Roztrhnuté papuče

29. srpna 2010 v 18:18 | Zina Sykorská |  (M)učiareň
N
asledovná poviedka vznikla na (m)učiarenskú tému Roztrhnuté papuče, hoci by sa dala zaradiť i do inej rubriky - keby som tu dáku tú oomenovskú rubriku mala. Postavičky z nej totiž poznáte.

Pred čítaním vás opäť upozorním na zvýšený výskyt vulgarizmov, hoci na radu slečny Capepeidy som ich trochu preškrtala. A taktiež chcem podotknúť, že je to trochu dosť divná poviedka. Chcela som si vyskúšať písanie pre dospelejšie publikum, písanie o dospelejších postavách, preto som istých ľudkov nechala "vyrásť"... No takáto literatúra asi ešte nie je pre mňa, lepšie sa mi píšu tínedžerské veci. I tak sa mi však tento útržok príbehu istým spôsobom i páči, rozhodne je z tých mojich "dospeláckych" pokusov najvydarenejší.

Pretože i to som chcela spomenúť - ako sa mi darí s (m)učiarňou.
  • Začali sme v marci, za obeť mu padla téma Zelený čaj.
  • V apríli som sa pozabudla, preto som tému Roztrhnuté papuče napísala o čosi neskôr, za čo som dostala prvú trestnú tému - Choď von!
  • Májová téma bola Osem,
  • júnová Telenovela,
  • v júly som sa opäť pozabudla, preto som dostala trestnú tému Slávnosť stánkov, no aktuálne mám júl dopísaný - Zakázané ovocie najlepšie chutí (zverejním čoskoro).
  • Možno ešte stihnem napísať augustovú tému Fanfiction (mám to už viac-menej premyslené) i ten trest so stánkami (detto premyslené). A ak nie, dostanem ďalšie dva tresty...
Ale to zbytočne zachádzam do podrobností, chcela som len podotknúť, že témy Choď von! a Telenovela mám napísané tiež, no rovnako ide o moje chabé pokusy o dospeláckejšie písanie. A nemienim ich zverejniť. Fakt. Nemusím sa tu predsa chváliť každou jednou blbosťou, ktorú napíšem, nejde predsa o kvantitu, ide o kvalitu. Nepodarkami sa nepýšim, nie je čím. ;)



ROZTRHNUTÉ PAPUČE


"Moje papuče!" precedil som cez zaťaté zuby, len čo som vošiel do bytu a uvidel tú spúšť.

Človek príde po dlhej dobe domov, zničený ako ťažný kôň, a nemôže si ani obuť svoje obľúbené papuče, slastne si v nich vyložiť nohy na konferenčný stolík a pár minút nerušene čumieť do blba!

Nasrdene som zo seba zhodil sako, v ktorom mi i tak bolo teplo, zobul som si topánky a poslal ich do najbližšieho kúta a len tak - bosý, v tmavých ponožkách, ktoré už nijako pekne nevoňali - som sa odšuchtal do obývačky, kde som sa zvalil na gauč.

Moje papuče, moje úbohé papuče! Opäť skončili rozkúsané, roztrhané na márne kúsky! Dobre, možno som to trochu preháňal, boli iba mierne roztrhnuté - veď nechováme šabľozubé tigre, je to len malý yorkshir. No i tak ma pri pohľade na to pokrčené, oslintané niečo, čo z nich zostalo, doslovne zapichalo pri srdci.

"Už si doma, miláčik?" začul som z kuchyne jej piskľavý hlas, sprevádzaný rovnako piskľavým štekotom.

Moje papuče, moje úbohé papuče! Ten hnusný malý bastard mi už poničil toľko topánok! Ale šiel iba po tých mojich - čo ale moja "Drahá" pripisovala tomu, že iba ja nechávam svoju obuv rozhádzanú kade-tade po byte - a iba po papučiach. A prednostne po tých, ktoré som si už stihol obľúbiť!

Nie aby na ne zaútočil vtedy, keď boli ešte nové a neviazalo ma k nim žiadne citové puto. On však musel počkať, kým si ich zamilujem, čo trvalo čoraz dlhšie a dlhšie - nikdy sa mi do toho nechcelo, pretože človek a jeho papuče, to je vzťah na celý život alebo minimálne na tú dobu, kým sa papuče neopotrebujú alebo na trh nepríde nová pôsobivejšia kolekcia! Vedel som, že ten pes ma o ne tak či tak čoskoro pripraví, na čo sa k nim viazať?

Ale keď sa nič nedialo tak dlho, začínal som si myslieť, že to toho sprostého čokla snáď konečne prestalo baviť a ja si budem môcť bez strachu obuť svoje papuče a vyložiť si v nich nohy na konferenčný stolík. "Drahá" to nenávidela, pretože som jej vždy rozhádzal tú jej trápnu zbierku módnych časopisov - potrebovala vôbec ten stôl? Tie stohy lesklého papiera s vychrtlými blondínami (mám radšej brunety) boli sami o sebe stolíkom. Zžil som sa so svojimi papučami, dúfajúc, že yorkshirovi konečne zachutí to šialene drahé krmivo, ktoré sme mu kupovali, a prestane mi ich žrať. Ale tá malá copatá sviňa...!

Zrazu som začul ten neznesiteľný zvonivý zvuk, ktorý vydávala rolnička na obojku toho malého bastarda. Ako som ja nenávidel tie stupídne rolničky! A zvuk silnel a silnel, až sa dole pri konferenčnom stolíku neobjavila tá malá beštia. Zlovestne som na ňu prižmúril oči, keď začala šialene vrtieť chvostom.

"To ma ani, kurva, nepozdravíš?!" A za malou beštiou konečne docupkala i tá veľká...

"Aj ja ťa rád vidím, "Drahá"," zabrblal som bez akejkoľvek dávky nadšenia.

"Drahá" mi objala ramená ponad operadlo gauča, aby ma letmo pobozkala na líce, no stále ma nepúšťala. Na tvári ma šteklili jej zlatavé kučery, voňala dákym novým parfémom, ktorý musel stáť neskutočné prachy. Akoby nestačilo, aby voňala napríklad po palacinkách a čerstvých kvetoch...

Načiahol som k nej ruku, ktorá si našla cestu k jej zátylku, aby som si jej tvár mohol k sebe pritiahnuť bližšie a oplatiť jej jej pusu. Môj bozk bol však omnoho vášnivejší - ruka mi predtým skĺzla po saténe, musela mať na sebe ten krátky župan, pod ktorým toho nikdy veľa nenosila. Preto som ten župan tak miloval.

No neviem, ako veľmi moje bozkávačské schopnosti oceňovala moja "Drahá", pretože sa pomerne rýchlo odtiahla a prestala ma i objímať. "Ako bolo v práci?" sykla.

Uvedomil som si, že ma pustila iba preto, aby mohla obísť gauč a obkročmo si na mňa sadnúť. Bol to ten čierny saténový županček! Nemala ho ani zaviazaný, mal som krásny výhľad. Očný kontakt, ktorý sme ešte ani poriadne nenadviazali, bol preto ta tam. Tuším si kúpila nové prádielko... Ale nebol som si istý - kto by si všetky tie handry pamätal?

"V práci?" podarilo sa mi na okamih precitnúť, "Na hovno," odvetil som po pravde. Ruphusovi sa nepáčil môj článok o Prahe, vraj by ma tam najradšej poslal opäť. Neprotestoval by som, aspoň by som odtiaľto čím skôr vypadol. A okrem toho, na ten článok som fakt nebol pyšný, doslovne som ho odflákol. Pretože som pracoval na svojom, vlastne pardón, nie na svojom, ale na novom románe Duncana Vida. A aj tak som ho ešte nedopísal, môj vydavateľ bude mať zasa radosť...

"A ten tvoj zasraný bastard mi opäť roztrhal papuče!" zavrčal som, no aby sa priveľmi nenaštvala - keďže na toho čokla bola háklivá -, zasypal som jej krk bozkami.

"Sú to iba papuče, preboha!" odvrkla, ale nie príliš nahnevane, keďže moje pery ju dostávali, "Nie si na ne dáky úchylný, miláčik?" zachichotala sa.

"To teda, kurva, som!" zavrčal som. Nevedel som síce, nakoľko vážne to myslím, ale roztrhané papuče mi prišli ako pomerne vážna téma! Najmä ak boli moje!

Sprostý čokel, nadával som mu v duchu, kým som sa venoval skúmaniu toho už i tak veľmi dobre známeho krku. Ale dopadlo to ešte dobre. Bol to len pes... Decko by mi síce topánky nerozžulo, ale... Ja a otec? Ani nechápem, ako moja "Drahá" na čosi také prišla!

Keď som ju vtedy doslovne vysmial, urazila sa a dlho sme sa nerozprávali. A potom domov dovliekla toho otrasného čokla. Teraz neviem, či to bola náhrada za ten jej najnovší móres, za to zrazu kto vie prečo tak veľmi chcené decko. Alebo mi len chcela ukázať, že by sa o dieťa dokázala postarať tak, ako rozmaznávala toho svojho blcháča. Pretože nielen seba som si v úlohe otca nevedel predstaviť, ani ona nebola materinský typ...

Deti. Odsunul som ju od seba, pretože tá téma, čo ma tak náhle prepadla, ma akosi zaskočila. Deti... Nechcel som deti a ak by som ich i chcel, určite nie s "Drahou". Náš vzťah bol síce dlhodobý, ale...

"Miláčik?" zašla mi do vlasov, začudovane sa na mňa mračiac. Akoby vycítila, že sa niečo deje.

Neľúbil som ju a ona neľúbila mňa, obaja sme totiž nemohli zabudnúť na tých, ktorí na nás vlastne ani nikdy nemysleli. Obaja sme vedeli, že sme spolu iba preto, lebo sme nemohli byť s niekým iným...

"Zlez to mňa," odstrčil som ju od seba prudko, zviezla sa na gauč vedľa mňa a nechápavo na mňa civela. Nevedela, o čo presne mi šlo a nevedel som to ani ja. Zrazu som sa však cítil blbo, vlastne viac ako len blbo...

Prešiel som do kuchyne, aby som sa niečoho napil. Zo skrinky som vytiahol dáky pohár a napustil si doň studenú vodu z vodovodného kohútika. "Čo je vlastne nové?" spýtal som sa s ambíciou prísť na iné myšlienky, ešte stále som bol otočený čelom k linke. Ale vedel som, že ma "Drahá" nasledovala, pretože som počul cenganie rolničky. A za malou beštiou vždy prišla i tá veľká...

Bola to skôr rečnícka otázka - čo také zaujímavé sa mohlo stať? Ale pre istotu som sa spýtal, predsa len som bol preč pomerne dlho - v Prahe som strávil celý týždeň, vrátil som sa len včera v noci, ešte som si s "Drahou" nestihol "poklebetiť".

"Hm," "Drahá" sa zamyslela, "Lacrima sa zasnúbila," povedala nenútene.

V tom okamihu mi pohár vyletel z ruky a roztrieštil sa na podlahe na milión ostrých črepín. Dlažbu zaliala voda.

"No tak, Arter!" "Drahej" sa moja reakcia jednoznačne nepáčila. A po pravde sa nepáčila ani mne, no nemohol som si pomôcť.

"Tie sračky si nechaj pre seba, Mishu, okej?" prekročil som vzniknutú mláku a vybral som sa... niekam preč, "Asi si nepamätáš, ako si vyvádzala ty, keď si zistila, že Ruphus má dcéru..." Ešte šťastie, že som bol po ruke, aby som ťa utešil. Respektíve nanešťastie - približne vtedy sme spolu začali "chodiť".

"Pojeb sa, Arter!" to boli posledné vrúcne slová, ktoré mi venovala. Akonáhle som spomenul Ruphusa, vždy bola podobne "milá".

Keď som odchádzal z bytu, nezabudol som za sebou teatrálne zabuchnúť dvere.

Kurva! Akoby som nevedel, že sa s Dorianom raz vezmú! Napriek tomu som v kútiku duše stále dúfal... A aj keď bol Ruphusov byt pomerne ďaleko, rozhodol som sa prejsť sa a prevetrať si hlavu. Dnešný deň bol absolútne na piču - v práci bieda, doma roztrhané papuče a v partii ďalšia posratá svadba. A vydávala sa moja Lacrima! Moja!

Zrazu som stál pred rezidenciou, v ktorej býval môj najlepší kamoš. Zahľadel som sa hore, na tú výškovú budovu, ktorú obťahovali posledné lúče zapadajúceho slnka. Sťažka som sa nadýchol a vydýchol. Bolo mi príšerne! Rukami som si akosi nervózne prehrabol vlasy - nechcel som ani pomyslieť na to, ako šialene musím vyzerať - a odhodlane som sa vybral ku vchodu.

S rozutekanými myšlienkami, sotva vnímajúc, čo presne sa okolo mňa deje, sa mi podarilo do niekoho naraziť. Do nosa mi udrela známa vôňa čerstvých kvetov a palaciniek.

"Arter!" Lacrima sa na mňa usmievala z môjho vlastného náručia. Ktosi ma musí veľmi nenávidieť...

"Rima," povedal som miesto pozdravu akýmsi skleslým tónom. A to som ju videl rád a zároveň by som si želal, aby sme sa už nikdy v živote nestretli.

"Je ti niečo?" spýtavo na mňa hľadela, keď sa vymanila z môjho spontánneho objatia a o krok odo mňa ustúpila.

Takmer nebadane som záporne pokrútil hlavou.

"Hádaj, čo mám nové!" zaškerila sa na mňa a do vzduchu zodvihla svoju ruku, kde na jednom z jej chudých prstov hrdo trónil strieborný zásnubný prsteň, "Nechceš byť môj svedok?"

Pokúsil som sa povzbudivo sa usmiať a precediť chabé: "Gratulujem!", môj hlas bol však slabý, znel som akosi choro. Na jej otázku - dúfal som, že bola iba rečnícka, že to nemyslela vážne - som radšej nereagoval.

"Ideš za Ruphusom?" prehodila, na čo som len nebadane prikývol, "Ja som práve zatvorila," rukou hodila za seba, na svoje kvetinárstvo. "Musím ešte nakúpiť, nechcel by si mi robiť nosiča?" Zasmiala sa nad tým, že ma plánuje takto využívať.

"Fajn," pokrčil som plecami. Pretože ako by som jej mohol niečo odmietnuť?

A tak sme sa čoskoro premávali pomedzi regály neďalekého hypermarketu. Ja som niesol košík a ona do neho hádzala, čo jej prišlo pod ruku. A rozprávala. Rozprávala, rozprávala a rozprávala a ja som sa len prihlúplo usmieval, pretože som ju rád počúval. Niežeby som presne vedel, o čom to vlastne reční...

"Aha, najnovší Vido!" náhle mi odbehla do sekcie s knihami, kde na čestnej poličke trónila kôpka románov s krikľavou obálkou. Vravel som mu, aby to nepreháňal, ale môj dvorný grafik práve prežíval akési šialene búrlivé obdobie plné experimentov...

Lacrima schmatla jednu z kníh a nadšene sa začítala do anotácie na jej prebale. Nevedel som, že tie knihy číta, a po pravde ma to potešilo. Tú, čo držala v rukách, som venoval Mishu - na prvej strane stálo: Mojej "Drahej". No venovanie z môjho debutu patrilo komusi inému, hoci vyzeralo podobne - venoval som ho mojej Rime: Mojej Drahej. "Drahá" bola len náhradou za tú moju Najdrahšiu...

"Poznáš to?" otrčila mi knihu, keď ňou dolistovala.

Môj deň konečne začínal byť aspoň trochu pozitívny. Pýtať sa spisovateľa, či pozná svoje vlastné knihy! V duchu som sa zasmial a potom som záporne pokýval hlavou, snažiac sa tváriť nenápadne.

"Nepozná ho veľa ľudí, ale je skvelý!" švitorila nadšene, keď knižku položila - nie hodila - do košíka k zvyšku nákupu, "Milujem Duncana Vida!"

Usmial som sa, nedokázal som si pomôcť. Práve ti povedala, že ťa miluje!, snažil som sa nahovoriť si, aj keď som vedel, že tak to rozhodne nemyslela.

"No čo je?" zasmiala sa zvonivo, pretože si ten môj úsmev zle vyložila, "Keby si Vida čítal, určite by si moje pocity chápal!" Ale ja som sa tak poťutile netváril preto, že mi prišlo vtipné, že podobné veci vyhlasuje dospelá vyspelá žena a nie dáka pojašená pubertiačka. Práve mi povedala, že ma miluje! Respektíve že miluje moje spisovateľské alterego!

"A aký si mal dnes deň ty?" spýtala sa nenútene, keď sme sa konečne pobrali k pokladni.

Keby sa ma to spýtala o čosi skôr, odpoviem jej, že na piču. Ale teraz? "Nie moc dobrý," povedal som už iba mierne skleslo, "Ten Mishin prekliaty čokel mi opäť roztrhal papuče."

"Papuče?" zasmiala sa, pretože som to aj tak vyslovil až priveľmi vážne.

A mne zrazu došlo, že moje vyvádzanie kvôli dákym trápnym papučiam bolo skutočne prehnané. Už Mishu mi to chcela naznačiť, no jej som akosi neveril. "Len sa smej! Akoby som za to, že som úchylný na papuče, mohol."

Na čo sa Lacrima rozosmiala ešte viac. "Počkaj tu!" Nechala ma v rade pri pokladni a stratila sa mi medzi regálmi.

Netušil som, čo má za lubom, no ešte stále som bol očarený tou vetou, že miluje Duncana Vida. Miluje ho, miluje ma... Uškŕňal som sa ako blázon!

No úsmev mi zamrzol na perách, len čo sa Rima vrátila. V ruke totiž držala pár tých plyšových papúč, čo mali reprezentovať dáke zviera. Toto boli krikľavo zelené žaby, ktoré sa na mňa desivo škerili.

"To snáď nemyslíš vážne?" uchechtol som sa.

Domov som sa doslova ponáhľal - zrazu mi prišlo nehorázne ľúto, že som sa predtým potreboval trápne prechádzať a nešiel som k Ruphusovi autom. Chcel som si totiž obuť svoje nové žabie papuče. A to bolo i to prvé, čo som spravil, keď som za sebou zatvoril dvere nášho bytu - prezul som sa.

"Čo to máš, do riti, na sebe?" rozrehotala sa Mishu, keď moju novú obuv zočila.

"Nové papuče!" odvrkol som mierne urazene, pretože práve urazila darček od mojej Rimy. Aj keď pravda bola taká, že boli skutočne smiešne - také papuče rady nosili pojašené pubertiačky, nie muži v Kristových rokoch -, a trochu zle sa v nich chodilo - pripadal som si v nich ako nemotorný žabiak.

Vybral som sa do obývačky, vyložiť si v nových papučiach nohy na konferenčný stolík. Mishu som nechal v hale, zvíjať sa v záchvate smiechu, ktorý ju prešiel až po hodnej chvíli, medzitým som sa na gauči stihol dokonale uvelebiť.

Oči som upieral na tie dve zelené ozruty na mojich nohách a uvažoval som, či ich aj reálne plánujem nosiť. Z myšlienok ma prebralo cinkanie rolničky. Aha, malá beštia je tu! Cinkanie zaniklo vo vrčaní - tomu malému čoklovi sa moje nové papuče, zdá sa, nepáčili.

"No čo je, ty malý zmrd?!" snažil som sa nepovedať to priveľmi nahlas, aby ma nebodaj nepočula veľká beštia, ktorá bola tej malej vždy v pätách.

Potom som zo stola zložil jednu nohu a pokúsil sa ňou odstrčiť toho blcháča od konferenčného stola, no nebolo to nutné. Akonáhle sa k nemu začala približovať obrovská zelená žaba, yorkshir sa zľakol, poslednýkrát zavrčal a utiekol preč. Víťazoslávne som sa zachechtal.

"Čo sa ti stalo, srdiečko?" starostlivo sa ho pýtala "Drahá", keď okolo nej ten bastard vystrašene prešprintoval kamsi do bezpečia. Do bezpečia pred mojimi novými papučami.

"Nepáčia sa mu moje nové papuče," vysvetlil som jej, keď sa opäť na mňa zvalila cez operadlo, objímajúc ma okolo ramien.

"A ani sa mu nečudujem," vyriekla pobavene, keď ma na privítanie pobozkala na líce, "Ako sa má Ruphus?"

"Neviem," zabrblal som, pretože sa mi nechcelo vysvetľovať jej, že som sa k Ruphusovi ani nedostal, že som bol nakupovať s Rimou. "Poznáš Duncana Vida?" spýtal som sa, aby som Ruphusa zahovoril. Čo nebolo ťažké, s Mishu sme mali nepísané pravidlo, že obe tieto pre nás tak chúlostivé témy - Ruphus a Lacrima - sú tabu, aj keď nás oboch vždy tak mátali...

"Vida? Toho úchyla, o ktorom stále básni Rima?"

Vraj úchyla? No pekne! Uchechtol som sa.

"Kúpila mi jednu z tých jeho kníh minule na narodky, ak tak veľmi túžiš po literárnom braku, je zastrčená dakde naspodku knižnice."

Radšej som svoju "Drahú" umlčal bozkom.

Lacrima mi kedysi roztrhala srdce. Stále som bol zničený a prázdny, aj keď to bolo veľmi dávno.

No Mishu? Ten jej sprostý čokel mi dokázal roztrhať akurát tak papuče.

A ak položíte na misky váh roztrhané srdce a roztrhané papuče, tá krvavá kaša pocitov jednoznačne preváži. Rima ma zničila, a hoci i Mishu ma miestami dosť ničí...

"Ak budeme mať to decko, dáš toho bastarda preč? Ďalšie nové papuče si už nekúpim...!"



 

3 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Daffodil Daffodil | 30. srpna 2010 v 11:13 | Reagovat

To bolo vyslovene smutné...

Vždy som chcela, aby Lacrima skončila s Arterom (lenže potom by SaO skončila dosť skoro ^^), ale po tomto to chcem ešte viac!

Heh, ináč spočiatku som chcela frflať, že stále využívaš tieto postavičky (viem, že ich máš rada, ale občas treba aj nové ^^), že som myslela, že to bude o niekom inom, ale nakoniec to dávalo svoj zmysel... Aspoň vieme, ako to dopadlo ^^ Až na to, že mne sa to teda vôbec nepáči! :-D Len niekedy je asi lepšie nerozoberať ich budúcnosť, lebo potom sú čitatelia ako ja sklamaní - lebo možno dúfali, že vzťah mŕtveho človeka a živého človeka nebude zrovna dovolený a možno dúfali, že Lacrima si uvedomí, ako veľmi Artera miluje (njn, ja sa proste nevzdávam nádeje :-D Ako keď fanynky Jacoba verili Belle, že si zachovala aspoň zbytky zdravého rozumu a vybrala si jeho ^^ Okej, to možno trochu preháňam... Ale chlap, ktorý sa ligoce?! Čo bolo celé trochu pritiahnuté za vlasy a fanúšikom klasických upírov sa to určite ani trochu nepáčilo... Ale odbieham ^^), ale to boli len také nádeje :D

Ale počuj, to vážne nikto "zhora" nenamietal na vzťah Lacrimy a Chigira? Ja viem, že to nie je žiadna telenovela, ale mali by byť určité...eh.. pravidlá, nie? Teda...a môže mať mŕtvy človek vlastne deti?

Počuj, nevšímaj si to, ak si to dakde vysvetľovala... Už si to veľmi nepamätám ^^

2 Tilia Tilia | E-mail | Web | 30. srpna 2010 v 14:44 | Reagovat

[1]: Smutné? Podľa mňa to bolo svojim otrasným spôsobom krásne *narcista* :D

Ale chápem, ako to celé myslíš - s tým, že mám svojim postavičiatkam dať už pokoj a ako čitateľ vie, ako to celé skončilo, ale môže byť potom sklamaný (ako napr. ty). Prosto rozumiem, a tiež si vravím: "Daj im už konečne pokoj!" No nemôžem si akosi pomôcť, keď to mám premyslené až potiaľto! :D A ešte ďalej - dokonca uvažujem, že budem písať niečo o ich deťoch, ale nechcem byť zasa až taká úchylná :D :-D :-P

A čo sa týka námietok "zhora", ku nim sa vyjadrí ešte epilóg. A jedna-dve poviedky bonusové, aby som to mala celé jasné, lebo veď práve - námietky "zhora" isto sú :D Čiže o nich potom, toto bola poviedka o Arterovi, nie o Rime! :D

3 Daffodil Daffodil | 30. srpna 2010 v 19:10 | Reagovat

[2]: Smutný bol Arterov život... Chápeš žije s osobou, ktorá tiež nemôže byť s tým, koho skutočne miluje (znie to takmer ako telenovela ^^) a nikdy nebude. A jeho jediným potešením v živote je, keď mu Lacrima povie niečo také milé, ako že miluje jeho knihy (aj keď ona to nevie). Jednoducho prišiel o jedinú osobu, s ktorou by bol štastný. To s Mishu je len akoby odreagovanie sa... Svojím spôsobom ju možno má rád, ale nikdy ju nebude tak ľúbiť ako Rimu. A mať s ňou deti? Akurát si vytvorí záväzky a nebude môcť byť nikdy šťastný...

Aspoň takto to vnímam ja. Stále sa ti to nezdá smutné? ^^

A ďalšia vec! Starne vôbec Chigiru?  :-P

4 Tina A. Tina A. | Web | 31. srpna 2010 v 0:58 | Reagovat

Ruphus má dcéru? On skončí ako nejaký poslušný manžel s deckom?! Teda, ak sa oženil... Ale on sa neoženil, že nie? To mi k nemu nesedí... Chcem vedieť, čo s ním je niekedy v budúcnosti a aj čo bolo medzi ním a Jassom, teda či vôbec bolo nejaké to "nabudúce" vtedy... Hehe, ja si ešte pamätám, že malo byť nejaké "nabudúce", kedy to chceš napísať? Alebo už máš? :D
A ešte by som rada vedela, o čom je tá kniha venovaná jeho "drahej" Mishu :-D

5 Natalica Natalica | 31. srpna 2010 v 9:10 | Reagovat

Ľúbilo sa vi to veľmi, preveľmi, až tak veľmi sa mi to ľúbilo, až som sa do toho zaľúbila :-D Nemôžem za to, že je to takú úplne že úžasná poviedka, za to môžeš iba ty!!!!!!!!!

a aby som nezabudla, opäť som našla malú chybičku krásy - veď nechávame šabľozubé tigre, to "nechávame" tam asi nie je zámerne :-)

6 Tilia Tilia | E-mail | Web | 1. září 2010 v 0:42 | Reagovat

[5]: Jasné, ty bystroočko, to má byť "nechováme"! Díky moc za upozornenie! :D

A no neviem, či to je až také dobré, aby sa do toho ľudia zamilovávali, ale veď dobre :D Ďakujem.

[4]: Preboha, prečo by Ruphus skončil ako poslušný manžel s deckom? Ruphus skončí ako neposlušný Jasseov... toto, ako to povedať... partner? Tak dajak. Ale prečo by nemohol mať i dcéru, keď zvádza ženy kade chodí? :D

Také to "nabúce" napíšem, vlastne to mám už do takej štvrtiny rozpísané, ale neplánujem to zverejniť. No o Ruphusovi mám ešte jednu kúl poviedku, tú ešte možno zverejním (až ju celú i dopíšem). No nebude vás to celé už otravovať? Kto je na týchto týpkov stále zvedavý (teda, okrem mňa :D)? Nechcem to tu nimi zahltiť, hoci písať si o nich privátne môžem :D

A o čom bola Mishina kniha, to sama neviem, spýtaj sa Artera :D. Alebo Duncana Vida :-D

[3]: Ó, aká som happy, že si presne vystihla to, čo som chcela celým tým povedať - to znamená, že som to podala viac ako správne! :D

Ja si myslím, že Arter Mishu istým spôsobom i miluje, hoci nie tak veľmi ako Rimu. Jeho problém je asi ten, že má Rimu stále na očiach - keby sa po ich rozchode nezostali baviť ako kamoši, keby sa nadobro rozišli a on by ju pravidelne nestretával, isto by na ňu raz prosto načisto zabudol a žil by si pokojne ďalej. Ale takto ho, chudáčika, stále máta. U Mishu hľadá asi fakt práve to odreagovanie, i on sám sa podľa mňa snaží na Lacrimu sa úplne vykašľať a založiť si vlastnú rodinu. Preto to dieťa - možno to nebude záväzok, berie to skôr ako spôsob totálne zabudnúť, totálne sa od nej odpútať... :D Tak dajak ;-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama