ktorý bol vlastne jeho otcom... A starý Ronaldo Rennaro, ktorého Ruphus až do svojich dvanástich považoval za svojho tatka, bol v skutočnosti jeho starý otec - Rupert svojmu otcovi, zdá sa, zopárkrát pretiahol frajerku (a neskôr i manželku, no aktuálne - po zistení, kto je vlastne koho synom, otcom a starým otcom - už exmanželku). Vzťahy otcov a synov v Rennarovskej famílii boli vždy komplikované. Niečo som o tom vedel - jeden z Rennarovcov bol môj najlepší kamoš.

Ale teraz bol na mňa môj najlepší kamoš nasratý. Otrasné načasovanie! Potreboval som sa predsa odreagovať, potreboval som sa odreagovať na Ruphusovi!

No ku podivu... Vlastne žiadne divy, Ruphusa poznám natoľko dobre, aby som vedel, že ten netvor nemá žiadne city. I to jeho naštvanie na mňa bolo preto hneď (dobre, možno nie až tak skoro) ta tam. Toto mu závidím - poet by povedal, že ten chalan nemá srdce. Ale ja nie som poet, preto zahlásim len: Ruphus je bezcitný kokot.

Ja som totiž city napríklad bohužiaľ mal a teraz som bol kvôli nim úplne v riti. Včera sme sa rozišli; najdlhší vzťah v histórii randenia Artera Reissa sa nadobro skončil. Päť skurvene krásnych mesiacov bolo proste fuč... Puk, Lacrima sa rachla do toho nýmanda a to snáď ešte ako malé decko, len si to akosi nevšimla. Ešteže som ja taký pozorný, všakže?

V porozchodovej depresii som sa teda vybral k Ruphusovi, dúfajúc, že kvôli tomu, že sme sa aktuálne nebavili, neupozornil ochranku, aby ma vyviedla, len čo sa objavím na recepcii. No keďže som sa teraz vyvaľoval na tom úžasnom koženom gauči v jeho mezonetovom byte, je viac ako jasné, že sa nič také nestalo. A to som sa mu nemusel ani ospravedlňovať, hneď som na neho vybalil Lacrimu a on mi ochotne na noc požičal svoj gauč. Ktorý i tak nebudem potrebovať, Ruphus ma dnes chce vytiahnuť do jeho obľúbeného baru. Čomu sa ja, samozrejme, nebránim.

Musím predsa "osláviť" svoj rozchod.

Viem, mal by som to brať z tej lepšej stránky - konečne som napríklad slobodný. Monogamia je strašné utrpenie! Až sa čudujem, že som to ja celých tých päť mesiacov vydržal. A nie, nečudujem sa, na Lacrime mi fakt záležalo... Áno, znie to ako telenovela aneb klišé na entú, ale tá baba ma prosto dostala do kolien, stačilo si ju prvý raz všimnúť na školskej chodbe, kde sa jej kvôli Mishu rozsypali tie sprosté učebnice a preto ich spolu zbierali. Zaujala ma alebo čo, tak som nasadil očarujúci arterovský úsmev a masku gavaliera a jednu z popadaných kníh som jej podal i ja. No ona mi na to neskočila, nemienila sa mi hneď vrhnúť do náruče. Čím ma, samozrejme, zaujala ešte viac!

Arterovi Reissovi nikdy nerobilo problém zbaliť ktorúkoľvek babu, vlastne sa nemusel ani veľmi snažiť. A zrazu tu bola táto obyčajná, absolútne nezaujímavá šedá myška Lacrima... Ktorá bola pre mňa už len tou svojou prostosťou zaujímavá. Čudné, ale bol som z nej absolútne mimo, neviem to racionálne vysvetliť...

No kým začala byť mimo i ona zo mňa, ubehlo takmer pol roka, počas ktorého som ju striedavo ignoroval, nevšímal si ju, striedavo po nej až nezdravo túžil a sem-tam som z nej dokonca chytal emoidné depky.

Bol som z nej až taký zúfalý, že som jej napísal hádam tucet ľúbostných básní; niektoré boli až príliš - ako to povedať? - trúfalé na to, aby sa dali publikovať v tom našom úžasnom školskom časopise. Ale väčšina z nich sa doň i tak dostala a ona už nikdy nezistí, že patrili jej, hoci ich možno aj čítala... Pridrbané sonety!

Nikdy v živote už žiaden nenapíšem, prisahám! Pretože nebudem mať komu - jednu babu som už miloval, no nedopadlo to najlepšie, a ja nemienim urobiť tú istú chybu dvakrát.

A tiež preto, lebo toto sú moje posledné riadky. Je mi to ľúto, Ringo, ale jediné, čo do tvojej klávesnice ešte naťukám, bude asi stupídny referát z organickej chémie. Ktosi (tipujem to na Jacka) mne, namyslenému futbalistovi, kedysi musel tou futbalovou loptou uštedriť poriadny zásah do hlavy, keď som si myslel, že viem písať.

Okrem rozchodu s Lacrimou totiž oslavujem i fakt, že okrem životnej lásky som prišiel i o životný sen. Spisovateľ zo mňa prosto nikdy nebude... Vydavateľstvá, ktoré sa vôbec ráčili odfajčiť môj jebnutý román (a jednoducho ho neodignorovali), sa vyjadrili jasne: ďakujeme, ale nie, na knihu to ešte nestačí. Ešte?

Som len stupídny poviedkár z treťotriednych školských novín, ktorý vyhral zo dve, tri poviedkové súťaže a i to bola najskôr náhoda toho typu, že daná súťaž práve zažívala horší ročník a neobjavila sa v nich dostatočne veľká konkurencia, ktorá by tie moje drísty vytlačila na predposledné miesto. Čo som si, kurva, vlastne myslel? Žiadne "ešte", to skôr "nikdy"!

Som predsa iba Arter Reiss, namyslený futbalista, playboy s očarujúcim úsmevom a niekoľkými oblbujúcimi frázami v rukáve... Všetko je na mne povrchné, priveľa si o sebe namýšľam, priveľmi verím svojej jedinečnosti a veľkoleposti. No v poslednej dobe sa mi nič nedarí a ja začínam uvažovať, či mi to vlastne aj nepatrí... Sú to len záblesky precitnutia v neprikrášlenú realitu - stále si to akosi nechcem priznať. Ruphus tu ale jednoznačne nie je jediným nýmandom, aj ja som riadny kokot - asi preto si tak rozumieme, no nie?

Mal by som sa prestať hrať na niekoho, kým nie som a nikdy nebudem. Nie som príkladný frajer, ktorý ovláda pojmy ako "romantika", "láska" či "milovať". Nie som ani jedinečný skrytý talent, spisovateľ, ktorý svojimi slovami raz spasí svet. Nie som nič.

Môj život bol vždy o ničom - o futbalovej lopte, genetickej predispozícii na krásu a pôsobivých hrudných svaloch, vďaka čomu som balil jednu babenku za druhou. Bol som so sebou a svojou úžasnou fenomenálnosťou viac ako spokojný, myslel som si, že môj život je dokonalosť sama o sebe (a popravde sa stále vyhýbam tendenciám prestať si to myslieť). Ale bol to život o ničom, nedával mi nič, bola to len špirála futbalových zápasov, nekonečných žúrok a cundier, čo sa okolo mňa vždy točili. Nič, nič...

No zrazu sa mi zachcelo seriózneho vzťahu, seriózneho zmyslu života... A kde som takýmto prístupom skončil? Na tomto kurevsky pohodlnom koženom gauči Ruphusovho mezonetu ako najväčší skrachovanec, utápajúci sa v depke, píšuci jebnutý denníkoidný článoček na svojom notebooku!

Pre mňa z toho plynie jediné poučenie - kým je váš svet o ničom, neurobí vám to nič.

No akonáhle ho začnete brať až príliš vážne, môže vás neúspech absolútne položiť.

Myslím, že je načase byť opäť tým namysleným, prehnane sebavedomým Arterom Reissom, ktorému najväčšmi záleží na tom, aby sa pri futbalovom tréningu čo najviac spotil, nech si potom môže zvodne zobliecť dres a pretŕčať sa tak pred uslintanými roztleskávačkami polonahý. Naháňať sa za loptou, čo dokáže i taký dement ako som ja a nie za Nobelovou cenou za literatúru. Byť opäť tým samoľúbym frajerom, ktorým som nikdy ani neprestal byť, lebo to som prosto ja, Arter Reiss. Je čas opäť žiť bezstarostný život o ničom. Lebo taký život vám nemôže urobiť nič.



 

3 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Natalica Natalica | 24. srpna 2010 v 17:37 | Reagovat

Jupíííííííí! Jupíííí! Konečne niečo pribudlo aj na tomto blogu! *skáče od radosti* už som sa nevedela dočkať nejakého čačaného dielka z dielne našej Ayamee :-D

A ináč, viem že ma zabiješ, ale ja si to rýpnutie proste nemôžem odpustiť - to tretie preškrtnuté, to s tou drogou mi strašne pripomenulo Twilight :-D Nié! Nezabíjaj ma!!! *snaží sa schovať pod stolom*

A poviedka je úžasná! Ako to ty robíš že vieš tak dobre písať????? :-D

2 Tilia Tilia | E-mail | Web | 24. srpna 2010 v 23:12 | Reagovat

[1]: Ja viem, že to pripomína Twilight. Keď som to písala, asi mi to také twilighťácke nepripadalo, ale ako som si to teraz po čase čítala... Twilight! Čiže ťa nezabíjam :D

A ďakujem za pochvalu, no až také úžasné to zasa nie je - aspoň táto poviedka konkrétne určite ni :D -, čiže ako to robím? Píšem, píšem, píšem a píšem. Ver, že čím viac píšeš, tým lepšie ti to ide a ja mám toho napísané už dosť. Nie dostatočne dosť, ale celkom dosť ;-)

3 capepeidy capepeidy | Web | 25. srpna 2010 v 8:27 | Reagovat

vau... necakala som ze to bude az tak dobre :) pacilo sa mi to hjlavne to ako sa snazil obvinit z toho ze mu to nevyslo to ze sa o nieco snazil :D ale to bolo dobre alebo to ze uz nebude hladat vazny vztah kvoli jednej stredoskolskej laske :D ale akoze chapes ma  ja viem zeb to niekedy moze tak byt ze sa niekto zamiluje raz a uz nikdy sa tak nezamiluje ako to tu hovori Arter ale podla mna to tak v realite nie je aj ked tot nebolo velmi k poviedke pardon :-D neviem co vytknut okrem mozno by tam bola fajn vtipna ironia na ozivenie ale pacilo sa mi ton :))

4 Tilia Tilia | E-mail | Web | 25. srpna 2010 v 19:07 | Reagovat

[3]: Ja viem - to s tým "raz som sa sklamal, už nikdy viac sa preto nezamilujem" podľa mňa tiež nefunguje, ale niektorí si čosi také možno po spackanom vzťahu prosto povedia, aj keď to potom nedodržia. Chápeš :D?

A vraj "nečakala som, že to bude až také dobré"! To je akože kompliment? :D Potom dík.

A počkaj, chýbala ti tam dáka vtipná irónia? Ale to je výpis z depky, tam sa až tak irónie vopchať asi nedá... Alebo to neviem ja :-D

5 capepeidy capepeidy | Web | 25. srpna 2010 v 21:42 | Reagovat

to  mal  byt kompliment lebo som mala pocit ztoho co si hovoril ze sa ti to az tak nepacilo preto len to je blbo (odo mna napisane :D)

hej ironia ale to nevadi pichnes ju dakakm inam co ty na to? :-D

6 Tilia Tilia | E-mail | Web | 25. srpna 2010 v 21:48 | Reagovat

[5]: Jasné, to s tou iróniou vykonám! Napr. by som ju mohla použiť do toho článku o našej súťaži, ktorý som ešte ani len písať nezačala *červená sa*. Ale hneď teraz idem! *odhodlane otvára Word*

7 Daffodil Daffodil | 25. srpna 2010 v 23:15 | Reagovat

Podľa mňa je ťažké písať niečo z pohľadu tvojej postavy, lebo (aspoň mne sa to stáva) sa odrazu pristihneš, že všetky tie myšlienky sú vlastne tvoje a nie tej postavy.

Teda...chápeš, že trochu vykĺzneš z myšlienok tvojej postavy a píšeš tam svoje... ehm...ja viem, že píšem nezrozumiteľne xD Ale ty ma väčšinou chápeš, tak dúfam, že ma pochopíš aj teraz ^^

8 Tilia Tilia | E-mail | Web | 26. srpna 2010 v 0:03 | Reagovat

[7]: Prečo ťažšie? Nie je to práveže ľahšie? Lepšie sa do postavy "vpiješ", je to reálnejšie, lepšie sa to číta... :D

Chápem, čo chceš povedať, len neviem, či tým na niečo narážaš alebo tak :-D. Hádam v každej mojej postave je kúsok zo mňa, ale žiadna nie je čisto autobiografická, žiadna nie som ja. Možno som si i teraz pre Artera vypožičala pár vlastných myšlienok, ale nie som to ja, je to Arter, viem sa i odosobniť... :-)

9 Daffodil Daffodil | 26. srpna 2010 v 11:56 | Reagovat

[8]: Odosobniť je to slovo!

Asi to je ľahšie...pre niekoho iného ^^ Ale ja som bola vždy divná :-D Ja totiž keď skúšam písať z pohľadu tej postavy, veľmi sa mi to nedarí...

Ozaj, zabudla som povedať, že som vždy fandila Arterovi než Chigirovi ^^ Hoci z postáv mám najradšej Chartiusa, ale čo sa týka tých dvoch, som team Arter! :-D

10 Tina A. Tina A. | 29. srpna 2010 v 16:15 | Reagovat

Ty si to písala po prečítaní prvej... ehm, teda trinástej strany Zatmenia? :D Ten začiatok. Pripomenulo mi to Jacoba, keď písal voľačo Belle, nejaký list alebo tak... to je jedno. Chcem povedať, že ten "twilightovský" začiatok ma trošku vydesil, ale potom to už bolo fájn :))
A Arter mi začína byť (o máličko) sympatickejší, než predtým 8-):-D

11 Tilia Tilia | E-mail | Web | 29. srpna 2010 v 17:50 | Reagovat

[10]: Fakt je ten začiatok taký podobný Twilightu? 8-O Teda, aj mne prišiel trochu twilightovský, ale nevedela som, že až tak veľmi! Veď kedy som ja tú ságu čítala?! Pred miliónmi rokov! :D

Ale som rada, že potom to už bolo fajn, ten začiatok i tak asi zruším, nad eho zrušením vlastne polemizujem veľmi dlho, a keďže nepotrebujem pripomínať Twilight a to ani zďaleka, tak mu idem povedať pápá. :D

[9]: Akože ti nejde ja-rozprávanie? Mne ja-rozprávanie nešlo skôr z toho dôvodu, že sa mi tam potom stále opakovalo "sa" a "som", prípadne "som sa". Ale vytrénovala som to na denníku a na blogovom denníku, čiže teraz fičím i na ja-rozprávaní. Myzarey mi tvrdila, že je omnoho ľahšie, no keďže som ho nevedela po štylistickej stránke, mne pripadalo šialene ťažké, no teraz si ho pochvaľujem, častokrát sa ti ja-rozprávaním podarí lepšie zachytiť citové rozpoloženie postavy a potom je to celé reálnejšie :-). A písať z pohľadu tej ktorej postavy a nemiešať tam svoj názory, pocity a myšlienky, ale iba tie jej? Veď vravím - v každej postave je kúsok zo mňa, čiže základ myslenia je rovnaký, snažím sa to ale meniť aspoň detailami a názormi, čo sa nie vždy darí, ale... Treba sa vedieť trochu odosobniť. Trochu. ;-)

Team Arter, no lol :D. Teraz mi to pripomína Twilight už viac ako dokonale, tam sa večne polemizuje nad team Jacob a team Edo :D. A jé, aj ty si fanynka Chartia? Aj ja! :-P

12 Daffodil Daffodil | 30. srpna 2010 v 10:40 | Reagovat

[11]: Veď áno, to "team Arter" bolo schválne ^^ Akože narážka na twilightové fanynky :D Ale ináč nie, vôbec sa na Twilight nepodobá! :D Neviem čím by malo :D

13 Tilia Tilia | E-mail | Web | 1. září 2010 v 0:32 | Reagovat

[12]: Uf, tak to som spokojná - že sa netwilightťáčtim (skús to slovo vysloviť, lol :D)

14 Foxie Foxie | Web | 11. září 2010 v 17:41 | Reagovat

K-k-krásne!!! ˇUžasná úvaha, ktorá berie dych! Vážne! A a a... iba sa zakoktávam, faktivcky neviem, ako ešte pochváliť!

15 Tilia Tilia | E-mail | Web | 11. září 2010 v 18:30 | Reagovat

[14]: Ale no no no! Každopádne ďakujem, len vás stále prízvukujem, babeny, že to zasa netreba preháňať :D

16 JohnyKraken JohnyKraken | E-mail | Web | 15. listopadu 2011 v 15:00 | Reagovat

Kdybys nebyl hlupákem, nestal by ses medvědem....:-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama