III. Vianočný darček

2. února 2011 v 18:57 | súťažiaci III |  Súťažné príspevky
V ten deň opäť sedel na terase velikánskeho domu a húpal sa na hojdačke sem a tam. Havranie vlasy sa mu na slnku ligotali a hádzali jemný odlesk dúhových odtieňov. Čokoládové oči mal prikryté viečkami, ktoré mu zohrievali horúce lúče pražiaceho slnka.

Takto sedával na hojdačke takmer každý deň. Toto ho napĺňalo aspoň z časti radosťou, keď mu už nič iné neostalo. S inými deťmi sa baviť nedokázal. Na to bol až príliš tichý, utiahnutý. Niektorý ľudia si dokonca mysleli, že je nemý, existovali totiž dni, v ktoré neprehovoril ani slova. Vychovávatelia si preto o neho robili často starosti a snažili sa mu čím skôr nájsť domov. Až zúfalo sa snažili mu nejako pomôcť a preto sa im to nedarilo.

Poznáte to, keď sa o niečo až chorobne snažíte a aj tak sa vám to nepodarí. A vy si uvedomujete, že aj keby ste preto urobili prvé a posledné, aj tak sa vám to nepodarí, pretože vynakladáte až príliš veľké úsilie? Oni to poznali až príliš dobre.

Darien, bol taký od začiatku, ako sa do toho sirotinca dostal. Nikdy nehovoril, nikdy nerobil problémy, s nikým sa nebavil. Bol proste samotár. Dieťa, ktoré v sebe dusilo toľko zlých spomienok, že by toho bolo veľa aj na dospelého človeka. Mnoho ľudí sa ľutuje a to celkom bezdôvodne. Darien by sa však mohol ľutovať, ale nerobil to, pretože sa naučil tešiť z maličkosti.
Bol introvert, ktorý sa tešil potichu a tiež ronil slzy len vo vnútri svojho srdca.



Poplašene sebou trhol, keď mu niečia ruka jemne dopadla na rameno. Oči okamžite otvoril a tep sa mu v momente zrýchlil. Vyplašila ho a preto na ňu pozrel trochu nepriateľsky.

"Darien, za chvíľu je tu návšteva rodičov, mal by si sa ísť pripraviť," upozornila ho slečna Bellová potichu, aby ho nevystrašila ešte viac. Chlapec na ňu pozrel spod dlhých mihalníc, ktoré hádzali na jeho líce tiene a postavil sa z hojdačky. Ešte pred tým, než odišiel sa nadýchol k odpovedi, no potom len zvesil porazenecky ramená a vošiel to domu. Vychovávateľka za ním nešťastne pozrela a sama sa stratila kdesi v útrobách domu.

Všetky deti sa poslušne prichystali do obývacej izby, kde väčšinou stretnutia s rodičmi prebiehali. Manželské páry si vyhliadli dieťa, alebo prípadne deti, ktoré by si chceli adoptovať a potom to šlo všetko podľa procesu, ktorý bol zavedený v sirotinci už niekoľko rokov.


V ten deň to bolo rovnako, ibaže ten utorok sa stal osudným práve pre Dariena.

Do obývacej izby vstúpili prvé manželské páry a s úsmevmi na perách a s iskričkami v očiach si začali obzerať detský kútik. Možno to obzeranie vyznie, akoby si obzerali mäso na trhu, ale bolo to všetko po poriadku.

Do miestnosti vstúpila mladá útla blondína s vysokým ramenatým mužom. Muž vyzeral byť na prvý pohľad prísny, avšak keď sa usmial, na tvári pri okrajoch úst sa mu vytvorili jamky, ktoré jeho črty okamžite zjemnili. Žena vyzerala byť od pohľadu veľmi milá, aj keď jej oči boli zvláštne, akoby sa v nich ukrývali dlhoročné starosti.

Do oči im hneď padol malý chlapček, ktorý sedel pri stolčeku a niečo si starostlivo kreslil. Pár sa na seba usmial, no skôr než stihli akokoľvek zareagovať, všimla si ich najmladšia vychovávateľka a okamžite k ním podišla so srdečným úsmevom.

"Dobrý deň, dovoľte, aby som sa predstavila. Volám sa Beatriz Bellová," s tými slovami podala manželskému páru ruku. Ako sa zdalo slečnu Bellovú potešil ich záujem o chlapca, pretože sa okamžite ujala slova a začala im vykladať o tom, aký je chlapec bezproblémový a podobne. Párik bol nadšený a preto súhlasili s tým, že by ich slečna Bellová predstavila chlapcovi.

Spoločne podišli k stolíku pri ktorom chlapec sedel a vychovávateľka mu poklepala po ramene. Dieťa na ňu zdvihlo hnedé veľké kukadlá, ktoré sa následne zamerali na ďalšie dve osoby. Žena predstúpila pred chlapca a čupla si.

"Ahoj mládenec," prihovorila sa mu jemným hláskom. Úsmevom, ktorý na perách vykúzlila si chlapca okamžite získala, pretože sa na ňu usmial tiež.

"Ako sa voláš?" opýtala sa opatrne, pri čom sa posadila na miniaturnú stoličku vedľa neho.

"Darien," odpovedal jej potichu. Možno by ho ani nezapočula, keby pri ňom nesedela tak blízko.

"Darien," pohrala sa s tým slovíčkom, kým ho poprevracala zamyslene na jazyku, "teší ma, ja som Marry a toto je môj manžel Josh," ukázala na muža, ktorý stál po celý ten čas tesne pri nej.

Chlapec musel zakloniť hlavu, aby na neho videl, no ako sa zdalo nevydesil ho výzor muža. Práve naopak jeho úsmev sa rozšíril. Možno to bolo tou nádejou, ktorá mu zahorela v očiach. Že si možno nájde novú rodinu. Kto vie.

Mary sa Dariena začala vypytovať na úplne nezmyselné veci, ako napríklad, aká je jeho obľúbená farba, len aby si jeho dôveru k sebe trochu naklonila a to sa jej postupne aj darilo. Napokon mu navrhla, či by s ňou nešiel v sobotu na prechádzku. Darien horlivo prikyvoval a tým sa rodičovské stretnutie aj skončilo.

Chlapček sa nevedel dočkať víkendu. Dni si odpočítaval na prstoch a keď prišla sobota, bol celý bez seba.

Marry ho zobrala do parku na piknik, kde sa s ním mohla pokojne porozprávať, bez zbytočného načúvania iných zvedavých uší.

"Prosíš si sendvič?" to bola prvá otázka, ktorú mu Marry položila. Možno ju predsa len trochu znervóznilo, že je s ním sama. Nevedela na čo sa smie pýtať, čím ho nerozruší, čím sa ho nedotkne. Bola ešte viac rozpačitá ako na rande, čo jej prišlo trochu komické.

Chlapec si to pravdepodobne všimol, pretože keď sa nahla pre sendvič, malú rúčku jej váhavo položil na chrbát dlane a starostlivo sa na ňu pozrel. "Deje sa niečo slečna?" opýtal sa a na čele sa mu utvorila vráska.

Marry si povzdychla. Pravdepodobne jej panika bila do očí, keďže si to všimol ešte aj Darien. Nechcela sa vyhovárať a zbytočne mu klamať, tým by si jeho dôveru veru nezískala a preto bola radšej úprimná.

"Nič sa nedeje, len... Vieš je zložité sa s tebou rozprávať, keď ti nechcem ublížiť. Ani neviem ako by som sa ťa to spýtala. Chystala som si to ešte aj doma pred zrkadlom, ale je to ťažšie než som si myslela," posledné slová už len vydýchla a nešťastne pozrela do trávy. Bála sa toho, že by chlapec o to nestál. Stať sa súčasťou ich rodiny. O tom však pochybovala. Sama si všimla plamienky nádeje v jeho očiach. Horšie však bolo mu niečo také povedať a potom ho zase opustiť. Nevedela ako mu to má povedať a deň sa pomaly chýlil ku koncu.

Darien na ňu nechápavo hľadel. Ruku, ktorú mal na jej ruke položenú, už dávno odtiahol.

"Proste sa to opýtajte," vyzval ju s pousmiatím.

"Fajn..." nadýchla sa teda a pokračovala, "s Joshom, mojim manželom, chceli by sme si ťa adoptovať, ale nevieme, či s tým súhlasíš a zase len tak si ťa odviesť domov nechceme, bez toho aby sa ti páčilo."

Chlapec nevedel čo od šťastia povedať a preto sa jej proste hodil okolo krku. Marry brala túto odpoveď za kladnú. Z očí jej dokonca vyhŕkli aj slzy. Slzy šťastia.

Odkedy sa dozvedela, že nemôže mať deti, bola veľmi smutná. Jej manžel jej mnohokrát opakoval, že za to nemôže, nech sa tým netrápi, ale ona si za to istú vinu vždy dávala. Veď ako by bolo vám, keby ste zistili, že mužovi, ktorý si chcel s vami založiť rodinu, nemôžete dať to najdôležitejšie. Nemôžete mu dať deti. Určite by aj vám bolo tak mizerne, ako bolo jej. Sama sa čudovala, prečo s ňou potom všetkom Josh ostal. No stále s ňou pretrval. A potom prišla s nápadom adoptácie jej sestra. Zo začiatku sa kvôli tomu veľa hádali, no teraz je nesmierne šťastná, že svoju mladšiu sestru poslúchla. V živote totiž taká šťastná nebola. Je to akoby to dieťa práve porodila. Ako keď sa matka díva do tváre novorodenca, presne tak sa teraz díva ona na Dariena.

Keďže slnko už pomaly zachádzalo za horizont, pozbierala taniere a poháre a všetko opäť poukladala do košíka. Vzala Dariena za ruku a spoločne sa odoberali späť k sirotincu. Cestou Marry rozmýšľala, ako mu podá ešte to, že jeho príchod do ich domu sa na pár mesiacov vzdiali a akoby naschvál, sa tá cesta skracovala až neuveriteľne rýchlo, až prišiel čas sa rozlúčiť.

Keďže chlapec nebol slepý, znovu zbadal, že s jeho budúcou matkou niečo nie je v poriadku, no skôr než by sa stihol opýtať predbehla ho.

"Vieš Darien, ešte niečo ti musím povedať," začala neisto, "pár mesiacov sa teraz nebudeme vídať, pretože musíme s Joshom ešte niečo vybaviť, ale potom si pre teba prídem," dodala rýchlo, keďže si všimla chlapcovo zachmúrenie sa.

Dariem pokrútil hlavou a vytrhol si ruku z jej dlane, "klamete!" obvinil ju.

"Nie neklamem, to by som neurobila. Prídeme si po teba, sľubujem," pokračovala Marry, ale Darien znovu len pokrútil hlavou.

"Klamete! Vy už neprídete. Tak isto ako mama. Opakovala mi ako ma ľúbi a potom ma opustila a slečna Lisa tiež! Stále za mnou chodila, hovorila mi, že si ma zoberie so sebou a pôjdeme spoločne do Austrálie, ibaže potom sa už nikdy neukázala. Každý mi vždy všetko sľuboval, ale vy dospelí nikdy svoje sľuby nedodržíte,"

zavzlykal. Bolo mu ťažké znovu sa rozlúčiť. Mohol mať rodinu, ibaže opäť zažil len sklamanie. Tak malý a toľko bolesti sa v ňom ukrýva.

Marry chcela namietať, ale on jej nedal príležitosť, otočil sa a bežal späť do domu. Ona však vedela aká je pravda. Za pár mesiacov si ho chcela odtiaľ odviesť, aj keby mali padať z neba traktory.

Príchod a postupný koniec jesene, Darienovi jeho slová len potvrdili. Slečna Marry a jej manžel si už pre neho neprídu.

Na dvere už klopala zima. Prvý novembrový sneh oznamoval, že mínusové teploty prichádzajú. Avšak oni dvaja, tí na ktorých čakal Darien pri okne svojej izby každý deň, oni neprichádzali.

Nemohol uveriť tomu, že sú dospelí naozaj na toľko sebeckí a klamári. Najprv mu nasľubovali hory doly a potom z toho ostala len tečúca rieka, ktorá pomaly vysychala. Bolo to smutné, no bol to jeho osud.

Na štedrý deň sedeli všetci pri stole a práve večerali, keď zrazu niekto zazvonil. Deti si mysleli, že prišiel Santa Claus, aj keď to by prišiel trochu skoro. Darien pri tom zvonení, ani nezdvihol hlavu a len zamyslene hľadel na jedlo, ktoré mal naložené na tanieri.

Zaujalo ho až to, keď z chodby, kde išla slečna Bellová otvoriť dvere, započul tlmené zvuky a následne volanie jeho mena. V očiach mu zaiskrilo, keď sa postavil od stola a pomaly prechádzal dlhou miestnosťou. Slečna Bellová mu išla na proti a milo sa na neho usmievala. Nechápal aký ma dôvod na usmievanie. Pochopil to až keď vyšiel na chodbu.

Stála tam malá blondína v huňatom kožuchu spolu so svojim manželom.

"Veselé Vianoce, Darien," zaželala chlapcovi, ktorý vyzeral byť zaskočený. Ibaže to zaskočenie po chvíli vystriedali slzy, ktoré mu stekali po tvári. Marry mu podala list na ktorom bolo napísane niečo, čo nevedel prečítať a preto na ňu zmätene pozrel sklenenými očami. Žena si k nemu teda čupla a zobrala mu obálku z ruky, aby mohla prečítať, čo je na nej napísane.

"Pre Dariena, Verba volant, scripta manet. Znamená to povedané uletí, napísané pretrvá."

Potom obálku opatrne natrhla a vybrala z nej kancelársky papier na ktorom bolo opäť niečo písané, tento raz však na stroji.

"Sirotinec Nádej súhlasí s tým, aby si manželia Rose-Marry Nouvel a Joshua Nouvel adoptovali Dariena Solla," prečítala mu to najhlavnejšie, čo bolo na papieri napísané.

"Sľúbila som ti, že si ťa odnesieme a na tom papieri to máš aj napísané."

Darien okamžite pochopil, a bez slov sa hodil svojej nevlastnej mame okolo krku.

Tak predsa dodržali slovo a on už ani nedúfal, že si po neho prídu. Tie výčitky, ktoré jej vmietol do tváre v momente oľutoval a len si užíval tú teplú náruč, ktorú mu dokázala poskytnúť.

Keďže slečna Bellová už o tom všetkom vopred vedela, len podala Joshovi Darienov kufor a chlapec naposledy prekročil prah svojho bývalého domova. Ani vo sne by si nedokázal želať taký originálny a krásny vianočný darček. Rodinu.


Ostatné súťažné príspevky:
I | II | III

HLASOVANIE




 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama